Kategorizácia pohľadávok v SR

Už začiatkom 90-tych rokov bolo zrejmé, že bude potrebná pomoc štátu pri riešení problému rizikových úverov pochádzajúcich najmä z centrálne riadenej ekonomiky. Množstvo nesplácaných úverov bankového sektora sa v dôsledku ekonomických, právnych a politických podmienok spojených s transformáciou ekonomiky a nedostatkom skúseností z pôsobenia bánk v trhovom prostredí neustále zvyšovalo. To malo negatívny vplyv nielen na banky samotné, ale sprostredkovane aj na celé podnikateľské prostredie, a preto bolo potrebné zastaviť proces narastania nedobytných úverov a urýchliť proces ozdravenia úverového portfólia bánk. Situácia sa nemohla riešiť v roku 1993, keď v podmienkach vzniku nového štátu boli iné, naliehavejšie úlohy. Neskôr NBS prijala Opatrenie č 3 zo dňa 3. marca 1995 o „Pravidlách hodnotenia pohľadávok a podsúvahových záväzkov bánk podľa rizík v nich obsiahnutých a pre tvorbu zdrojov na krytie týchto rizík“. Podľa závažnosti rizika strát, ktoré obsahujú, sa pohľadávky v súlade s opatrením rozdeľujú do piatich kategórií:

Štandardné pohľadávky
Sú také pohľadávky, u ktorých nie je dôvod pochybovať o tom, že pohľadávky bude splatená včas a v plnej výške jej nominálnej hodnoty pri súčasnom dodržaní ostatných podmienok podľa zmluvy. V tejto kategórii sa vykazujú tie pohľadávky, ktoré spĺňajú všetky nasledujúce podmienky:
·klient je solventný, jeho ekonomická situácia a platobná schopnosť sú také, že sa v budúcnosti nepredpokladá ohrozenie splácania istiny, úrokov a platenie poplatkov
·oneskorenia v platbách (splácanie istiny, úrokov, platenie poplatkov a odplát) nie sú dlhšie ako 30 dní
·banka poskytla klientovi vzhľadom na jeho požiadavky správny druh úveru
·klient použil úver na tie účely, ako bolo dohodnuté v úverovej zmluve

Štandardné pohľadávky s výhradou
Štandardné pohľadávky s výhradou sú také pohľadávky, u ktorých prišlo k zhoršeniu kritérií ich kvality, ale na základe dostupných informácií sa predpokladá, že budú splatené v plnej výške ich nominálnej hodnoty.