Rozpočtový deficit - štátny dlh

Fiškálna nerovnováha, teórie rozpočtového deficitu, štátny dlh.


Finančné zabezpečovanie verejných výdavkov a služieb jednotlivými vládnymi úrovňami odzrkadľuje verejný rozpočet, ktorý je bilanciou príjmov a výdavkov danej vládnej úrovne.
Existujú dva prístupy k chápaniu rozpočtových príjmov a výdavkov:
- Klasický prístup posudzuje výdavky z hľadiska kvantitatívneho, rozhodujúca je celková výška výdavkov a príjmy majú druhoradý význam.
- Moderný prístup posudzuje výdavky z hľadiska kvalitatívneho, dôraz kladie na štruktúru výdavkov a príjmy považuje za prvoradé.
Nesúlad medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami sa najčastejšie prejavuje rozpočtovým deficitom. Rozpočtový deficit:

Vo všeobecnosti sa rozpočtovým deficitom rozumie situácia, keď sú rozpočtové príjmy v istom období nižšie ako celkové výdavky – rozdiel medzi celkovými výdavkami v hotovosti vrátane úrokov a celkovými príjmami v hotovosti s vynechaním úrokových príjmov. Rozpočtový deficit odráža len pohyb tokových veličín.

Historicky sa vyvinuli tri základné teoretické názory na makroekonomické dôsledky deficitu:
1.) Klasický a neoklasický : hodnotí makroekonomické dôsledky deficitu negatívne a preto ho odmieta. Podľa zástancov nemôže žiaden ekonomický subjekt dlhodobo žiť na dlh, lebo tento má stále tendenciu narastať. Štátne výdavky majú byť hradené výlučne z daní, ktoré má platiť predovšetkým ten kto má zo štátnych výdavkov prospech.
2.) Keynesiánsky a postkeynesiánsky: hodnotí dôsledky deficitu pozitívne a preto ho v niektorých prípadoch odporúča. Môžeme sem zaradiť teóriu cyklickej vyrovnynosti štátneho rozpočtu a teóriu sústavného deficitu. Tvrdia že práve v obdobiach depresie musí vládna politika intervenovať proti poklesu zisku a to i na úkor rozpočtových deficitov. 3.) Neoricardovský : Stavajú sa k problematike neutrálne. Tvrdia, že subjekty konajú na základe racionálnych očakávaní a uvedomujú si, že buď ony alebo ich potomkovia budú nútený splácať dnešné deficity a náklady dlhu, a preto je jedno, či sa deficit spláca z daní alebo prostredníctvom dlhu.

Deficity nehrajú aktívnu úlohu.

Existuje však niekoľko obmedzení vypovedajúcej schopnosti tohto ukazovateľa:
- ide iba o tokový pohľad – významnejší je však vývoj stavových veličín (veľkosť národného bohatstva, majetku štátu a pod.)
- v ukazovateli sú zahrnuté len rozpočtové transakcie – celý rad operácií prebieha mimo rozpočtu
- ide len o operácie s hotovosťou – čo neodráža vládne záväzky ani pohľadávky

Základné členenie rozpočtového deficitu:

Štrukturálny deficit – nazýva sa aj aktívny schodok štátneho rozpočtu. Je to deficit, ku ktorému by došlo pri daných príjmoch a výdavkoch , ak by ekonomika fungovala na úrovni výstupu rovnajúcemu sa úrovni prirodzenej zamestnanosti. Zmeny štrukturálneho deficitu sú vyvolané vedomými zásahmi vlády do ekonomiky.
Cyklický deficit - nazývaný aj pasívny, je vyvolaný výkyvmi národohospodárskej aktivity v rámci ekonomického cyklu, a to pri nezmenených príjmoch, daňových sadzbách a vládnych výdavkoch.

Typy rozpočtového deficitu :

PODĽA SPÔSOBU VZNIKU:
Ak budeme používať dvojmiestne označenie XX, v ktorom prvé písmeno označuje spôsob vzniku deficitu a druhé spôsob jeho financovania, tak môžeme vymedziť dva základné typy rozpočtového deficitu :
- typ AX, ktorý vzniká zvýšením rozpočtových výdavkov pri konštantných príjmoch
- typ BX, ktorý vzniká znížením rozpočtových príjmov pri konštantných výdavkoch
Samozrejme možno uvažovať aj o komplikovanejších prípadoch, keď napríklad zvýšenie výdavkov je väčšie ako zvýšenie daní (CX), alebo rast výdavkov je sprevádzaný poklesom daní (DX), či prípad, kedy je pokles výdavkov menší ako pokles daní (EX). Napriek tomu, že je rozpočtový deficit v každom prípade rovnaký, majú jednotlivé typy odlišné makroekonomické dôsledky.

PODĽA SPÔSOBU JEHO FINANCOVANIA:
Aby vôbec mohol byť objem rozpočtových výdavkov vyšší ako objem príjmov, je nutné kryť tieto výdavky inak ako príjmami. Toto nazývame transformáciou deficitu na formy jeho krytia. Základné formy transformácie rozpočtového deficitu možno odvodiť od troch stavových veličín, do ktorých sa dá deficit premietnuť:
1. peňažné (monetárne ) krytie (emisné financovanie – centrálna banka poskytuje buď priamy úver, alebo nakúpi štátne dlhopisy priamo od štátu; dochádza k zvýšeniu peňazí v obehu; transformácia na nárast monetárnej bázy
2. dlhové krytie (dlhové financovanie – jednotlivci, firmy a komerčné banky nakupujú štátne cenné papiere, čím sa ale znižuje reálna spotreba; transformácia rozpočtového deficitu na verejný dlh
3. krytie aktívami ; kompenzácia rozpočtového deficitu výnosmi z predaja vládnych aktív ( napr.

privatizácia )
Z tohto hľadiska je účelné odlíšiť nasledujúce typy deficitu podľa spôsobu financovania:
XA – deficit krytý prírastkom množstva peňazí (emisia)
XB – deficit krytý prírastkom vládnych obligácií (dlhom)
XC – deficit krytý úbytkom objemu štátnych aktív (majetkom)

SÚHRNNÁ TYPOLÓGIA ROZPOČTOVÝCH DEFICITOV:

AA – vznik zvýšením rozpočtových výdavkov pri nezmenených príjmoch a jeho krytie emisiou peňazí
AB – vznik zvýšením rozpočtových výdavkov pri nezmenených príjmoch a jeho krytie dlhom
AC - vznik zvýšením rozpočtových výdavkov pri nezmenených príjmoch a jeho kratie predajom fyzických aktív
BA – vznik znížením príjmov pri nezmenených výdavkoch a jeho krytie emisiou peňazí
BB - vznik znížením príjmov pri nezmenených výdavkoch a jeho krytie dlhom
BC - vznik znížením príjmov pri nezmenených výdavkoch a jeho krytie predajom fyzických aktív

Podobne môžeme ekonomicky interpretovať aj deficity typu CA, CB, CC, DA, DB, DC, EA, EB, EC.
Táto typológia umožňuje formulovať závažné závery, ktoré vysvetľujú dlhodobú rozpornosť názorov na rozpočtový deficit a jeho dôsledky:
1. nemožno špecifikovať dôsledky deficitu ako všeobecnej kategórie
2. je nesprávne deficit izolovať a hodnotiť bez vzťahu k spôsobu jeho vzniku a k spôsobu jeho krytia
3. porovnávať makroekonomické dôsledky istého deficitu možno len s deficitmi toho istého typu

Finančno–ekonomické kategórie súvisiace s rozpočtovým deficitom :

Fiškálna nerovnováha – je akákoľvek nerovnováha medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami. Ak sú rozpočtové príjmy väčšie ako výdavky, hovoríme o prebytku rozpočtu a naopak, ak sú príjmy menšie ako výdavky hovoríme o schodku, resp. deficite rozpočtu.

ŠTÁTNY DLH

Vzniká ako dôsledok opakujúcich sa deficitov, ktoré sú kryté emisiou vládnych obligácií.
Štátny dlh je najdôležitejšou súčasťou verejného dlhu. Pod pojmom verejný dlh sa zväčša rozumie:
- dlh štátu či štátneho rozpočtu a z toho vychádza jeho pomenovanie štátny dlh
- dlh miestnych orgánov či miestnych rozpočtov – miestny (obecný) dlh
- dlh verejnoprospešných inštitúcií, organizácií, fondov
- dlh štátnych podnikov

Štátny dlh je osobitnou finančnou kategóriou. Stanovisko finančnej teórie k štátnemu dlhu nebolo vždy rovnaké a pohybovalo sa v širokom rozpätí od zásadného odmietania rozpočtového deficitu až po jeho čiastočné alebo bezvýhradné schvaľovanie.
Štátny dlh je kategóriou, ktorá sa vyskytovala ešte pred vznikom štátneho rozpočtu. Takýto dlh sa obyčajne spájal s vojnovými konfliktmi. Napr. vo Veľkej Británii existuje verejný dlh vyše 250 rokov. Jednoducho možno povedať, že štátny dlh vzniká ako dôsledok deficitu štátneho rozpočtu, keď je potrebné kryť tento deficit a on sa kryje predovšetkým z pôžičiek (úveru) štátu. Tým zároveň narastá redistribučná úloha štátu.
Uvedený nesúlad medzi rozpočtovými príjmami a výdavkami, t.j. rozpočtový deficit treba rozlišovať z časového hľadiska, a to :
- pred začatím rozpočtového roka : vyjadruje predstavu vlády o vývoji a zámeroch rozpočtového hospodárenia v rozpočtovom roku
- v priebehu rozpočtového roka : dochádza k nemu bežne pri plnení rozpočtových príjmov a výdavkov vplyvom sezónnych nepravidelností, ktoré môžu spôsobovať prechodný prebytok alebo nedostatok zdrojov v štátnom rozpočte.
- po ukončení rozpočtového roka : tento má zásadný význam. Znamená, že štát v rozpočtovom roku minul viac ako získal príjmy. Pritom deficit sa javí inak z rozpočtového hľadiska a inak z fiškálneho hľadiska. Rozpočtovo deficit št. rozpočtu ukazuje zlé finančné hospodárenie štátu (vlády)
Fiškálne deficit št.

rozpočtu ukazuje expanzívnu fiškálnu politiku vlády, čo môže znamenať zámer vlády oživiť ekonomiku.
Z uvedeného vyplýva, že rozpočtovo je deficit štátneho rozpočtu vždy nepriaznivým javom, ale fiškálne to môže byť „cena“ za riešenie niektorých prioritných makroekonomických cieľov.
Keďže sa odlišuje rozpočtový význam deficitu štátneho rozpočtu a fiškálny význam, treba pri jeho hodnotení rozlišovať pasívny a aktívny deficit.
· Pasívny (cyklický) deficit: Vzniká ako dôsledok činiteľov nezávislých na zámeroch vlády, t.j. spôsobujú ho vonkajšie činitele.
· Aktívny (štrukturálny) deficit : Spája sa s fiškálnou politikou štátu. Vzniká v dôsledku subjektívneho rozhodnutia vlády a vzniká zámerne v rámci uplatňovania fiškálnej politiky vlády.

Príčiny pasívneho deficitu:
- hospodársky pokles či depresia
- zvýšenie cien základných surovín, najmä v sedemdesiatych rokoch – ropný šok
- mimoriadne udalosti, ako sú vojnové konflikty, prírodné katastrofy
- úrok zo štátneho dlhu, ktorý vláda zdedila z minulosti

Príčiny aktívneho deficitu:
- snaha rozložiť daňové zaťaženie na viac generácií pri budovaní nákladných verejných projektov
- expanzívna fiškálna politika vlády, ktorá sleduje aktivizačné makroekonomické ciele a táto politika sa spája so zvyšovaním rozpočtových výdavkov , resp. znížením daní
- vládny populizmus, ktorý sa prejavuje rovnako ako fiškálna expanzívna politika
- snaha rozložiť na viac rokov dôsledky výdavkového šoku, ktoré súvisia napr. s prudkým zvýšením cien surovín

Rozpočtové (finančné ) dôsledky rozpočtového deficitu sú pozitívne v krátkom časovom období, ale negatívne v dlhšom období.
· Krátkodobou výhodou deficitu je predovšetkým, že môže napomáhať pri eliminovaní pôsobenia silných exogénnych činiteľov v rámci rozpočtového obdobia, napr. môže eliminovať negatívne dôsledky šokovej zmeny.
· Dlhodobou nevýhodou deficitu a jeho negatívny finančný dôsledok spočíva v tom, že je potrebné ho nejakým spôsobom uhradiť. To vedie k rastúcej úrokovej miere a pri peňažnom krytí i k inflácii.



Objem a vývoj štátneho dlhu:

Štátny dlh úzko súvisí s deficitom štátneho rozpočtu. Tradične sa chápe rozpočtový deficit ako príčina štátneho dlhu. Z tohto poňatia vychádza aj keď nie celkom presná definícia štátneho dlhu, že je to suma minulých rozpočtových deficitov.
Hrubý dlh predstavuje celkový objem záväzkov štátu a to bez ohľadu na štátne pohľadávky. Konvenčne sa štátny dlh vykazuje ako hrubý dlh. Obyčajne má formu vládnych dlhopisov – obligácií.
Čistý dlh predstavuje celkový objem záväzkov (hrubý dlh) znížený o objem pohľadávok. Obyčajne sa nepoužíva na vyjadrenie štátneho dlhu.
Objem štátneho dlhu má tendenciu rastu.

V súčasnosti sa zostavuje deficitný štátny rozpočet prakticky vo všetkých vyspelých krajinách. Preto sa štátny dlh stal bežnou metódou financovania výdavkov štátneho rozpočtu a neprestajne rastie.
Tým, že štátny dlh slúži na úhradu rozpočtových výdavkov, je príjmovým zdrojom štátneho rozpočtu.

V súčasnom období je bežne využívaným zdrojom rozpočtových príjmov, podobne ako dane. Na druhej strane splácanie štátneho dlhu je súčasťou rozpočtových výdavkov.
Hoci štátny dlh ako rozpočtový príjem úzko súvisí s daňami, je medzi nimi rozdiel a to :
- štátny dlh (štátny úver) na rozdiel od daní predstavuje dobrovoľnú formu mobilizácie príjmov do štátneho rozpočtu. Preto na rozdiel od daní nevyvoláva odpor u verejnosti.
- dane sú zdrojom umorovania štátneho dlhu a platenia úrokov zo štátneho úveru (pôžičiek).

Klasifikácia štátneho dlhu:

Štátny dlh možno rozlišovať podľa viacerých kritérií. Najčastejšie sa rozlišuje :
- podľa zdroja úveru
- podľa doby splatnosti
- podľa formy úveru

+ Podľa zdroja úveru:
klasifikuje sa tak, aby sa rozlišovalo miesto odkiaľ sa získala štátna pôžička:
· vnútorný štátny dlh – (vnútorné štátne pôžičky) sa získavajú mobilizáciou peňažných prostriedkov v domácej mene a na domácom trhu
· zahraničný štátny dlh – (zahraničné štátne pôžičky) je obyčajne na zahraničnú menu. Zahraničné pôžičky sa zväčša získavajú od súkromných inštitúcií ako sú banky, konzorciá a podobné inštitúcie alebo sa získavajú od vlády cudzieho štátu.
Treba ale uviesť, že nieje prísna hranica medzi vnútorným a zahraničným úverom. To preto, lebo v podmienkach devízovej zameniteľnosti a prepojenia finančného trhu, môže cenné papiere reprezentujúce vnútorné pôžičky obiehať v zahraničí a naopak môžu sa postupne vracať obligácie zahraničnej pôžičky na finančný trh dlžníckeho štátu.

+ Podľa doby splatnosti:
· krátkodobý štátny dlh – obyčajne sa poskytuje na dobu kratšiu ako 1 rok. Využíva sa a slúži na vyrovnávanie časového nesúladu príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu. Najčastejšie má formu zmeniek alebo pokladničných poukážok. Menej sa využíva forma kontokorentného úveru, ktorý štátu poskytuje banka. Krátkodobý úver sa môže premeniť na strednodobý alebo dlhodobý, ale v takom prípade krátkodobý úver sa spláca vypísaním novej pôžičky (strednodobej alebo dlhodobej)
· strednodobý štátny dlh – sa poskytuje na 5 až 10 rokov. Najčastejšie má podobu štátnych zmeniek a obligácií. Niekedy sa strednodobé pôžičky označujú pojmom „založené“ pôžičky, na rozdiel od krátkodobých, ktoré sa označujú pojmom „nezaložené“ pôžičky.
· Dlhodobý štátny dlh – sa poskytuje nad 5 alebo niekedy nad 10 rokov. V minulosti bol prevládajúci a bol hlavnou formou štátneho dlhu. Dlhodobý štátny dlh a označuje ako založený štátny dlh.
Osobitným druhom dlhodobého štátneho dlhu boli tzv. rentové dlhy (večné renty).

Ide o taký štátny dlh, pri ktorom nebola povinnosť vrátiť upísanú čiastku. Povinnosťou bolo iba vyplácať úrok. Dnes sa nevydávajú obligácie tohto druhu. Napriek tomu ešte obiehajú rentové dlhy na finančných trhoch.

+ Podľa formy úveru:
· Knižné dlhy: sú evidované na účtoch štátnej pokladnice. Obyčajne sa nemôžu knižné dlhy predávať tak, ako sa predávajú cenné papiere, t.j. knižné dlhy sú neprenosné.
· Cenné papiere: sú obyčajne trhové cenné papiere. Z toho vyplýva, že sú predmetom kúpi a predaja na finančnom trhu. Môžu to byť napr. dlhopisy (obligácie), ktoré predstavujú záväzok štátu, že vyplatí na nich vyznačenú sumu, ale môžu to byť aj iné druhy cenných papierov, ktoré potom obiehajú na finančnom trhu.

Zdroje:

Teórie vo verejných financiách - Neubauerová -
Rozpočtová sústava - Lipták -