Finančno-ekonomická analýza

1. Význam a úlohy finančno-ekonomickej analýzy v podniku

1.1 Vymedzenie finančnej analýzy


Analýza podnikovej činnosti je mnohotvárna a rôznorodá, zahrňuje poznávanie zložitých javov a procesov, ktoré sa odohrávajú v transformačnom procese. Analýza tvorí nástroj skúmania a hodnotenia týchto procesov, najmä podmienok, za akých prebiehajú, ako i skúmanie vplyvov a príčinných súvislostí, ktoré tu pôsobia. Uplatnenie analýzy v podniku zahrňuje oblasť technickú i ekonomickú, ktoré tvoria kompaktný celok. Účinný spôsob analýzy činnosti preto predpokladá iniciatívny a diferencovaný prístup, vychádzajúci z konkrétnych podmienok a sledovaných cieľov. Zložitosť transformačného procesu, otázky finančného hospodárenia a dosahovaných výsledkov podniku vyžadujú hlboké poznanie uskutočňovaných operácií. To nemožno dosiahnuť jednou analýzou, a preto sa vypracúvajú viaceré druhy analýzy, a to:

 periodické a neperiodické,
 krátkodobé a dlhodobé,
 orientačné a hĺbkové,
 súhrnné a čiastkové.

Dôležitá je požiadavka, aby sa analýza uskutočňovala sústavne, pravidelne, kvalifikovane a najmä včas, aby splnila svoju úlohu. Z hľadiska časového možno finančnú analýzu zamerať na :

 skúmanie súčasnej situácie,
 skúmanie súčasnosti a minulosti, ide o analýzu ex post,
 skúmanie súčasnosti, minulosti a odhad do budúcnosti, analýza ex ante.

Z hľadiska užívateľov je finančná analýza predovšetkým orientovaná pre manažment podniku, vlastníkov a veriteľov, ale i obchodných veriteľov. Z tohoto hľadiska vychádza i obsahové zameranie a prispôsobuje sa metodika finančnej analýzy. Tieto sa postupne vyvinuli vo všeobecne prijímané analytické postupy, ktoré vyvolávajú otázky po príčinných súvislostiach a po možných dôsledkoch do budúcnosti. Obsahovo možno finančno-ekonomickú analýzu rozdeliť na:

 finančnú analýzu ako rozbor údajov z účtovníctva, resp. z finančných výkazov, tiež označovanú ako analýzu finančných výkazov
 finančnú analýzu rozšírenú o hodnotiaci proces k finančnému rozhodovaniu o podniku;
 finančnú analýzu chápanú ako proces opierajúci sa o informačné zdroje, nielen z údajov účtovníctva, ale i z ďalších zdrojov, a to z finančných i nefinančných, interných a externých. Tento proces obsahuje analýzu a hodnotenie finančnej situácie podniku a jeho výstupy tvoria bázu k finančným a ďalším typom rozhodovacieho procesu.

Takto chápaná finančná analýza sa opiera o pragmaticko-aplikačné spracovanie v konfrontácií teoretických a praktických poznatkov. 1.2 Informácie a uplatňované metódy v analýze

Každá analýza vychádza z vymedzenia cieľa, na ktorý sa viažu príslušné podklady a pramene informácií. Preto jeden z prvých krokov analýzy je zber informácií a ich spracovanie. Zhromažďovanie informácií začína vymedzením požiadaviek na vstupné informácie, na zdroje informácií a na spracovanie informácie. Požiadavky na vstupné informácie sú v každom konkrétnom prípade svojrázne a vychádzajú so zamerania analýzy. Napriek tejto skutočnosti treba zvýrazniť všeobecné požiadavky na vstupné informácie a vstupný informačný tok, aby sa dosiahla kvalita informácií. Tieto požiadavky tvoria:

 objektívnosť, reálnosť a presnosť informácií,
 úplnosť, jednotnosť a prehľadnosť informácií,
 dostupnosť a vypovedajúca schopnosť informácií.

Zdroj informácií poskytuje účtovníctvo vo svojej časovej a vecnej plynulosti, operatívno-technická evidencia, výkazy, technické, štatistické a periodické hlásenia. Osobitné pramene informácií tvoria špeciálne šetrenia, skúšky, špeciálne merania a pozorovania. Skôr ako tieto podklady použijeme, musíme ich hodnovernosť vecne i formálne preveriť – musíme informácie spracovať. Spracovanie informácií vyžaduje úpravu informácií do súboru, ktorý poskytuje dobrú vypovedaciu schopnosť, poskytuje vhodné použitie. Úprava informácií sa orientuje na triedenie informácií, ich zhustenie, grafické a tabuľkové spracovanie.
Z úloh analýzy vyplývajú uplatňované zásady a metódy v analýze a technika ich spracovania. Nie je možné vytvoriť šablónovitý postup metodiky a techniky pre každý podnik. Metodika a technika vykonávania analýzy sa musí prispôsobiť pre každý podnik, musí zodpovedať špeciálnym podmienkam, ktoré vyplývajú z technológie a organizácie výroby, ako aj miestnym podmienkam a celkovej úrovni podniku. Významná úloha, ktorá v tejto súvislosti vystupuje, je výber vhodnej metódy. Zvolená metóda má umožniť poznanie objektívnej reality.
Analýza využíva predovšetkým všeobecné metódy poznania, základom ktorých sú metódy vedeckého poznania a logického myslenia. Široké uplatnenie v analýze nachádza metóda poznávacia a metóda analyticko-syntetická. Pre všetky používané metódy v analýze je spoločné, že sú orientované na skúmanie vzťahov, ktoré v systéme vystupujú. Preto v mnohých prípadoch ich skúmaniu predchádza klasifikačná analýza, resp. analýza ako metóda vo viacerých formách. Klasifikačná analýza sa vyskytuje v dvoch formách – syntetická a analytická.

Syntetická klasifikácia vychádza z toho, že v javoch sa prejavuje opakovanie i podobnosť. Pri tejto klasifikácií tvoria východisko javy z určitých hľadísk podobné, ktoré sa na základe svojej ekvivalencie zoskupujú do tried. Syntetická klasifikácia postupuje od jednotlivosti k celku. Analytická klasifikácia vychádza z rozkladu množiny javov na podmnožiny, ktoré nemajú spoločný prvok. Pri rozbore hospodárskej činnosti sa využíva analytická klasifikácia, nakoľko postup od celku k častiam poskytuje celkovú orientáciu o problémoch skúmaného javu alebo procesu. Klasifikačná analýza teda skúma vývoj alebo vnútornú štruktúru javov podľa rôznych hľadísk.
Vzťahová analýza skúma, či existencia alebo pohyb určitého javu súvisí s existenciou alebo pohybom iného javu. Súčasne sa pokúša o kvantitatívne vyjadrenie vystupujúcich vzťahov. Významná je formulácia vzťahov medzi ekonomickými a technickými podmienkami priebehu, najmä výrobného procesu, kde sa uplatňuje regresná a korelačná analýza. V teórií štatistiky sa rozlišuje štatistická a funkčná závislosť. Štatistická závislosť jedného znaku od druhého je taká závislosť, keď pri zmenách hodnôt jedného znaku nie je podmienené rozdelenie početnosti hodnôt druhého znaku. Osobitným prípadom štatistickej závislosti je korelačná závislosť, pri ktorej zmena hodnôt jedného znaku mení podmienené priemery hodnôt druhého znaku. Funkčná závislosť predstavuje pevnú kvantitatívnu súvislosť javov, pri ktorej určitá zmena jedného znaku zodpovedá len jednej určitej zmene druhého znaku. Túto možnosť možno charakterizovať určitou matematickou funkciou. Treba uviesť, že v analýze treba postihnúť nielen kvantitatívnu stránku vzťahov, ale všade tam, kde je to možné, i stránku kvalitatívnu.
Kauzálna analýza má veľký význam v analytickej činnosti pre možnosti objavovať príčiny, predurčovať javy a účinky. Kauzalita javov a vedecká analýza príčin sú predpokladom prehĺbenia poznatkov a praktického zvládnutia objektívnej reality. V analýze a vôbec v ekonomickej praxi treba zohľadniť, že každá kauzálna analýza zjednodušuje svojim spôsobom skutočnosť a že vzťahy medzi javmi a procesmi sa kauzalitou nevyčerpávajú.
Dialektická analýza sleduje javy v ich interakciách, zohľadňuje faktor času spätnoväzobné vzťahy, prípadne i ďalšie. Dialektická analýza predpokladá pohľad na skutočnosť z hľadiska protikladov a všestranných súvislostí, z hľadiska ovplyvňovania i tých premenných, ktoré sa pri kauzálnej analýze považujú za nezávislé premenné.

Aplikácia dialektickej analýzy z hľadiska kvantifikácie súvislostí je veľmi zložitá a jej metodický aparát sa v praxi zatiaľ len výnimočne využíva.

1.3 Špeciálne metódy v analýze

Na uplatnenie modelovej techniky a nových tendencií vo finančnej analýze sa používajú špeciálne metódy. Tieto predstavujú aplikáciu metód modifikovaných na objekt a cieľ skúmania. K nim patria:

 matematické metódy,
 štatistické metódy,
 grafické metódy,
 výberové metódy.

Popri uvedených metódach sa používajú i metódy ďalšie, najmä vo vzájomnej kombinácií.

Matematické metódy
Významné miesto i v analýze majú matematické metódy. Veď dnes sú k dispozícií technické i metodické prostriedky na ich vhodné využitie. Aplikácia matematických metód je spojená s modelovou technikou. Modelovanie ekonomických systémov prináša riešenie niektorých osobitných problémov. Predovšetkým je to zložitosť ekonomických systémov a s tým spojená konštrukcia modelu. Matematický popis štruktúry a správanie takého systému je ťažko riešiteľný a neúmerne veľký. Preto sa matematický model zjednodušuje a jeho zostavenie nie je jednorázové, ale postupne sa zlepšuje. Kvalita modelu závisí od zhody získaných výsledkov pomocou modelu a skutočnosťou. Pravda, významná je tu ekonomická interpretácia získaných výsledkov modelovou technikou. Zo širokých možností využívania matematických metód v analýze možno načrtnúť tieto:

 štruktúrnu analýzu na riešenie proporcionality, bilančnej vyrovnanosti a nadväznosti plánov, pri riešení a určovaní správnych štruktúrnych vzťahov,
 matematické programovanie na riešenie cieľov a optimalizácie, pri vypracúvaní a zhodnocovaní viacerých variantov a výbere optimálneho variantu,
 vybrané modely teórie hromadnej obsluhy na riešenie kapacitných problémov a optimálnej organizácie práce,
 modely teórie zásob na riešenie problémov spojených so zásobovaním a zabezpečovaním nerušeného priebehu výrobného procesu,
 metódy analýzy siete na riešenie problémov riadenia zložitých činností, ich plánovania a kontroly.

Štatistické metódy
Zo štatistických metód sa vo finančno-ekonomickej analýze uplatňujú tieto:

 regresná a korelačná analýza,
 analýza trendov,
 štatistický odhad,
 testovanie štatistických hypotéz,
 štatistická regulácia výrobného procesu,
 štatistická previerka,
 analýza rozptylu,
 plánovanie experimentu.

Všeobecnou črtou štatistických metód je, že sa opierajú o základné štatistické miery, ktoré treba v analýze zohľadňovať. Ide najmä o mieru stredných hodnôt a mieru variability.

Grafické metódy
Grafické metódy sa v analýze používajú na grafické znázorňovanie javov a prebiehajúcich procesov.

Napomáhajú vytvárať presnejší obraz o priebehu jednotlivých javov a ich vzájomných súvislostiach. Umožňujú riešiť i také úlohy, ktoré sú v analýze inými metódami ťažko riešiteľné. Grafické metódy predstavujú schematické modely, z ktorých uvádzame:
 postupové a obehové diagramy,
 diagramy pracovných postupov,
 diagramy zložitých činností,
 diagramy obehu informácií,
 chronogramy a harmonogramy,
 Z diagram,
 Gauttove diagramy,
 orientačné schémy.

Výberové metódy
V analýzach sa používajú viaceré výberové metódy, ako sú hodnotová analýza, rozhodovacia analýza, metódy dvojstranného pozorovania a ďalšie. Osobitnú skupinu tvoria empirické metódy, testovacia a dotazníková metóda, metódy reflexné a experimentálne. 1.4 Formy prístupov k finančnej analýze

Úsilie chápať a riešiť problémy čo najúplnejšie a hľadať čo najobjektívnejší prístup ku skúmaniu objektov nie je ani v teórií, ani v praxi nové. Postupne sa prekonávali bariéry, k čomu výrazne prispeli technické prostriedky. Z rôznych hľadísk sa rozlišujú dva základné prístupy finančnej analýze1

 fundamentálna analýza uskutočňuje rozbory založené na vzájomných súvislostiach medzi ekonomickými a mimoekonomickými javmi, na skúsenostiach odborníkov a ich subjektívnych odhadoch. Spracováva teda skôr údaje kvalitatívnej povahy, kvantitatívne informácie využíva bez algoritmizovaných postupov
 technická analýza sa naproti tomu opiera o použitie algoritmizovaných (napr. matematických, matematicko-štatistických, ekonomických a iných) metód ku kvantitatívnemu spracovaniu dát s následným kvalitatívnym posúdením výsledkov.

Uvedené prístupy sa spravidla kombinujú vo väzbe na ďalšie formy prístupov a k ich uplatňovaniu v analýze.

Normatívny prístup – popisuje javy, procesy a systémy tak, ako by mali vyzerať podľa platných noriem.

Deskriptívny prístup – popisuje javy, procesy a systémy tak, ako v daný moment vyzerajú.

Monotematický prístup – pri popise prihliada len na niektoré stránky skúmaného objektu, napríklad funkčné, a to izolovane z hľadiska rôznych disciplín, ako technológia, konštrukcia, organizácia a pod.

Komplexný prístup – je viachľadiskový spôsob riešenia, při ktorom dochádza k riešeniu súbežne po niekoľkých nezávislých líniách. Výsledky jednotlivých disciplín sa sumarizujú.

Systémový prístup – je spôsob riešenia problémov, pri ktorom sa javy a procesy chápu integrovane, v ich vnútorných i vonkajších súvislostiach.

V konkrétnych podmienkach sa vyžaduje definícia systémových prvkov, ich interakcia vlastností, účelové i cieľové funkcie.

Charakteristickou črtou tohoto ponímania prístupu pre analýzu je, že za každou analýzou musí nasledovať syntéza s vyústením do výsledkov vyššej kvality.





1.5 Zásady k finančnej analýze

Napriek osobitostiam uskutočňovanej finančnej analýze v každom podnikateľskom subjekte treba načrtnúť spoločné zásady k analýze, ktoré vedú k ekonomicky účinnejšej činnosti. Za významné treba považovať:

 cieľovosť, z ktorej zásady jednoznačne vyplýva, že každá analýza musí byť cieľovo orientovaná. Musí sa podriadiť účelu ktorému slúži
 komplexnosť, zabezpečuje ucelený pohľad na skúmaný jav či proces v podniku. Jednotlivé procesy nemožno skúmať izolovane, ale vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach. Analýza musí vždy vychádzať z objektívnych zákonitostí a postihnúť všetky dôležité činitele. Musí poukázať na väzby a určujúce vzťahy, ktoré sa vzájomne podmieňujú a ovplyvňujú. Túto požiadavku zabezpečuje systémový prístup, pri ktorom sa každá činnosť skúma ako celok, ktorý sa tvorí konkrétnymi prvkami a ich vzájomnými väzbami. Len dôsledným uplatňovaním zásady komplexnosti sa nedopustíme chýb, ktoré sú dôsledkom jednostrannej analýzy
 konkrétnosť, vyžaduje vecné zameranie analýzy, záverov i návrhov opatrení v reálnom čase. Vyžaduje uplatňovať nové, progresívne tendencie, pozitívne ovplyvňujúce ekonomickú činnosť
 objektívnosť a kritičnosť, analýza zabezpečuje predovšetkým jej pravdivosť. Analýzou kladných i záporných činiteľov, ktoré ovplyvňujú hospodársku činnosť podniku, treba objektívne rozlíšiť, aby sme získali pravdivý obraz o skutočnosti. Objektívnosť analýzy teda predpokladá zbaviť sa subjektívnych pohľadov a kritérií a každú činnosť alebo jav posudzovať bez osobných záujmov. Treba poznať príčiny úspechov i neúspechov a z toho vyvodzovať kritické a náročné závery pre ďalšiu prácu
 systematickosť, plní požiadavku zachovávať kontinuitu minulosti, súčasnosti a budúcnosti pri analýze. Ďalej zvýrazňuje závislosť medzi účinnosťou analýzy a efektom celého systému riadenia. Náročnosť a dôslednosť analýzy zvyšuje kvalitu a zodpovednosť riadenia.
2. Potreba a zdroje kapitálu


Podnik predstavuje organizáciu vytvorenú kapitálom, ktorá je riadená manažérmi, ktorí premieňajú výrobné faktory, t.j. inputy na výrobky alebo služby – outputy, za účelom ich realizácie na trhu. Dôchodok z predaja slúži na úhradu zdrojov, ktoré umožňujú financovať náklady na výrobu, nadobudnutie výrobných zariadení, zaplatenie miezd zamestnancom a riadiacim pracovníkom.

Ďalšia časť zdrojov je určená na odmeňovanie vkladateľov kapitálu, napríklad akcionárov, ktorí majú nárok na svoj reziduálny dôchodok, ako aj na financovanie investícií, ktoré zabezpečujú obnovu výrobného zariadenia a rast podniku.
Základná otázka, pred ktorou stojí podnikateľský subjekt je kvantifikácia potrebného kapitálu pre podnikateľskú činnosť. Táto je definovaná rozsahom činnosti a náročnosti kapitálu daného odboru. Kapitál sa spravidla charakterizuje ako bohatstvo, ktoré poskytuje možnosti získania ďalšieho bohatstva. Bohatstvo vložené a viazané v podniku predstavuje kapitál podniku. Konkrétna forma v akej je kapitál v podniku viazaný vyjadruje majetok v jeho jednotlivých súčastiach, presnejšie hospodárskych prostriedkov podniku. Objem majetku a jeho štruktúru charakterizujú aktíva v súvahe.


2.1 Zdroje kapitálu

Pramene kapitálu podniku sú charakterizované finančnými zdrojmi, ktorých zloženie prezentuje finančná štruktúra podniku, ktorá je zobrazená v pasívach súvahy.
Pri analýze rozhodovaní o objeme a štruktúre podnikového majetku treba sa orientovať na:

 investičný majetok, stále aktíva, ktoré zahŕňajú
- nehmotný majetok, patenty, goodwill, know-how a pod.,
- hmotný investičný majetok, pozemky, budovy, stroje a zariadenia,
- finančné investície, dlhodobé finančné aktíva,

 obežný majetok, obežné aktíva, ktoré zahŕňajú
- zásoby – výrobné, nedokončených a hotových výrobkov,
- pohľadávky,
- peniaze, hotovosti, vklady v peňažných ústavoch, ceniny.

Pri posudzovaní objemu a štruktúre podnikového majetku treba zohľadňovať najmä:

 technický a technologický stav a úroveň uskutočnenej činnosti s dynamikou
a trendom rozvoja
 štruktúru majetku vo vzťahu k trvalej platobnej schopnosti v podniku.

Zložky majetku majú vytvárať predpoklady pre rentabilné hospodárenie a musia byť tak likvidované, aby sa v procese kolobehu premieňali na peniaze skôr, ako je potrebné platiť jednotlivé podnikové záväzky. Prakticky to tvorí finančnú stránku rozhodovania o majetku.
Osobitne vystupuje investovanie, t.j. vynakladanie finančných zdrojov na získavanie jednotlivých zložiek majetku. Proces investovania zahrňuje premennú externých a interných zdrojov financovania na hospodárske prostriedky. Tieto sledujeme nie k istému momentu, ale za isté obdobie, teda sú to veličiny tokové, vyjadrujúce dynamiku. Ich pôsobenie mení príslušné stavové veličiny, finančné zdroje a majetok podniku. Skúmať tieto procesy je úlohou finančnej analýzy, predmetom ktorej sú podnikateľské financie a organizovaný pohyb peňazí, majetku a finančných zdrojov. Ide o skúmanie vecnej a finančnej stránky reprodukčného procesu, ktorý prebieha v podniku.

Každé rozhodnutie treba posudzovať z hľadiska niekoľkých dôležitých princípov, ktoré sa odohrávajú v podnikateľskom finančnom procese. Tieto možno načrtnúť nasledovne:

1. Plánovanie a kontrola pohybu peňažných prúdov v podniku, kde výrazne vystupuje otázka platobnej schopnosti. Starostlivosť o objem a časové rozloženie peňažných príjmov a výdavkov stojí v popredí záujmu. Ide o pohyb peňažných prúdov cash flow.
2. Cena peňazí – úrok, výška úrokovej miery a spôsob úrokovania. Sleduje sa nominálna úroková miera, ktorá sa skladá z troch komponentov:
 základnej úrokovej miery,
 rizikovej prémie,
 inflačnej prémie.

Ďalej reálna úroková miera, ktorá vyjadruje koľko z nominálnej úrokovej miery skutočne zostáva veriteľovi. To, čo reálne zostane veriteľovi, je ovplyvnené:

 skutočnou mierou inflácie za dobu trvania pôžičky, nakoľko táto znižuje kúpnu silu peňazí, ktoré sa mu vracajú,
 mierou zdaňovania úrokového výnosu veriteľa, lebo čím je táto miera väčšia, tým menej z úroku veriteľovi reálne zostáva.

Reálna úroková miera je vyjadrená nasledovným vzťahom (2):

in (1 – D) - F
ir = ––––––––––––––––––––––-
1 + F


kde: 2 ir = reálna úroková miera,
in = nominálna úroková miera,
D = daňová sadzba pre zdaňovanie úrokových výnosov,
F = miera inflácie.

Poznámka: Menovateľ 1 + F vo vzorci vyjadruje skutočnosť, že inflácia neznehodnocuje len pôvodnú sumu úveru, ale aj úroky.

Na základe tohoto vzťahu môžeme určiť aj reálnu kúpnu silu sumy splatného úveru zvýšeného o úrok.
3. Časová hodnota peňazí, ktorá vyjadruje, že pri finančnom rozhodovaní nejde len o sumu peňažných príjmov a výdavkov podniku, ale aj o ich rozloženie v čase. 4. Náklady alternatívnych príležitostí, pričom zohľadňujeme dosiahnuteľný výnos pri alternatívnom použití finančných alebo iných zdrojov, teda hodnotu obetovanej alternatívnej príležitosti. Zdroje sú vždy obmedzené a pri podnikaní musíme voliť, ako ich najúčinnejšie použiť. 5. Výnosnosť a rizikovosť prakticky vystupujú v každom podnikateľskom rozhodnutí, ktoré sa uskutočňuje v podmienkach neistoty.

Táto sa definuje ako neurčitosť, náhodnosť podmienok pôsobenia alebo výsledkov istých javov či procesov.


Finančná analýza je zacielená ďalej na otázku – aká je potrebná výška kapitálu na podnikateľskú činnosť s odpoveďou:

 do akých zložiek majetku treba kapitál vložiť,
 aký bude kolobeh podnikového kapitálu.

Podnikový kapitál je predovšetkým viazaný v investičnom majetku a v obežnom majetku.


2.2 Analýza investičného majetku

Prevládajúcu zložku investičného majetku v podnikoch tvorí hmotný investičný majetok. Pri ich obstarávaní vystupuje viacej variantov riešenia, viacej projektov, pričom vystupuje do popredia najefektívnejší z nich. Tu treba brať do úvahy dve základné kritéria, a to výnosnosť riešenia a jeho rizikovosť. Obidve kritéria spolu súvisia, pričom výnosnejšie býva spravidla rizikovejšie. Výnosnosť predstavuje zisk po zdanení a odpisy, je to netto cash flow, ktorú bude projekt produkovať po dobu svojej životnosti. Odpisy vieme pre jednotlivé roky dosť presne kvantifikovať. Problém vytvára kvantifikácia očakávaného zisku, ktorý môžeme viac alebo menej presne odhadnúť – ide o kvalifikovaný odhad. Závisí od poznania, resp. informáciách o očakávanom vývoji podnikania a trhu.
Rizikovosť ako kritérium vyjadruje možnosť, že skutočný vývoj výnosnosti sa bude odchyľovať od očakávaného výnosu. Riziko predstavuje neistotu, ktorú môžeme kvantifikovať najčastejšie pomocou štatistických metód, ktorá vyjadruje pravdepodobnosť vzniku nepriaznivej alternatívy. Prakticky riziko je kvantifikovaná neistota. Vznik priaznivej alternatívy predstavuje šancu, teda nie je rizikom. Podnikanie je bezprostredne spojené s rizikom a zahrňuje:

 prevádzkové riziko – je spojené s technikou a technológiou so zlyhaním zamestnancov, kvalita výstupov, dynamika inovačných zmien a pod.
 trhové riziko – problém predaja a výška ceny, obchod s nespoľahlivým partnerom,
 finančné riziko – prináša poskytnutý úver, dlžníka neuhradia načas svoje záväzky zmeny úrokových sadzieb, zmeny menových kurzov, ktoré ovplyvňujú ceny exportu a importu a tu pristupuje tiež riziko likvidity k momentu splatnosti záväzku nemá podnik dostatok likvidných prostriedkov.

Východiskom pre analýzu rizika investičného projektu je výber kritických faktorov projektu, ktoré sa určujú analýzou citlivosti. Z tejto sa určia faktory, ktoré determinujú projekt, ktorých zmena výrazne mení efektívnosť, resp. očakávané cash flow z investície.
Uvedené riziká vyúsťujú do súhrnného rizika, t.j. do rizika straty vlastného kapitálu. V tejto súvislosti vystupuje vzťah k riziku, ktorý vyplýva z postoja a subjektívneho založenia podnikateľa k rizikovým rozhodnutiam. Podnik nemôže byť dlho úspešný, pokiaľ nie je pri rozhodovaní ochotný ísť do istého rizika, keďže dravejší konkurenti ho vytlačia z trhu. Pravda, prehnaná sebadôvera a veľký optimizmus sú často príčinou podnikateľského neúspechu.

Preto pri rozhodovaní treba stanoviť mieru výnosu, ktorá sa minimálne vyžaduje u každého projektu v spojení s ďalšími kritériami.
Pri analýze a rozhodovaní o tom, ktorý z možných variantov alebo projektov získavania jednotlivých zložiek investičného majetku zvoliť, sa najčastejšie používajú tri metódy:

 doba návratnosti investovanej sumy,
 metóda čistej súčasnej hodnoty,
 výpočet vnútornej miery výnosu.

Aplikáciu uvedených metód je vhodné kombinovať tak, aby pri voľbe investičného projektu sa zohľadňovala jeho výnosnosť, rizikovosť a časové rozloženie výnosov.3

Doba návratnosti investovanej sumy vyjadruje, za aké obdobie, presnejšie za koľko rokov sa investovaná suma vráti vo forme netto cash flow, t.j. vo forme zisku po zdanení a odpisov. Čím je táto doba v porovnaní s dobou životnosti investíciou nadobudnutej zložky investičného majetku kratšia, tým je projekt efektívnejší. Tento vzťah možno vyjadriť nasledovne:

n. I
Dn = ––––––––––––––––––––
n
 (Zj + Oj)
j1



kde: Dn = doba návratnosti investovanej sumy
I = investovaná suma, investičné náklady projektu,
Zj = zisk po zdanení dosahovaný realizáciou projektu v j-tom roku,
Oj = odpisy z príslušnej zložky investičného majetku v j-tom roku,
J= 1,2,...,n sú jednotlivé roky životnosti. Tento prepočet je v celku jednoduchý, má však nedostatok v tom, že nezohľadňuje časovú hodnotu peňazí. Nepremieta, ako sú výnosy projektu v rámci doby životnosti rozložené v čase.
Metóda čistej súčasnej hodnoty projektu rieši problém zohľadnenia faktoru času. O realizácií projektu sa rozhoduje v súčasnosti, preto je potrebné budúce očakávané výnosy diskontovať k tomuto termínu, teda vyčísliť ich súčasnú hodnotu. Výška úrokovej miery pre diskontovanie sa uplatňuje miera požadovaného výnosu projektu.
Pri výpočte sa postupuje tak, že od vypočítanej súčasnej hodnoty výnosu, kladného peňažného prúdu sa odpočíta investovaná suma a tak sa dostane čistá súčasná hodnota.
Zohľadnením podmienok keď vypočítaná čistá súčasná hodnota projektu je kladná, možno projekt považovať za efektívny. Čím je čistá súčasná hodnota vyššia, tým je projekt efektívnejší.
Výpočet vnútornej miery výnosu, podobne ako predchádzajúca metóda zohľadňuje časovú hodnotu peňazí a spôsob výpočtu metodicky je totožný. Pri výpočte čistej súčasnej hodnoty sa vychádza z rozhodnutia požadovanej miery výnosu projektu, t.j. výšky úrokovej miery, ktorou sa očakávaný výnos diskontuje. Pri výpočte vnútornej mieru výnosu sa táto miera odvodzuje z výsledku výpočtu a nevnáša zvonka. Hľadá sa úroková miera, pri ktorej sa súčasná hodnota diskontovaných výnosov rovná investičným nákladom projektu, pri ktorej je čistá súčasná hodnota projektu nulová. Čím je vnútorná miera výnosu vyššia, tým je projekt efektívnejší a teda prijateľnejší.

Z načrtnutého vyplýva, že pri výbere investičného projektu treba zohľadňovať jeho výnosnosť, rizikovosť a časové rozloženie výnosov.
Kolobeh kapitálu, ktorý je vložený do investičného majetku i keď je relatívne pomalý zohráva dôležitú úlohu vo vzťahu k životnosti investičného majetku. Investované sumy sa uvoľňujú späť v peňažnej forme ako odpisy z investičného majetku postupne. 2.3 Finančná analýza foriem financovania

Základným a rozhodujúcim zdrojom podnikového kapitálu je vklad vlastníka. V podniku dochádza ku kombinácií foriem financovania, ktorými sa získava potrebný kapitál. Podnik, ako autonómny ekonomický subjekt, môže formy financovania, ako spôsoby získania podnikového kapitálu uplatniť:

 externým financovaním,
 interným financovaním.

Úlohou finančnej analýzy je posúdiť jednotlivé formy financovania v konkrétnych podmienkach.


2.3.1 Externé zdroje financovania

Pri založení podniku vlastníci (vlastník) uskutočnia pôvodný vklad kapitálu, s ktorým začínajú hospodáriť. V prípade vzniku dodatočnej potreby vlastného kapitálu a podnik nemá dostatok vlastných investičných zdrojov, dochádza k ďalšiemu vlastníckemu vzťahu. Z hľadiska pôvodného vkladu kapitálu a jeho zvyšovania vystupujú dve možnosti:

1. Podniky, ktoré neemitujú účastiny ani dlhopisy. Tieto sa nestávajú členmi burzy a nemajú priamu možnosť využívať pri získaní kapitálu služby vysoko organizovaného kapitálového trhu.
2. Podniky emitujúce účastiny prípadne aj obligácie. Majú priamy prístup na burzu – po splnení podmienok. Významným zdrojom financovania podnikových potrieb je úver. Na základe hodnotenia rozdielnych práv a povinností majiteľov a veriteľov sa rozhoduje o intenzite financovania potrieb z vlastných zdrojov a z úveru. Základnými kritériami sú vždy rentabilita a likvidita. Dlhodobé a krátkodobé úvery

Úvery, ktorých lehota splatnosti presahuje 4 – 6 rokov, sa považujú za dlhodobé a zahrňujú tri základné formy:

 úvery získané emisiou podnikových obligácií,
 pôžičky získané na základe dlhopisov neobchodovateľných na burze,
 dlhodobé bankové úvery.

Podnikové obligácie sú cenné papiere vyjadrujúce dlžnícky záväzok podniku, ktorý ich vydal. Ich emisia je z hľadiska eminenta – dlžníka formou získavania dlhodobého úveru. Vydávajú sa spravidla na 10 – 20 rokov, ale inflačné tlaky doby u splatnosti skracujú. Emisia obligácií je zložitou procedúrou, lebo musí byť v súlade so zákonmi príslušnej krajiny, teda povolená a registrovaná. Podľa druhu investorov, ktorým sa obligácie ponúkajú rozoznávame:

 súkromnú emisiu – predaj jednému investorovi, alebo malej skupine investorov,
 verejnú emisiu – znamená verejný predaj širokému okruhu investorov, ako opčná emisia – t.j.

so sprostredkovaním banky. Banka buď preberie od eminenta celú emisiu za dohodnutú cenu, ktorú uhradí eminentovi, alebo umiestňuje obligácie na základe najlepšieho úsilia. V tom prípade nepreberá zodpovednosť za nepredané obligácie. V priebehu dlhoročného používania podnikových obligácií ako formy získavania dlhodobých finančných zdrojov, sa vyvinulo viacero ich foriem a to:

a) podľa spôsobu ručenia eminenta

 obligácie bez konkrétneho zabezpečenia emisie, ide o silné a úverove schopné firmy,
 dlhopisy zabezpečené konkrétnym majetkom eminenta – záložné listy, dlhopisy zaručené lombardom, dlhopisy zaručené zariadením, obligácie zabezpečené zárukou iného subjektu 
b) podľa spôsobu stanovenia úrokového výnosu

* priamo na obligácií je vyznačený úrokový výnos percentom z nominálu,
* obligácia s meniacou sa úrokovou mierou – mení sa každé 3 – 6 mesiacov

c) podľa splácania obligácií

 splatenie obligácií v termíne pevne stanovenom pri emisií, t.j. v dobe splatnosti.  splatenie obligácií aj pred uplynutím doby ich splatnosti, vyhradzuje si pri emisií dlžník a musí byť toto právo uvedené na obligácií.

Okrem uvedených obligácií sú aj osobitné typy podnikových obligácií:

 konvertibilné obligácie,
 obligácie s nulovým kupónom,
 ziskové obligácie,
 obligácie s dvojitou menou,
 obligácie s čiastočným úpisom.

Dlhodobé pôžičky na dlžobný úpis – je úverová forma, ktorá nie je sprostredkovaná finančným trhom. Úver sa poskytuje na základe úverovej zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom na dobu splatnosti do 15 rokov. Zárukou býva zápis do knihy vlastníctva nehnuteľností.
Osobitnou formou sú pôžičky v rámci revolvingového systému – úver, ktorý sa spláca z ďalšieho krátkodobého úveru. Existujú nasledovné varianty tohoto systému:

 priamy revolvingový systém - dlžník získava na základe dlžobného úpisu cez finančného makléra stálu zámenu krátkodobého úveru. Riziko transformácie aj úrokové riziko znáša dlžník.  nepriamy revolvingový systém – medzi veriteľa a dlžníka vstupuje okrem makléra aj banka. Dlžník získava dlhodobý úver od banky, riziko transformácie preberá maklér, dlžník znáša len úrokové riziko,
 revolvingový systém – dlžník neznáša ani transformačné ani úrokové riziko. Získava na základe dlžobného úpisu zmluvu s finančným maklérom na dlhodobú pôžičku za pevnú úrokovú sadzbu.

Riziko znáša maklér.

Dlhodobý bankový úver je prakticky jediným a obmedzeným zdrojom dlhodobého úveru pre malé a stredné podniky. Pre veľké spoločnosti ide o okrajový zdroj, nakoľko môžu emitovať obligácie alebo získať pôžičky na dlžobný úpis. Banky poskytujú len obmedzené sumy na dlhodobé úvery s pevnou úrokovou mierou, likviditu kontroluje emisná banka. Formy poskytovania prostriedkov a záruky členia úvery na:

 obchodné úvery, ktorých podstatnou črtou je, že prostriedky sa neposkytujú v peňažnej forme, ale v naturálnej forme, dodávkou tovaru alebo služieb s tým, že odberateľ zaplatí po uplynutí dohodnutej lehoty. Je najväčším zdrojom krátkodobých prostriedkov v podnikoch, najmä malých
 peňažné úvery, poskytované v peňažnej forme a môže byť strednodobý, alebo krátkodobý. Strednodobé peňažné úvery sa používajú na krytie pravidelných a dlhodobejších podnikových potrieb. Patria sem – bankové termínové pôžičky, revolvingové strednodobé úvery, úvery na zariadenia a podmienený predajný kontrakt
 zabezpečené bankové úvery, ktoré poskytujú obchodné banky novým podnikom, resp. podnikom, u ktorých sú pochybností o ich úverovej schopnosti a úhradách záväzkov.

Podľa záruky sa uplatňujú nasledovné úvery:

 lombardný úver, ktorý je zabezpečený zástavou obchodovateľného majetku dlžníka, lombardom. V prípade neplnenia záväzku banka majetok predá a z výnosu uhradí pohľadávku a úroky,
 eskontný úver predstavuje úver, ktorý je zabezpečený pohľadávkou pred dobou splatnosti a najčastejšie má formu zmenky,
 úverová záruka, pri ktorej banka neposkytuje priamo úver, ale sa zaručí za zaplatenie.

Dotácia a ich uplatňovanie

Financovanie podnikov sa môže uskutočňovať i rôznymi formami štátneho zasahovania. Medzi dôležité patria dotácie, daňové úľavy, prípadne ďalšie formy. Dotácie sú ekonomickým nástrojom prostredníctvom ktorého štát podporuje presadzovanie svojich zámerov, realizuje svoju finančnú politiku. Štát, verejné samosprávne záväzky a fondy presadzujú isté všeobecné prospešné ciele. To je charakteristickou črtou financovania dotáciami v podmienkach trhovej ekonomiky, okrem výnimiek. Dotácie podporujú programy, nie jednotlivé podniky, prispôsobujú sa dôležitým cieľom a podnikovým potrebám, ako je stratovosť. Dotáciami sa podporujú najmä tieto aktivity:

 vedecko-výskumné, konštrukčné a vývojové práce vykonávané v podnikoch, resp.

pre ich potreby,
 odbory s nízkou úrovňou rentability, pričom sú však dôležité z hľadiska fungovania ekonomiky ako celku,
 rozvoj aktivít v nedostatočne rozvinutých územných celkoch,
 stabilizácia alebo rozvoj vlastného poľnohospodárstva a potravinárstva,
 export tovaru a služieb,
 opatrenia ekologického charakteru.
Vo finančnej praxi sa stretávame s niektorými osobitnými úverovými formami. Uplatnenie finančnej analýzy sa tu opiera o vyššie uvedené komponenty úrokovej miery, zvlášť o reálnu úrokovú mieru. 2.3.2 Interné financovanie

Interné zdroje financovania podnikových potrieb sa objavujú až v priebehu hospodárenia podnikov. Ide jednak o zdroje novo vytvorené, ako vyprodukovaný zisk, jednak o kapitál vložený v minulosti do jednotlivých zložiek podnikového majetku, ktorý sa postupne uvoľňuje v peňažnej forme – odpisy z investičného majetku, rezervy alebo zmeny majetkovej štruktúry. Financovanie zisku

Dôležitým interným zdrojom financovania v podniku je zisk. Je to novo vytvorený zdroj, ktorý je výsledkom rentabilnej podnikovej činnosti. Na interné financovanie podnikových potrieb nie je možné použiť celý zisk, ale len jeho časť, ktorá sa určí na tento cieľ v procese rozdeľovania zisku. Časť zisku určená na samofinancovanie sa môže v podniku realizovať rôznymi spôsobmi. V podstate sa zisk na financovanie podnikových potrieb môže realizovať:

 ponechaním zisku vykázaného v bilancií podnik, čím sa majitelia zriekajú zodpovedajúcej časti majetku,
 v kapitálových spoločnostiach pridelením zisku do zjavných rezerv – zákonných, štatutárnych, dobrovoľných, alebo prevedením nerozdelenej časti zisku do budúceho roku,
 znížením zisku vykázaného v bilancií tak, že sa vytvoria tiché rezervy.


Financovanie odpisov

V tržbách za realizáciu produkcie sa postupne v peňažnej forme uvoľňuje aj kapitál, ktorý bol vložený do jednotlivých zložiek investičného majetku pri jeho nadobudnutí. Uvoľňuje sa vo výške odpisov, ktoré sa v danom období zahrnuli do nákladov, ktoré však neznamenajú aj súčasný vznik peňažných výdavkov. Táto skutočnosť spolu so schopnosťou investičného majetku efektívne pracovať počas celej doby životnosti spôsobuje, že podnik potrebuje uvoľnené sumy odpisov na financovanie obnovy až vtedy, keď je potrebné príslušný investičný majetok obnoviť.
Táto skutočnosť umožňuje, aby podnik uvoľnené odpisy plynule reinvestoval, t.j. použije ich na nákup nových zložiek investičného majetku. Tento majetok sa zase hneď začína odpisovať a tak sa vytvárajú „odpisy z odpisov“. Vzniká tak známy reprodukčný efekt odpisov, ktorý umožňuje, aby podnik za istých podmienok financovalo z odpisov nielen obnovu, ale aj rozvojové potreby.

Podmienkou vzniku reprodukčného efektu je, aby:

 podnik uvoľnené odpisy plynule reinvestoval,
 nedochádzalo k rastu cien investičného majetku,
 v podniku pri obstarávaní investičného majetku vznikla istá „investičná vlna“. Oslabujúci faktor pôsobenia reprodukčného efektu je inflačný vývoj spôsobujúci rast reprodukčných cien investičného majetku. Odpisy uvoľňujú kapitál v objeme pôvodných obstarávacích cien, ale reprodukčné ceny sa zvyšujú, čo odkrajuje z reprodukčného efektu odpisov a pri istej miere inflácie je reprodukčný efekt úplne eliminovaný prípadne uvoľnené odpisy nestačia ani na jednoduchú obnovu. Financovanie z iných interných zdrojov

Podnik si môže vytvárať naplnenie záväzkov, ktoré sú vo svojej podstate neisté, rezervy, ktoré až do okamihu ich využitia sú zdrojmi tichého financovania. Predovšetkým sa tu zahŕňajú:

 rezervné fondy,,
 zdroje získané racionalizáciou,
 zdroje z reštrukturalizácie.

Rezervné fondy sa vytvárajú ako všeobecné alebo s konkrétnym účelovým riešením, záručné rezervy, rezervy na opravy a iné. V období, keď nie sú tieto rezervy v plnej miere potrebné na financovanie účelu, za ktorý sa vytvoria, môže ich podnik dočasne využívať ako zdroj interného financovania. K finančným interným zdrojom patrí i kapitál uvoľnený racionalizáciou podnikovej činnosti. Môže to byť racionalizácia vo výrobe, zásobovaní, alebo v odbyte, ktorá skráti dobu kolobehu a uvoľní tak časť kapitálu na iné použitie. Môže to byť i racionalizácia spojená s technickým pokrokom so zmenou technologického postupu a zmeny vyvolané inovačným procesom. K uvoľneniu kapitálu dochádza tiež i v dôsledku reštrukturalizácie podnikovej činnosti, ktorá mení finančnú štruktúru podniku. 2.4 Analýza obežného majetku

Kapitál viazaný v obežnom majetku predstavuje prevádzkový kapitál, ktorého kolobeh je podstatne rýchlejší, ako kolobeh kapitálu vloženého do investičného majetku. Potreba tohoto kapitálu je daná objemom podnikovej činnosti, prevádzkovými nákladmi a dobou viazanosti kapitálu v jednotlivých fázach kolobehu. Prakticky prezentuje činný kapitál – working capital, pracovný kapitál, ktorý tvorí súhrn obežného majetku, obežných aktív (bežné aktíva) a pasív, krátkodobé záväzky (bežné pasíva). Ide o čistý činný kapitál – net working kapitál ako rozdielu medzi obežnými aktívami a krátkodobými záväzkami.
Činný kapitál charakterizuje disponibilitu týmto majetkom, jeho pružnosť, pohyblivosť a manévrovací priestor pre činnosť podniku. Tu práve nadobúda svoje nezastupiteľné miesto cieľavedomá finančná analýza.

Finančná analýza sa tu orientuje na zodpovedné stanovenie celkovej potreby prevádzkového kapitálu, ktorá je daná potrebou jeho viazanosti v jednotlivých zložkách obežného majetku a to:

 v zásobách, kde vystupuje viazanosť zásob v podniku, ktoré sú charakterizované rýchlosťou obratu zásob,
 v pohľadávkach, ktoré v súčasnej situácií vysokej platobnej neschopnosti podnikov znásobuje potrebné úvahy k rozhodovaniu o výške obchodného úveru a dobe jeho poskytovania, resp. o možnostiach poskytovania zliav pri promptnom platení,
 v peniazoch, ktoré musí mať podnik v likvidnej forme ako voľné vklady na bežnom účte v banke, prípadne ako hotové peniaze ide o ich optimálnu výšku.

Vývoj hospodárskej konjunktúry citlivo reaguje na zásoby, preto pohyb zásob je jedným z dôležitých hospodárskych barometrov. Z makroekonomického hľadiska sa znižovanie zásob považuje za prejav zlepšujúcej sa hospodárskej konjunktúry. Naopak, jej odlev signalizuje vždy rast zásob. Na úrovni podnikov vystupuje viazanosť zásob, ktorých udržovanie zahrňuje nielen náklady na nadobudnutie, skladovanie a riziko zastarania zásob, ale i stratu výnosu v súvislosti s inými investičnými možnosťami. Vysoké zásoby materiálu a surovín znižujú riziko, že neočakávaný nedostatok by donútil podnik k obmedzovaniu výroby alebo k použitiu nákladnejších náhradných zásob. Vysoké objednávky výrobných zásob, aj keď vedú k veľkým priemerným zásobám, sú výhodné vtedy, ak podnik môže nakúpiť za nižšie ceny. Podniky sú tiež ochotné držať vyššie zásoby hotových výrobkov, aby boli schopné uspokojiť a splniť objednávky ihneď. Nadbytočné zásoby neproduktívne viažu peňažné prostriedky. Je žiadúce zachovávať racionálnu rovnováhu medzi nákladmi na udržanie malých a príliš veľkých zásob. Účinný systém riadenia zásob sa orientuje na optimalizáciu zásob. Ide o optimálnu výšku zásob, kde ako kritérium pre rozhodovanie vystupuje minimalizácia nákladov spojených s ich obstaraním a skladovaním. Prístup k riadeniu výšky zásob môže byť dvojaký z hľadiska vzťahu k objemu produkcie. Jeden spočíva v tom, že sa stav zásob udržiava na nemennej úrovni a výkyvy v odbyte sa prenášajú do zmien v objeme výroby. Druhý prístup je opačný, úroveň výroby je za určitej obdobie stabilná a stav zásob kolíše podľa optimálneho dopytu. Voľba prístupu závisí od výhodnosti v konkrétnych podmienkach. Pri optimalizačných prepočtoch výšky zásob sa uplatňuje viacero techník. Najjednoduchším modelom je model stanovenia optimálnej veľkosti dodávky pri spojitej rovnomernej spotrebe, kde sa uplatňuje Harrisov vzorec teórie zásob. Vychádza z analýzy nákladov spojených s hospodárením zásob a z ich správania sa pri zmenách faktorov ktoré ich ovplyvňujú, pričom ide o ich minimalizáciu. K ďalším metódam patria indexová a korelačná metóda, určovanie potreby na základe priemernej výšky zásob a ukazovateľov ich využitia a ďalšie metódy opierajúce sa o teóriu zásob a nevynímajúc stochastické modely.

Finančná analýza v pohľadávkach sleduje ich výšku, ktorá viaže kapitál podniku a tvorí prechodné štádium kolobehu prostriedkov podniku. Ďalej obsahuje a usmerňuje vývoj a štruktúru pohľadávok, podmienky ich vzniku a trvanie, rentabilitu a splácanie. V súčasnej situácií vysokej platobnej neschopnosti podnikov sú potrebné úvahy k rozhodovaniu o výške obchodného úveru a dobe jeho poskytovania, resp. o možnostiach poskytovania zliav pri promptnom platení zvlášť aktuálne. Výška pohľadávok je podmienená a závisí od nasledovných skutočností:

 podmienky predaja,
 forma obchodného úveru,
 dôveryhodnosť a informácie o odberateľovi,
 inkaso pohľadávok a doba inkasa.

V podmienkach predaja vystupuje v prvom rade lehota splatnosti dodávky, resp. úveru, možnosť poskytnutia skonta pri promptnom platení, zľava z ceny, tzv. časový diskont. Tu je na mieste úvaha, že predlžovaním lehoty splatnosti obchodného úveru získava podnik viac odberateľov, zvýši sa objem predaja a tým i zisk a zlepší sa konkurenčná schopnosť podniku. Na druhej strane sa zvýši stav pohľadávok a vzrastie potreba dodatočného kapitálu, ktorý je viazaný v pohľadávkach. Treba zvážiť náklady tohoto kapitálu a ušlý zisk, ktorý by priniesol tento investovaný kapitál inde. Spravidla dodávatelia si úrok z poskytovaného obchodného úveru zaratúvajú do ceny dodávky. U skonta ide o zníženie ceny o úrok za dobu medzi promptným platením a termínom splatením úveru. Navrhujeme tu prepočet nákladov skonta v % ide o tzv. skryté úročenie vyjadrené vzorcom4

S 360
p = –––––––  –––––––––
100 – S Ú – L



kde: p = ročná úroková sadzba úveru v %,
S = sadzba skonta v % z ceny,
Ú = lehota splatnosti obchodného úveru v dňoch,
L = lehota splatnosti obchodného úveru pri promptnom platení v dňoch, t.j. lehota pre poskytnutie skonta.


Pre posúdenie je prepočet sadzby skonta nutné porovnať s ekvivalentnou ročnou úrokovou sadzbou. Čím vyššia je sadzba z konta a dlhšia lehota na poskytnutie skonta, náklady obchodného úveru sa zvyšujú – dlhšia lehota splatnosti obchodného úveru ich znižuje.

Voľba formy obchodného úveru vychádza z bonity odberateľov a prichádza do úvahy „otvorený účet“ pre dobrých odberateľov, platenie zmenkou u priemerných odberateľov a v prípade väčšej istoty ide o otvorenie akreditívu u slabšie platiacich odberateľov.
Získané informácie sú zdrojom dôveryhodnosti o odberateľovi – skúsenosti veriteľov, hodnotenie banky, úverových agentúr a analýza účtovných výkazov a slúžia na overenie rizika. Informácie sa vyhodnocujú rôznymi formami profesionálne, známy je napríklad Z-index. Inkaso pohľadávok je spojené s dobou inkasa a prvom rade ho zabezpečuje dodávateľ. Po skúsenostiach si podniky dnes tvoria účtovnú rezervu na nedobytné pohľadávky percentom z tržieb alebo metódou stárnutia pohľadávok, t.j. metódou agingu. Tiež sa uplatňuje odpredaj pohľadávok špeciálnej organizácií – faktorovi. Osobitné miesto majú pohotové prostriedky, ktoré musí mať podnik v likvidnej forme. Ide o peňažné hotovosti, klady na účtoch v bankách a krátkodobé obchodovateľné cenné papiere. Ide o ich dôsledné sledovanie a kvantifikáciu, koľko pohotových prostriedkov treba mať k dispozícií a v akej forme. Vychádza sa zo skutočnosti, že pohotové prostriedky prinášajú nízky výnos a ich nadmerná výška znamená ušlý zisk, teda zníženie rentability vlastného kapitálu. Ide o stanovenie optimálnej výšky pohotových prostriedkov, čo je úlohou finančného plánovania a rozhodovania. Rozhodovanie o optimálnej výške pohotových prostriedkov vychádza:

 z operatívnych rozpočtov peňažných príjmov a výdavkov podniku, brutto cash flow na budúce obdobie,
 z modelov riadenia pohotových prostriedkov.

Bázu v operatívnych rozpočtoch tvorí stanovenie príjmov a výdavkov. Je ich potrebné rozložiť v čase, k čomu sa spracuje platobný kalendár v potrebnom členení, spravidla na dekádu. Platobný kalendár poskytuje prehľad očakávaných peňažných príjmov a výdavkov v krátkom období, ako i prehľad splatných záväzkov a pohľadávok podniku.
Exaktný prístup ku kvalifikácii pohotových prostriedkov poskytuje modelová technika. Vychádza zo základnej funkcie peňazí, ako prostredníka výmeny komodít, čo vytvára tzv. transakčný motív dopytu po peniazoch. Modelovo transakčný motív sa prevažne popisuje prostredníctvom teórie zásob kde, s hotovosťou likvidných finančných prostriedkov peniazmi sa uvažuje o zásobe, ktorá poskytuje plynulú realizáciu transakcií. Prvý, ktorý aplikoval princípy optimalizačných modelov riadenia zásob na riadenie pohotových prostriedkov je známy Baumolov model riadenia 5, ktorý je ďalej prehĺbený na predpovedi hotovostných tokov. Ide o Miller – Orrov model riadenia pohotových prostriedkov 6 konštruovaný s peňažnými príjmami, ako so stochastickými parametrami.

Sú to modely, ktoré nachádzajú svoje uplatnenie aj pri investovaní peňažných prostriedkov do cenných papierov a súvisia s ich nákupom a predajom a určovaním výšky úrokovej miery.
Analýza obežného majetku vyžaduje pozornosť sledovania kolobehu obežného kapitálu a nachádza svoj výraz v kontrole celkového cyklu obratu. 2.5 Analýza finančnej štruktúry podniku

Analýza finančnej štruktúry podniku poskytuje informácie o možnostiach reštrukturalizácie objemu kapitálu, ktoré smerujú k efektívnemu využívaniu finančných prostriedkov podniku.
Sú neohraničené zdroje ako racionalizáciou a reštrukturalizáciou možno znížiť objem kapitálu, ktorý je viazaný v podniku. Treba uvoľniť jeho časť na financovanie ďalších aktivít, ktoré zvyšujú podnikovú rentabilitu. Jer to nikdy nekončiaci proces rozhodujúci o úspešnosti podnikania.
Podnikateľské rozhodnutie o finančnej štruktúre podnikového kapitálu je ovplyvnené radom faktorov, z ktorých najdôležitejšie sú:

 cena kapitálu a spôsob zdaňovania príjmov,
 riziko vzniku platobnej neschopnosti a likvidácie,
 zloženie podnikového majetku,
 úroveň a výkyvy cash flow podniku,
 miera inflácie,
 rozdielne záujmy vlastníka a manažérov,
 možnosti získať vlastný a cudzí kapitál.

Cena kapitálu vyjadruje náklady, ktoré sa musia vynaložiť na získanie a viazanie kapitálu v podniku. Cenou vlastného kapitálu je výnos, ktorý požaduje vlastník za vloženie a ponechanie kapitálu v podniku – to je požadovaná miera výnosu. Cenou cudzieho kapitálu je úrok, ktorý musí jeho užívateľ platiť. Za normálnych trhových podmienok platí, síce na prvý pohľad paradoxná poučka, že vlastný kapitál je drahší, ako kapitál cudzí. Dôvody k tomu sú dva. Prvým je stupeň rizika. Ak vkladáme kapitál ako veriteľ, vkladáme ho na presne určený čas, jeho návratnosť býva zabezpečená (hypotékou, lombardom) a je určená aj výška úroku, ktorý musí dlžník platiť bez ohľadu na výsledky svojich podnikateľských aktivít. Ak však vkladáme kapitál ako podnikateľ, vkladáme ho na vopred neobmedzený čas, znášame celé podnikateľské riziko, včítane i možnosti straty vlastného kapitálu a výnos nie je vopred určený a zabezpečený. Riziko vlastníka je zrejme väčšie ako riziko veriteľa. Preto aj požadovaná miera výnosu je vyššia, ako úroková miera pri úvere. Druhý dôvod súvisí so spôsobom zdaňovania. Výnos vlastníka sa hradí zo zisku po zdanení, zatiaľ čo úroky tvoria súčasť nákladov podniku a preto znižujú prikazovaný zisk a tým aj daňový základ. Cena cudzieho kapitálu vytvára tzv. „daňový štít“. Priemerná cena kapitálu v podniku je váženým aritmetickým priemerom ceny vlastného a cudzieho kapitálu, pričom váhami je podiel vlastného a cudzieho kapitálu v celkovom kapitále podniku.

Z toho možno vyvodiť záver – čím vyšší je podiel cudzieho kapitálu v podniku, tým je priemerná cena kapitálu v podniku nižšia. To však platí len do istej miery.

Z uvedených faktorov osobitný význam majú možnosti získať vlastný a cudzí kapitál a urobiť si istú predstavu, ako by mala vyzerať finančná štruktúra kapitálu v podniku. Ďalej tu pôsobia rozdielne záujmy vlastníkov a manažérov. Vlastníci majú záujem na maximalizácií trhovej hodnoty podniku a preto preferujú takú finančnú štruktúru, ktorá je tomuto cieľu podriadená. Manažéri majú skôr averziu k riziku a podriaďujú rozhodnutie stabilizovať svoje postavenie v podniku. 3. Analýza syntetických výsledkov činnosti podniku

Finančná analýza výsledkov činnosti podniku sa zaoberá skúmaním hodnotovej stránky transformačného procesu. Jej úlohou je poznávať a zhodnocovať finančné operácie, ktoré sú spojené s tvorbou a použitím finančných zdrojov. Poznávať finančno-ekonomické procesy znamená skúmať jednotlivé kvantitatívne a kvalitatívne ukazovatele, ich vzťahy a trendy ich vývoja. Zhodnocovanie získaných údajov slúži ako podklad k syntéze dosiahnutých výsledkov a na posúdenie dosiahnutých finančno-ekonomických efektov výstupu smerujúcich k finančnému prežitiu podniku.
Finančné prežitie podniku sa musí opierať o efektívnu stratégiu jeho rastu, pričom musí mať ujasnené, čo je schopný predať. Plánovanie objemu a štruktúry produkcie musí jednoznačne vychádzať z poznania potrieb zákazníkov. Nejedná sa len o poznanie potrieb, ale aj o ich vyvolávanie. Ide o rast obratu podniku, ktorý je priamym výsledkov týchto faktorov:

 rast trhov, na ktorých sa výrobok podniku uplatňuje ako finálny produkt resp. ako súčasť iných výrobkov
 dodatočné použitie výrobkov podniku a finálny tovar ako polotovar,
 rast podielu podniku na trhu.

Efektívna stratégia rastu musí ovplyvňovať aspoň dva faktory z týchto premenných a ďalej zabezpečovať:

 financovanie rastu,
 rast cez redukciu nákladov,
 rast cez vývoj výrobkov a integráciu,
 rast cez intenzifikáciu trhu.

Trh je faktor, ktorý podmieňuje existenciu podniku, keďže potreba realizovaná na trhu umožňuje fungovanie podniku a jeho ďalší rozvoj.

Preto vystupuje do popredia analýza súhrnných výsledkov podniku, ktorej východisko tvorí analýza finančnej situácie podniku.

3.1 Analýza finančnej situácie podniku

Finančná situácia podniku systematicky a komplexne odráža kvalitu podnikových aktivít, jeho ekonomickú úroveň a je preto dobrým východiskom a prostriedkom diagnostikácie silných a slabých stránok podnikových činností. Sú to jednak vnútorné súvislosti finančnej analýzy, ale nemenej dôležité sú i vonkajšie súvislosti finančnej analýzy. Prostredníctvom svojej finančnej situácie sa podnik prezentuje svojim partnerom na trhu, na základe čoho sa hodnotia a určujú podmienky pre podnikateľské vzťahy. Veď finančná situácia podniku poskytuje celkovú charakteristiku podniku, ktorá umožňuje zdravo financovať činnosť podniku, t.j. správne voliť zdroje financovania potrieb a získané zdroje premiestňovať do jednotlivých zložiek majetku. Analýzu finančnej situácie podniku je racionálne orientovať na dva okruhy:

a) na analýzu súhrnných výsledkov činnosti podniku, ktorej úlohou je preskúmať globálne výsledky podniku a ich vplyv na jeho pozície na trhu,
b) na analýzu parciálnych výsledkov, ktoré umožňujú precizovať poznanie súhrnných výsledkov a poskytujú kvalifikované informácie pre proces rozhodovania.



Štruktúru analýzy finančnej situácie možno načrtnúť nasledovnou schémou:

Analýza finančnej situácie


Analýza externých činiteľov Analýza interných činiteľov

Analýza štátnych zásahov Kvantitatívne výsledky Kvalitatívne výsledky












Analýza výrobková

Analýza silných a slabých stránok podniku

Analýza postavenia podniku na trhu


Z načrtnutej schémy vyplýva, že determinujúce faktory môžu byť situované v podnikovom okolí, čiže môžu mať charakter externých činiteľov alebo môžu vyplývať z podnikovej činnosti a mať charakter interných činiteľov, ktoré treba rozdeliť na kvantitatívne výsledky.
Analýzu kvantitatívnych výsledkov prezentuje analýza objemu produkcie a tržieb so zvýraznením tržieb, pričom ich výšku a dynamiku určujú také činitele, ako je kvalita, podiel na trhu,, stav ekonomiky poznačený konjunktúrou, alebo recesiou, tlak konkurentov a ďalšie. Hlavným východiskom analýzy interných činiteľov je práve analýza kvantitatívnych výsledkov. Patrí im prvotné miesto nie čo do významu, ale poradia, lebo na ich základe možno skúmať výsledky kvalitatívne.

Analýza kvalitatívnych výsledkov prezentuje analýza zisku, ktorá poskytuje informácie o mase hospodárskeho výsledku a o tom, ako boli zhodnotené spotrebované a viazané vstupy podniku. Hospodársky výsledok vypovedá kvalitatívnu stránku aktivít podniku a dáva odpoveď na možnosti jeho rozvoja. Analýza rentability vypovedá o miere hospodárskeho výsledku a umožňuje precíznejšie poznanie kvalitatívnych výsledkov, ktoré sa v transformačnom procese podniku menia podľa zvládnutých vstupov a výstupov a v ich vzájomných vzťahoch, ktoré sa odrážajú v efektívnosti, s akou prebieha reprodukčný proces podniku.

Používané ukazovatele v tejto analýze sú jednak analytické a syntetické. V doterajšej praxi sú frekventovanejšie analytické ukazovatele rentability, pri ktorých sú podnikové vstupy vymedzené čiastkovo, ako nákladovosť výroby, nákladová rentabilita, mzdová rentabilita a ďalšie. Vo vyspelých trhových ekonomikách sú dominujúce syntetické ukazovatele rentability, pri ktorých sú podnikové vstupy vymedzené komplexne. Sú v nich zahrnuté všetky výrobné faktory i finančné zdroje, ktorými podnik disponuje. Medzi syntetické ukazovatele patrí napr. rentabilita celkového kapitálu, rentabilita vlastného kapitálu alebo ich rôzne modifikácie. Súhrnnú analýzu podniku treba doviesť i do úrovne, v ktorej sa o ekonomických výsledkoch podniku veľkou mierou rozhoduje, t.j. do výrobkovej úrovne. Ide o výrobkovú analýzu, v rámci ktorej sa rozbor orientuje na určenie výrobkových preferencií s ohľadom na prínos k tvorbe podnikového zisku – krátkodobý rozvoj. Ďalej tu vystupuje dlhodobý rozbor, ktorého úlohou je určiť vyvážený sortiment výroby, ktorý zabezpečí dlhodobú prosperitu podniku. Analýza súhrnných výsledkov trhovo orientovaného podniku má vyústiť do identifikovania jeho silných a slabých stránok a určenia jeho polohy na trhu. 3.2 Nosné etapy finančnej analýzy

K vymedzeniu nosných otázok finančnej analýzy treba zvýrazniť, že trhová ekonomika vyžaduje uplatňovať v podnikovom riadení nové, trhovým podmienkam a potrebám adekvátne metódy. K týmto patrí ekonomická analýza, ktorej vplyv na úroveň podnikového riadenia je významná, veď sa stáva aktívnym ovplyvňovateľom riadiaceho procesu. Ekonomická analýza tvorí zdroj aktuálnych, objektívnych a komplexných informácií pre vrcholové podnikové vedenie. Zmena postavenia a úloh ekonomickej analýzy nachádza svoj výraz v zmenách obsahových, organizačných i metodických. Pritom analýza musí poskytovať dostatok informácií pre strategické i operatívne riadenie podniku na trhovú orientáciu podniku. Trhová orientácia nachádza svoj prejav v jeho súhrnných výsledkoch, ktoré poskytuje analýza finančnej situácie podniku.

Finančná analýza bola v nedávnej minulosti len príveskom ekonomickej analýzy a jej hlavná úloha spočívala v kontrole plnenia povinnosti podniku voči štátnemu rozpočtu. V trhových podmienkach finančná analýza tvorí východisko poznávania súhrnných výsledkov, ktoré sa odrážajú do finančnej situácie podniku. V tejto sa premieta ekonomická úspešnosť a zároveň výrobnej, inovačnej, komerčnej a ďalších aktivít podniku, ktoré sú rozhodujúce pre ďalší ekonomický rozvoj podniku.
Súčasne sa analýza zameriava na parciálne výsledky, ktoré umožňujú precíznosť výsledkov i z technicko-ekonomického pohľadu. Tento prístup vníma spätosť techniky a ekonomiky v prebiehajúcich procesoch s ich kvantifikáciou v hodnotovom vyjadrení. Treba uviesť, že i dnes sa zotrvačnosťou vymedzenie aj obsah finančno-ekonomickej analýzy zužuje v smere finančnej kontroly. Vychádza z pozície pasívneho registra toho, čo sa udialo a už sa nemôže zmeniť, teda konštatuje sa stav. Z nášho poňatia finančno-ekonomická analýza sa musí premeniť na veľmi aktívneho ovplyvňovateľa riadiaceho procesu, ktorý tvorí zdroj komplexných informácií pre rozhodovací proces.
Finančná analýza vychádza z retrospektívy, ktorej úlohou je vysvetliť súčasný stav, analyzovať existujúcu finančnú situáciu pomocou pohľadu do minulosti. Jej hlavnou úlohou je identifikovať determinujúce činitele, ich charakter, t.j. či pôsobili akceleračne alebo retardačne. Dosiahnutú skutočnosť však nemožno zmeniť. K nosným otázkam finančnej analýzy patrí:

 analýza likvidity podniku,
 analýza finančnej štruktúry podniku,
 analýza aktivity podniku,
 analýza rentability podniku,
 analýza trhovej hodnoty podniku.

Analýza likvidity je zameraná na posúdenie schopnosti podniku uhrádzať svoje záväzky. Táto schopnosť je determinovaná predovšetkým štruktúrou aktív, ktoré majú rozdielnu likvidnosť, t.j. speňažiteľnosť alebo rýchlosť, s akou sa jednotlivé položky obežných aktív premenia na peňažné prostriedky. Otázka likvidity je často podceňovaná, lebo stredobodom záujmu väčšiny podnikov býva zisk a rentabilita. To však nestačí, lebo vykázať v účtovnej závierke zisk ešte neznamená nemať problémy s platením. Z toho vyplýva, že vývoj likvidity a zisku môže byť diametrálne odlišný.
Analýza finančnej štruktúry je zameraná na skúmanie a posúdenie finančných zdrojov podniku a ovplyvňovanie ich racionálnej skladby. Primeraný podiel vlastných a cudzích zdrojov svedčí o dobrej podnikovej ekonomike a súčasne ovplyvňuje obchodnú a úverovú dôveryhodnosť podniku. Analýza aktivity podniku je orientovaná na skúmanie efektívnosti využitia podnikového majetku, t.j.

ako efektívne podnik hospodári so svojimi aktívami. Posudzuje sa vzťah majetku i jednotlivých zložiek k dosiahnutým efektom – výkonom. Konkrétne ide o analýzu obratovosti, účinnosti podnikových aktív ako celku. Analýza rentability podniku prakticky predstavuje analýzu pasív súvahy a predstavuje určitú syntézu predchádzajúcich troch analýz, ktorých výsledky sa premietajú v rentabilite a dávajú komplexný pohľad na činnosť podniku. Spoločným znakom všetkých podnikateľských subjektov je snaha maximalizovať zisk, ale treba zdôrazniť, že maximalizácia zisku nemôže byť chápaná ako maximalizácia rentability celkového kapitálu, ale len ako maximalizácia rentability vlastného kapitálu. Analýza trhovej hodnoty podniku tvorí určitú súčasť finančnej analýzy, pri ktorej sa uplatňuje pohľad subjektov situovaných v trhovom okolí, ktorí majú záujem o trhovú hodnotu podniku. Tento záujem je motivovaný snahou efektívne investovať voľné finančné zdroje. Na postihnutie toho sa používajú finančné ukazovatele pracujúceho so vstupmi, ktoré sa tvoria na finančnom trhu, ako je napríklad trhová cena akcií. S nosnými otázkami finančnej analýzy je úzko spätá jej vypovedacia schopnosť. Získané poznatky vypovedajú, že finančná analýza predstavuje prvé kroky k poznaniu základných indikátorov finančnej situácie podniku. K jej rozvinutiu dochádza orientovanou diagnostikáciou so snahou vývoj finančno-ekonomickej situácie podniku predikovať. Je výhodnejšie, keď podnikový manažment vie vývoj predvídať a negatívne tendencie včas korigovať. Diagnóza postavenia podniku a otázky vývoja podniku dávajú nový význam cieľove zameranej finančnej analýzy.
Vypovedaciu schopnosť finančnej analýzy je treba vidieť i v tom, že je účinným prostriedkom pre hodnotenie podniku. Na báze základných údajov z účtovných výkazov je skonštruovaný systém pomerových a rozdielových ukazovateľov, ktorý umožňuje komplexný pohľad na objektívnu finančnú situáciu firmy. Poznanie silných a slabých stránok napomáha manažérom skvalitniť proces rozhodovania o ďalšom smerovaní podniku. 3.3 Diagnostika vo finančnej analýze

Prebiehajúce ekonomické procesy a ich zložitosť vyžadujú poznávať a riešiť problémy spojené s ich fungovaním. Postupne sa prekonával rozpor medzi dynamikou poznatkov a zotrvačnosťou praxe a dochádza k prelievaniu prístupov a osvedčených metód z rôznych disciplín do ekonomiky a riadenia. Príkladom toho je aplikácia diagnostiky.

Dnes diagnóza vstupuje do rozhodovania manažérov a postupne nachádza svoj výraz v sústave poznatkov usporiadaných do vhodne využiteľných metód a techník svojráznych už ako diagnostických metód. Ich využívanie nachádza svoje uplatnenie zvlášť v analýze predvídania a korigovania nežiadúcich porúch.
Diagnostika vo svojej náplni sa začína chápať ako samostatná disciplína, ktorá sa zaoberá hodnotením najvýznamnejších vlastností javov a hodnotením úrovne fungovania podniku. Ide o hodnotenie jeho bonity, zisťovaním jeho silných a slabých stránok, identifikáciou problémov a krízových javov, nevyužitých príležitostí a potenciálu.
Doterajší pohľad na diagnostiku sa spája s hospodárskymi rozbormi účelovo zameranými, dnes v spojení tiež s controllingom a auditom s tým, že sa využívajú všeobecné metódy poznávania v analýze. Metodika a technika ich uskutočňovania sa musí prispôsobiť pre každý podnik, musí zodpovedať jeho špecifickým podmienkam a jeho celkovej úrovni.
Pre všetky používané metódy v rozboroch je spoločné, že sú orientované na skúmanie vzťahov, ktoré v systéme vystupujú. Preto pri ich skúmaní vystupuje analýza vo viacerých formách.
Controlling nastupuje do systému riadenia ako nástroj svojrázne metodicky upravený vo forme systému pravidiel. Prešiel novou vlnou vo svojom vývoji, najmä v dôsledku významných ekonomických zmien, ku ktorým došlo v poslednej desiatke rokov. Jeho úlohou je orientácia na dosiahnutie podnikových cieľov, ktorá zabraňuje prekvapeniam, včas signalizuje, upozorňuje na situácie, zvlášť nepriaznivé, ktoré vyžadujú v riadení príslušné opatrenia.
Svojrázne postavenie nadobúda audítorská činnosť, ako indikátor efektívneho konania v podniku. Táto predstavuje nový prístup v preverovaní vedenia účtovníctva, ročných účtovných výkazov, súvahy a výsledovky, ako i rozdelenia zisku podnikov prostredníctvom audítorskej činnosti. Osobitný význam má zisťovanie hospodárskeho výsledku, ktoré bezprostredne súvisí s finančnými a daňovými predpismi.
Pri prenikaní nových prvkov do riadenia možno konštatovať, že sa už do praxe dostáva i prienik diagnostiky vo finančnej analýze v novom poňatí.


3.4 Informačné zdroje finančnej analýzy
Východisková báza pre finančnú analýzu je účtovná uzávierka podniku. Tvorí súčasť finančného účtovníctva, ktoré ako časť celého informačného systému poskytuje retrospektívne informácie o finančnom stave podniku a výsledkoch jeho hospodárenia. Tieto informácie sú dôležitým základom podnikovej finančnej analýzy s cieľom získať ucelený prehľad o finančnej situácii podniku.

Informačné zobrazenie hodnotového hľadiska hospodárskej činnosti podniku poskytujú predovšetkým nasledovné účtovné výkazy:

 bilancia – súvaha,
 výsledovka – výkaz ziskov a strát,
 prehľad o peňažných tokoch – výkaz cash flow.

Spoločne vytvárajú tzv. tribilačný systém výkazníctva, vzájomne sa dopĺňajú a preto je potrebné analyzovať ich súčasne. Treba uviesť, že tieto výkazy tvoria účtovnú závierku v podnikoch účtujúcich v podvojnom účtovníctve.

3.4.1 Súvaha a jej výpoveď

Základom tribilančného systému výkazníctva je súvaha, ktorá dáva informácie o majetku a finančných zdrojoch jeho krytia. Majetok podniku v súvahe predstavujú aktíva – finančné zdroje, kapitál predstavujú pasíva.
Pohľad na súvahu charakterizuje majetok z dvoch hľadísk. Na jednej strane vystupuje hodnota majetku a na strane druhej zdroje, z ktorých je majetok financovaný, preto je súvaha vždy vyrovnaná. Významné je sledovanie štruktúry aktív a pasív, ktoré tvorí určitý vstup k finančnej analýze. Preto načrtávame základnú štruktúru súvahy s charakteristikou vypovedajúcej schopnosti jednotlivých riadkov súvahy a vzájomných väzieb medzi aktívami a pasívami. Štruktúra súvahy je nasledovná (Obr. č. 1)
Jednotlivé položky majetku a kapitálu sú označované veľkými písmenami abecedy a poskytujú žiadúce informácie. Významná je položka za upísané vlastné imanie, nakoľko informuje, či vlastníci splnili svoj záväzok, t.j. splatili svoj podiel. Ďalšie aktíva dávajú prehľad o zložení majetku a slúžia tiež k sledovaniu časového rozlišovania nákladov, kurzových rozdielov a dohadových položiek. Základný majetok podniku predstavujú stále aktíva a obežný majetok. Kritériom pre delenie aktív na stále a obežné je dĺžka doby potrebná na ich transformáciu do peňažnej formy, u stálych aktív je to viac ako jeden rok. Stále aktíva tvoria nehmotný a hmotný investičný majetok.
Nehmotný investičný majetok zahrňujú za určitých podmienok nehmotné výsledky výskumnej činnosti, patenty, licencie, softwar a oceniteľné práva, ako i zriaďovacie výdavky. Sú to náklady spojené so založením podniku, ako sú súdne a notárske poplatky.
Hmotný investičný majetok zahrňuje prostriedky, ktoré podnik obstaráva pre zabezpečenie svojej činnosti ako sú pozemky, budovy, stroje, prístroje, zariadenia a dopravné prostriedky.
S Ú V A H A
AKTÍVA PASÍVA


A. Pohľadávky za upísané vlastné
Imanie A. Vlastné imanie
A.I. Základné imanie
A.II. Kapitálové fondy
A.III. Fondy zo zisku
B. Stále aktíva (fixný majetok) A.IV. Hospodársky výsledok
minulých rokov
B.I.

B.II. Nehmotný investičný majetok Hmotný investičný majetok A.V. Hospodársky výsledok
bežného účtovného obdobia
B.III. Finančné investície
C. Obežné aktíva (obežný majetok)
C.I. Zásoby B. Cudzie zdroje
C.II. Dlhodobé pohľadávky B.I. Rezervy
C.III. Krátkodobé pohľadávky B.II. Dlhodobé záväzky
C.IV. Finančný majetok B.III. Krátkodobé záväzky
D. Ostatné aktíva-prechodné účty aktív B.IV. Bankové úvery
D.I. Časové rozlíšenie C. Ostatné pasíva-prechodné
D.II. Dohadné účty C.I. Časové rozlíšenie
C.II. Dohadné účty pasívne


Štruktúra súvahy
obr. č.l

Finančné investície predstavujú špecifický majetok podniku a nemožno ho zamieňať s finančným majetkom. Finančné investície tvoria cenné papiere ako sú obligácie, podielové cenné papiere, akcie, poskytnuté pôžičky inému podnikateľskému subjektu.

Podnik vo svojej hospodárskej činnosti v rámci svojej finančnej možnosti poskytuje i pôžičky za účelom:

 získania dlhodobého finančného výnosu vo forme úroku, alebo dividend
 získania kontrolného, ba i rozhodujúceho vplyvu v inom podniku,
 zabezpečenia si dobrých obchodných a partnerských vzťahov so serióznym podnikom.

Obežné aktíva tvoria peňažné prostriedky a tie zložky majetku, ktoré sa premenia v priebehu jedného roka na peňažné prostriedky. Patria tu zásoby hotovej produkcie, nedokončená výroba, suroviny a materiál, vyfakturované dodávky a služby. Ďalej finančný majetok, t.j. peniaze, krátkodobé cenné papiere a ceniny. Z hľadiska financovania je dôležitá rýchlosť, s akou sa menia jednotlivé zložky obežného majetku na peňažné prostriedky, t.j. jeho likvidita.
Pasíva predstavujú zdroje majetku a skladajú sa z dvoch základných častí a to z vlastného kapitálu, ktorého náplň tvorí základné imanie – účtovný názov vlastné imanie a hospodárskeho výsledku, zisku alebo straty, ako aj fondy. Fondy sa tvoria z vkladov vlastníkov, dotáciami alebo zo zisku a sú to kapitálové fondy. Ako povinný tu vystupuje rezervný fond spravidla tvorený zo zisku, ako protipól v likvidnom majetku podniku, aby mohol byť v prípade potreby použiteľný a ľahko speňažiteľný. Nemusí byť viazaný na samostatnom účte.
Osobitnú časť vlastného kapitálu prezentuje hospodársky výsledok zisk alebo strata v dvoch položkách a to ako hospodársky výsledok minulého obdobia a výsledok bežného účtovného obdobia. Zisk po zdanení tvorí čistý zisk, s ktorým môže podnik voľne disponovať. Strata znižuje vlastný kapitál a keď táto prevýši i základné imanie, dostáva sa podnikateľský subjekt do tzv. „predĺženia“, nakoľko vlastný kapitál je mínusový a hrozí mu bankrot. Preto retrospektívna analýza a informácie o jednotlivých zložkách vlastného kapitálu sú za dlhšie časové obdobie tak významné.

Prakticky uskutočnená analýza dáva obraz o celkovej úrovni hospodárenia podniku.
Financovanie majetku z cudzích zdrojov sa delí na krátkodobé a dlhodobé. Sú to predovšetkým dlhodobé bankové úvery a záväzky, ktoré si zasluhujú pozornosť. Najmä dlhodobé bankové úvery vypovedajú, že podnik vzbudzuje dôveru svojimi podnikateľskými zámermi. Z krátkodobých zdrojov treba sledovať podiel záväzkov z obchodných operácií, dlh voči dodávateľom, t.j. obchodný úver a krátkodobý bankový úver.
Súvaha poskytuje možnosť sledovania majetku a kapitálu za dve po sebe nasledujúce obdobia. Údaje účtovného obdobia sú v aktívach uvedené brutto, čo predstavuje obstarávaciu cenu majetku, korekcia, to sú oprávky – odpisy a netto tvorí zostatková účtovná hodnota majetku. Vôbec, charakteristika jednotlivých častí majetku a kapitálu dáva dvojaký pohľad na tú istú vec, pričom vystupuje otázka s odpoveďou, ekonomický rast, za akých podmienok, čo je – odkiaľ. 3.4.2 Výsledovka – výkaz zisku a strát

Výsledovka podáva obraz o tvorbe zisku, presnejšie o výsledku ekonomických aktivít, o zisku, resp. o strate. Výkaz zisku a strát sprostredkováva tok informácií o výkonoch a nákladoch v žiadúcom členení, t.j. podľa jednotlivých činností. Kvantifikáciou a odpočtom zisťujeme hospodársky výsledok, pričom výnosy sú vyznačené rímskymi číslicami, náklady písmenami veľkej abecedy. Zjednodušená štruktúra výkazu ziskov a strát je vyjadrená obr. č. 2.








Zjednodušená štruktúra výkazu zisku a strát


I. Tržby na predaj tovaru
A. Náklady na predaný tovar
Obchodná marža
II. Výroby
(Tržby za predaj vlastných výrobkov a služieb, zmena stavu zásob vlastnej výroby, aktivácia)
B. Výrobná spotreba
(Spotreba materiálu a energie, služby)
Pridaná hodnota
C. Osobné náklady
III. - VII. Ostatné prevádzkové výnosy
D. - J. Ostatné prevádzkové náklady
Prevádzkový hospodársky výsledok
VIII. – XV. Výnosy z finančných operácií
K. – P. Náklady finančných operácií
Hospodársky výsledok z finančných operácií
R. Daň z príjmov za bežnú činnosť
Hospodársky výsledok za bežnú činnosť
XVI. Mimoriadne výnosy
S. Mimoriadne náklady
T. Daň z príjmov z mimoriadnej činnosti
Mimoriadny hospodársky výsledok
U. Prevod podielu na hospodárskom výsledku spoločníkom
Hospodársky výsledok za účtovné obdobie

Obr. č. 2

Úvodná časť výsledovky vyjadruje rozdiel medzi tržbami a výrobou Z vyčíslených výsledkov sledujeme objemových ukazovateľov výroby, realizácie a celkových výnosov. Ide o neredukované objemové ukazovatele, ktoré obsahujú nakupované vstupy, materiál, energiu a služby, ako i novo vytvorenú hodnotu, ktorú tvoria osobné náklady a zisk.

Neredukované ukazovatele sa vyznačujú tým, že do ich hodnoty sa premieta spotreba všetkých výrobných činiteľov a všetkých stupňov spracovania.
Významný je ukazovateľ pridaná hodnota, ktorý je redukovaným ukazovateľom. Vo výkaze sa vypočítava ako obchodná marža + výroba – výrobná spotreba, t.j. náklady na materiál, energiu a nakupované služby. Ukazovateľ je zameraný na vykazovanie novovytvorenej hodnoty podniku. Jeho základnými zložkami sú osobné náklady, odpisy a prevádzkový hospodársky výsledok. Redukované ukazovatele umožňujú vyjadriť podiel daného podniku na zvýšení hodnoty produktu. To znamená, že je z nich vylúčená predchádzajúca zhmotnená práca alebo spotreba niektorého z výrobných činiteľov.
Dôležitý je tiež ukazovateľ čistá výroba ktorý sa kvantifikuje tak, že od pridanej hodnoty sa odpočítajú odpisy, takže osobné náklady a prevádzkový hospodársky výsledok prezentujú čistú výrobu. Tieto ukazovatele charakterizujú kvantitatívny výstup za skúmané obdobie. Súčasne slúžia k výpočtu pomerových ukazovateľov k hodnoteniu podniku, najmä produktivity práce, využitie majetku a ďalšie.
Pri uskutočňovanej analýze sa súčasne sleduje i hospodárnosť výroby, ktorá je daná podielom nákladov a výnosov. Vo výkaze ziskov a strát je výsledok hospodárenia vykázaný podľa jednotlivých činností podniku. Prevádzkový hospodársky výsledok vyplýva z výroby, obchodnej činnosti podniku a ostatnej prevádzkovej činnosti, ako aj z časového rozlíšenia nákladov a výnosov a opravných položiek. Hospodársky výsledok z finančných operácií vzniká hlavne z pohybu finančných investícií, cenných papierov a z doplácania na úverovú zadĺženosť. Súčet prevádzkového hospodárskeho výsledku a hospodársky výsledok z finančných operácií po odpočítaní dane z príjmu tvorí hospodársky výsledok z bežnej činnosti.
Záver výsledovky patrí mimoriadnym výnosom, mimoriadnym nákladom a dani z príjmu z mimoriadnej činnosti. Ich odpočtom vzniká mimoriadny hospodársky výsledok ktorý sa pripočíta, resp. odpočíta k hospodárskemu výsledku za bežnú činnosť a vzniká hospodársky výsledok za účtovné obdobie.
Z hľadiska analýzy finančnej situácie podniku jeho žiadúceho vývoja majú najväčší význam tržby, prevádzkový hospodársky výsledok, nákladové úroky a hospodársky výsledok za bežnú činnosť.
Rozvoj finančných tokov, nastúpený globalizačný proces v podnikaní, vyššie finančné riziká a zložitosť prebiehajúcich ekonomických procesov kladú zvýšené nároky na finančné informácie. Finančné informácie sa odkláňajú od zisku a aktuálneho účtovníctva vzhľadom na rast požiadavok na množstvo informácií, ktoré podliehajú častým zmenám.

Prikláňajú sa k peňažným tokom – cash flow, v čítane informácií založených na diskontovaní budúcich peňažných tokov. V duchu týchto zmien sa stala súčasťou účtovnej závierky príloha. Obsahuje charakteristiku podniku, informácie o používaných účtovných metódach, o aplikácií všeobecných účtovných zásadách a prehľad o peňažných tokoch, cash flow. Príloha prispieva k objasneniu skutočností, ktoré sú potrebné k poznaniu účtovných informácií, aby sme si mohli urobiť správny úsudok o finančnej situácií a hospodárskych výsledkoch na základe finančnej analýzy.


3.4.3 Výkaz o peňažných tokoch, cash flow

Cash flow predstavuje v súčasnosti v trhových ekonomikách jeden z najfrekventovanejších finančno-účtovných ukazovateľov. Tvorí súčasť podnikového účtovného systému, ktorý prehľadne, komplexne a systémovo priebežne zachytáva hospodárske a finančné transakcie podniku. Jeho forma a štruktúra nie je v krajinách Európskeho spoločenstva záväzná, avšak v niektorých krajinách ako sú USA, Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko je už forma zaužívaná, inde doporučená a tak je to i u nás s tým, že od roku 2000 sa stáva záväzná. Vyjadruje vnútornú finančnú silu podniku, teda jeho schopnosť tvoriť z vlastnej prevádzkovej činnosti finančné zdroje. Ide o zdroje, ktoré je možné použiť nielen na financovanie bežnej činnosti podniku, ale aj na:
 financovanie hmotných a nehmotných investícií,
 vyplácanie dividend (podielov na zisku),
 nákladovú službu súvisiacu s cudzím kapitálom,
 uhrádzanie splatných záväzkov.

Cieľ výkazu cash-flow je poskytovať informácie investorom, veriteľom, audítorom i samotnému vedeniu podniku o vývoji finančnej situácie podniku v danom období. Ďalej identifikovať príčiny zmien vo finančnej situácií podniku. Výkaz cash-flow zachytáva pohyb peňažných prostriedkov v podniku za určité obdobie, pričom bližšie charakterizuje jednotlivé vplyvy, ktoré sa podieľali na tvorbe peňažných prostriedkov (kladný peňažný tok) a vplyvy, ktoré sa podieľali na použití peňažných prostriedkov (záporný peňažný tok).
Nevyhnutnosť vzniku tohoto výkazu vyplýva hlavne z uplatňovania tzv. aktuálneho princípu v účtovníctve. Jeho podstatou je, že výnosy a náklady sa účtujú do obdobia, s ktorým vecne a časove súvisia a nie do obdobia, v ktorom sa prejavujú ako príjmy a výdavky. Potom sa náklady nerovnajú výdavkom a výnosy príjmom a hospodársky výsledok je iný ako stav peňažných prostriedkov, ktoré má podnik k dispozícií. Výkaz cash-flow je potom ďalším účtovným výkazom popri súvahe a výkaze ziskov a strát. Tvoria spolu tribilančný systém obr. č.3.

Ekonomická činnosť každého podniku sa potom prejavuje v dvoch výsledkoch:

1. Hospodársky výsledok, ktorý sa môže vykázať ako zisk alebo strata a ktorý predstavuje rozdiel medzi výnosmi a nákladmi.
2. Peňažný výsledok, ktorý predstavuje rozdiel medzi peňažnými príjmami, čiže cash inflow, a peňažnými výdavkami, cash outflow, resp. takými ekonomickými operáciami, ktoré znamenajú zníženie alebo zvýšenie peňažných prostriedkov podniku, akými sú zmena stavu pohľadávok a záväzkov a ďalšie.

Tak ako sa dá vypreparovať zo súvahy zisk (strata) a sledovať samostatne jeho tvorbu vo výkaze ziskov a strát, súčasne je možné vypreparovať zo súvahy peňažné prostriedky a samostatne sledovať ich pohyb vo výkaze cash flow, tribilančný systém výkazov účtovnej závierky:












VÝKAZ CASH-FLOW SÚVAHA (koniec obdobia) VÝKAZ ZISKOV
aktíva pasíva A STRÁT











obr. č.3

Osou tohoto tribilančného systému je súvaha. V našom tribilančnom systéme je možné identifikovať tieto 4 základné hospodárske transakcie účtovné operácie:











obr. č. 4


1. Vplývajú iba na cash-flow, neovplyvňujú zisk.
2. Vplyv iba na zisk a nie na cash-flow.
3. Sú ziskovo a na cash-flow účinné.
4.

Nevplývajú ani na zisk, ani na cash-flow.

Alternatívy jednotlivých transakcií a príklady na ne môžu byť nasledovné:

 prvá transakcia s 3 alternatívami
a) peňažný výdavok, ktorý nie je nákladom – nákup materiálu v hotovosti;
b) peňažný príjem, ktorý nie je výnosom – získanie bankového úveru;
c) príjem, ktorý predstavuje rovnako veľký výnos ako náklad – predaj investičného majetku za zostatkovú cenu.

 druhá transakcia s 3 alternatívami
a) výnos ktorý nie je príjmom – predaj výrobkov na úver,
b) náklad, ktorý nie je výdavkom – odložená daň z príjmov,
c) výnosy nie sú rovnako veľké ako náklady, pričom nevznikajú ani príjmy, ani výdavky – predaj investičného majetku za nižšiu cenu ako zostatkovú a na úver.

 tretia transakcia s 3 alternatívami
a) náklady sú aj výdavkami – platenie úrokov z úveru,
b) výnosy, ktoré sú príjmom – predaj výrobkov v hotovosti,
c) výnosy, ktoré sú príjmom a sú nižšie ako náklady alebo naopak – predaj v hotovosti investičného majetku za nižšiu cenu ako zostatkovú.

 štvrtá transakcia s 3 alternatívami
a) zmena len v štruktúre aktív súvahy – predaj budovy v zostatkovej cene na úver,
b) zmena len v štruktúre pasív súvahy – z nerozdeleného zisku sa dotuje rezervný fond,
c) nastáva rovnaká zmena aktív ako aj pasív súvahy – nepeňažný vklad spoločníka, stroj. Z náčrtu transakcií vyplýva, že prvá a tretia ovplyvňuje cash-flow. Všetky z uvedených vyjadrujú priebeh ekonomickej činnosti podniku a zahrňujú prevádzkovú činnosť, investičnú činnosť a finančnú činnosť. Metódy zostavovania výkazu cash-flow
Pri zostavovaní výkazu cash-flow sa uplatňujú prevažne dve metódy:

 priama metóda a
 nepriama metóda.

U priamej metódy je výkaz cash-flow koncipovaný na základe transformácie jednotlivých nákladových a výnosových položiek na výdaje a príjmy prostredníctvom prírastkov a úbytkov položiek súvahy. Úplná prevoditeľnosť je závislá na disponibilite potrebných údajov.

Nepriama metóda koncipuje výkaz cash-flow na základe zisku za bežné obdobie upravený o zmeny položiek súvahy. Je založený na úprave čistého zisku a všetky položky spôsobujúce rozdiel medzi výnosmi a príjmami, nákladmi a výdajmi, t.j. rozdiel medzi cash-flow a ziskom.
Naša pozornosť je zameraná na koncipovanie výkazu nepriamou metódou. Tvorba výkazu je spravidla súčasťou účtovného softwaru a základná vnútorná štruktúra v zjednodušenej forme má túto náplň, obr. č.5


.




Výkaz cash-flow



P.

Stav peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia
A. Peňažný tok z bežnej a mimoriadnej činnosti
Z. Účtovný hospodársky výsledok (čistý zisk, strata)
A.1. Nepeňažné operácie (+,-)
A.2. Zmena stavu obežných aktivít (+,-)
B. Investičná činnosť
B.1. Nákup stálych aktív (-)
B.2. Výnosy z predaja vlastných aktív (+)
B.3. Komplexný prenájom (+,-)
C. Finančná činnosť
C.1. Zmena stavu dlhodobých záväzkov (+,-)
C.2. Zmena vlastného imania z vybraných operácií (+,-)
D. Rozdiel ( R-P-A-B-C), (+,-)

R.
Stav peňažných prostriedkov na konci obdobia


obr. č.5

Výkaz charakterizuje zmenu stavu peňažných prostriedkov s cieľom vysvetliť, ako k tejto zmene došlo za príslušný časový interval. Začína zostatkom peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia a končí ich stavom na konci účtovného obdobia. Stav peňažných prostriedkov na konci účtovného obdobia (riadok R) by sa mal rovnať finančnému majetku v súvahe, t.j. peniaze v pokladni a na bankových účtoch. Údaje k zostaveniu výkazu za čerpajú jednak zo súvahy a výkazu ziskov a strát, v doporučenom výkaze je označené číslo riadku, ale aj z analytickej evidencie k syntetickým účtom.

Keďže precízne sledovanie všetkých peňažných operácií na účtoch predpokladá správne účtovanie, ktoré nie je vo všetkých účtovných jednotkách, výkaz s tým počíta, zaradením rozdielového riadku D. Keď účtovná jednotka účtuje správne počas účtovného obdobia i pri zostavovaní výkazu, rozdiel by nemal vzniknúť. V prípade rozdielu medzi skutočným stavom peňažných prostriedkov v účtovníctvo a vo výkaze cash flow rozdiel vypovedá o nezrovnalostiach v účtovníctve, ktoré treba odstrániť. Úlohou výkazu je preukázať tvorbu peňažných a ich využitie v členení na:

 bežnú hospodársku činnosť, ktorá je označená vo výkaze písmenom A, ide o výsledky zo základnej činnosti podniku a za normálnej situácie by mal byť prebytok príjmov nad výdavkami
 investičnú činnosť označenú písmenom B, zahrňujúcu operácie so stálymi aktívami a zabezpečujúce budúcnosť podniku príjmami
 financovanie, ktoré vyvoláva zmeny vo veľkosti a štruktúre vlastného kapitálu a dlhodobého cudzieho kapitálu, označené písmenom C, ide o vyjadrenie potreby dlhodobého kapitálu a jeho vnútornej štruktúry, vo výkaze označená ako finančná činnosť, ktorá môže viesť k mylnej predstave, že ide o bežné finančné transakcie.

3.4.4 Cash-flow ako ukazovateľ

Z pragmatického hľadiska treba odlišovať výkazy cash-flow od ukazovateľa cash-flow. Ukazovateľ vyjadruje vnútorný finančný potenciál podniku, schopnosť tvoriť z vlastnej hospodárskej činnosti prebytky použiteľné na financovanie potrieb podniku. Ukazovateľ cash-flow nie je identický s výkazom cash-flow. Výkaz má za úlohu analyzovať zdroje peňažných prostriedkov a ich použitie za bežnú činnosť, investičnú a finančnú činnosť. Analyzuje príčiny zmien peňažných prostriedkov na začiatku účtovného obdobia a na jeho konci.
Základnou výhodou ukazovateľa cash-flow je skutočnosť, že eliminuje manipulačné možnosti uzávierkových účtovných operácií. Nevýhoda je v nejednotnosti jeho výpočtu, pričom zaužívaná je nepriama metóda výpočtu. Jeho výpočet v najjednoduchšej podobe je nasledovný:

ZISK + ODPISY +/- ZMENA DLHODOBÝCH REZERV.

Z hľadiska obsahovej náplne ukazovateľa cash-flow je potrebné upresniť problematiku zahrňovania daňových, úrokových výdajov a mimoriadnych výdajov a príjmov do ukazovateľa .

Daňové a úrokové výdaje z hľadiska miestnych komparácií je vhodné, ak ich k ukazovateľu pripočítame. Daňové preto, lebo každý podnik svojimi rozhodnutiami ovplyvňuje výšku odvodu na daniach, takže za každý podnik je daň odlišná. Tiež daňové predpisy umožňujú znížiť alebo mať úľavu na dani, čím sa prakticky mení daňová sadzba. Úrokové výdaje, podobne ich výška je daná výškou úrokovej sadzby a rozsahom zadĺženosti.

Preto podniky majú rozdielne úrokové výdaje. Mimoriadne príjmy a výdaje predstavujú náhodilý charakter výskytu, preto ich vyčlenením od cash-flow dosiahneme vyššiu vypovedaciu schopnosť.
Ukazovateľ cash-flow nachádza svoje uplatnenie i pri hodnotení likvidity podniku najmä zo strany externých subjektov – veriteľov. Schopnosť podniku tvoriť vlastnou činnosťou peňažné prebytky je dôležitou kvalitatívnou informáciou pre hodnotenie nielen súčasnej ale aj budúcej platobnej schopnosti a finančnej stability podniku. Vhodné pomerové ukazovatele cash-flow pre hodnotenie likvidity sú najmä:

cash-flow
Stupeň oddĺženia = –––––––––––––––  100 (1)
cudzí kapitál


Ukazovateľ vyjadruje, nakoľko je schopný podnik svojimi peňažnými prostriedkami z vlastnej činnosti splácať svoje celkové záväzky. Pozitívna výpoveď je okolo 20–30 %, t.j. schopnosť splatiť všetky svoje záväzky v priebehu 3-5 rokov. V prípade rastu ukazovateľa si podnik upevňuje finančnú stabilitu. cash-flow
Krátkodobá toková oddĺženosť = –––––––––––––––––  100 (2)
krátkodobé záväzky



Ukazovateľ v tejto podobe má lepšiu vypovedaciu schopnosť ako bežné používané pomerové ukazovatele likvidity. cash-flow pred zdanením + platené úroky
Úrokové krytie = –––––––––––––––––––––––––––––––––  100 (3)
platené úroky


Vyjadruje schopnosť podniku vyprodukovať peňažné prostriedky na úhradu úrokov.


cash-flow
Rentabilita obratu = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––  100 (4)
tržby za predaj vlastných výrobkov a tovaru


Vyjadruje schopnosť podniku vytvárať bežným obratom peňažné zdroje, čo posilňuje jeho finančnú nezávislosť.


3.4.5 Súhrnné hodnotenie majetku a finančných zdrojov

Cieľom finančnej analýzy je hodnotiť súčasnú finančnú situáciu a poukázať, resp. zistiť faktory, ktoré ju ovplyvňujú. To vyžaduje súhrne posúdiť vzťah medzi majetkom podniku a finančnými zdrojmi.

Žiadúce relácie medzi majetkom a zdrojmi jeho krytia vyjadrujú dve pravidlá:

 zlaté pravidlo financovania,
 zlaté bilančné pravidlo.

Zlaté pravidlo financovania vyjadruje časový súlad medzi disponibilnosťou finančných zdrojov a viazanosťou majetku, ktorý bol ich prostredníctvom obstaraný. To vyžaduje, aby finančný kapitál bol k dispozícií primerane dlhú dobu, presnejšie takú dobu, ktorá zodpovedá životnosti majetku, ktorý bol obstaraný na jeho základe. Platí, ak sa musí kapitál vrátiť skôr ako sa odpísal investičný majetok, vzniká napätie medzi potrebou a zdrojmi finančných prostriedkov, čo vyvoláva nežiadúci ekonomický dôsledok. Zlaté bilančné pravidlo vyžaduje, aby sa na obstaranie dlhodobo viazaného kapitálu, stálych aktív (SA) využili finančné zdroje, ktoré sú dlhodobo k dispozícií. Taký zdroj predstavuje vlastný kapitál (VK) a dlhodobý cudzí kapitál (DCK). Pritom má platiť, že dlhodobých zdrojov je viac, ako je objem stálych aktív, čo vyjadrujú nerovnosti 7

SA < VK + DCK resp. SA – (VK + DCK) < 0

V tomto prípade hovoríme, že podnik je prekapitalizovaný. V opačnom prípade teda ak

SA > VK + DCK resp. SA – (VK + DCK) > 0

je podnik podkapitalizovaný, jeho dlhodobé zdroje nepostačujú na krytie stáleho majetku.
S tým súvisí aj financovanie obežného majetku. V prípade, že je podnik prekapitalizovaný, je tu možnosť použiť časť dlhodobých finančných zdrojov na financovanie obežného majetku. Spravidla ide o časť zodpovedajúcu trvalej potrebe zásob. Primeraným zdrojom financovania ostatného obežného majetku (OM) je krátkodobý cudzí kapitál (KCK). Zdravý vzťah medzi obežným majetkom a zdrojmi jeho krytia vyjadruje nerovnosť

OM > KCK

Rozdiel medzi OM a KCK, ktorý v takom prípade vzniká, predstavuje čistý prevádzkový kapitál. Jeho existencia je garanciou návratnosti krátkodobého cudzieho kapitálu. V opačnom prípade, ak
OM < KCK
dochádza k nekrytému dlhu, ktorý vznikol tým, že podnik použil časť krátkodobých zdrojov na obstaranie viazaného majetku, čo nie je ekonomicky najvhodnejšie.
Finančná analýza umožňuje charakterizovať a analyzovať finančnú situáciu podniku sústavou ukazovateľov, ktoré verne odrážajú skutočnosť. Ďalej vhodný metodický postup s ekonomickou interpretáciou dáva vyústenie do objektívnych záverov. 3.5 Ukazovatele finančnej analýzy

Posúdenie finančnej situácie podniku sa precizuje pomocou sústavy finančných ukazovateľov, ktoré musia byť usporiadané a konštruované tak, aby odrážali všetky dôležité stránky finančnej situácie. K tomu sa používajú pomerové finančné ukazovatele, ktoré sa prevažne vytvárajú pomocou dvoch absolútnych, logicky súvisiacich ukazovateľov. V praktických aplikáciách sa používa mnoho ukazovateľov, preto je dôležitý ich výber s najvyššou vypovedajúcou schopnosťou.

V rôznych prameňoch sa možno stretnúť s ich rozdielnym usporiadaním, pričom najčastejšie sa finančné pomerové ukazovatele uplatňujú v nasledovnom členení:

 ukazovatele likvidity,
 ukazovatele aktivity,
 ukazovatele zadĺženosti,
 ukazovatele rentability – výnosnosti,
 ukazovatele trhovej hodnoty podniku.


3.5.1 Ukazovatele likvidity

Ukazovatele likvidity vyjadrujú a kvantifikujú schopnosť podniku uhradiť svoje vlastné záväzky. Vychádzajúc z finančnej analýzy likvidita spája nadväznosť hodnotenia finančnej situácie podniku s tým, že hodnotenie likvidity je dôležité nielen pre samotný podnik, ale aj pre externé subjekty. Ide o dodávateľov, banky, obchodných partnerov, potencionálnych investorov a ďalších, ktorí sa rozhodujú o budúcej spolupráci a kooperácií, osobitne v konkurze a vyrovnaní.
Analýza likvidity sa najprv orientuje na stavové ukazovatele, t.j. na konfrontáciu aktívnych a pasívnych položiek súvahy, ktorá vypovedá o platobnej možnosti oproti platobným povinnostiam. Platobné možnosti tvoria možný platobný tok, kým platobné povinnosti tvoria striktne naše záväzky, ktoré sme povinní zaplatiť v stanovených lehotách. Vo všeobecnosti analýzu likvidity môžeme rozdeliť v zameraní na 8:

 vertikálnu likviditu, likvidita aktív, likvidita pasív
 horizontálnu likviditu, zlaté bilančné pravidlo, rozdielové a pomerové ukazovatele.

Vertikálna likvidita predstavuje samostatné hodnotenie likvidity strany aktív a samostatne strany pasív.
Likvidita aktív, rozlišuje a hodnotí jednotlivé zložky majetku – aktív podľa ich likvidnosti, schopnosti ich premeny na peňažnú hotovosť v určitom potrebnom časovom horizonte spolu s nákladmi potrebnými na túto premenu. Údaje, zdroj informácií je zakomponovaný priamo v súvahe na strane aktív, kde jednotlivé zložky majetku sú zoradené od najmenej likvidného po najlikvidnejší.

1. Takmer nelikvidné – skladajú sa z nehmotného investičného majetku a hmotného investičného majetku (budovy, stroje, dopravné prostriedky, inventár atď.). Ide o prostriedky, ktoré určujú výrobnú kapacitu a produkčné možnosti podniku, čiže bez nich by podnik nemohol vyrábať alebo poskytovať služby. Práve preto ich rozpredaj by znamenal ohrozenie existencie podniku. Z hľadiska likvidity to znamená, že v prípade úzkych miezd v likvidite, zlej finančnej situácie by podnik v krajnej situácií mal zvážiť i takú možnosť, ako odpredaj investičného majetku, ktorý je najmenej využívaný a neohrozí to produkčné schopnosti podniku. Ďalšou alternatívou je prenájom takýchto zložiek majetku. Na druhej strane i v prípade stabilnej likvidity odpredaj nepotrebného investičného majetku vylepší likviditu podniku. 2. Dlhodobo likvidné – finančné investície z hľadiska speňažiteľnosti sú problematické, nakoľko ide o cenné papiere, ktoré sú zdrojom očakávaných pravidelných výnosov, dividend.

V prípade úzkych miezd možno sa ich zrieknuť, avšak problémom je, ak dôvod nášho vlastníctva nie je len výnos, ale hlavne vplyv na riadenie daného podniku cez kontrolný balík akcií. Potom rozhodnutie o predaji môže mať následky väčších rozmerov, ako len úzke miesta v likvidite. 3. Menej likvidné aktíva – sú zásoby, ktorým treba venovať zvýšenú pozornosť. Zásoby hotových výrobkov alebo tovaru sa rýchlejšie speňažia ako výrobné zásoby, ktoré musia prejsť ešte výrobným procesom. a) zásoby hotových výrobkov, tovaru, ich speňažiteľnosť je závislá od záujmu trhu o tieto výrobky a tovar, o ich kvalitu, módnosť, atraktívnosť ceny, spôsob propagácie, reklamy a podobne. Alternatívy speňaženia sú:
 zásoby sa speňažia veľmi rýchle a v plnej cene,
 alebo sa budú speňažovať pomaly, potom je nutnosť zľavy z ceny, čiže inkaso bude menšie ako očakávané, čo už čiastočne môže pohoršiť profil likvidity,
 alebo tou najhoršou alternatívou je, že sa nepredá vôbec a tým môže pomaly vznikať prvotná platobná neschopnosť. Ak je to u prevažnej časti produkcie, tak to môže viesť do bankrotu firmy

b) zásoby výrobného materiálu, výrobné zásoby, ich speňažiteľnosť trvá dlhšie, avšak z hľadiska likvidity treba sledovať odôvodnenosť výšky stavu týchto zásob, lebo práve tieto položky viažu v sebe dosť veľkú finančnú hotovosť alebo dlhy. Pri neúmernej výške týchto zásob, v prípade zlej finančnej situácie, je možný odpredaj ich časti, ktorý neovplyvní chod výroby.

4. V krátkej dobe realizovateľné majetkové zložky – tvoria ju splatné pohľadávky. Nepatria sem nedobytné pohľadávky, ktoré nie sú speňažiteľné. V súvislosti s tým by sa mali tvoriť v podniku opravné položky k pohľadávkam. V prípade úzkych miest je možné voliť ich skorší odpredaj, alebo ďalšie nástroje. 5. Najlikvidnejšie – peniaze v hotovosti, ceniny, peniaze na bežných a vkladových účtoch a krátkodobé obchodovateľné cenné papiere napr. Depozitné certifikáty, ktoré tvoria krátkodobý finančný majetok. Pri analýze treba postaviť tento prehľad likvidnosti a sledovať ho z hľadiska časových radov, alebo podľa podielu zastúpenia na celkovom majetku podniku. Toto sledovanie má informatívny charakter a z hľadiska likvidity je vhodné vyčleniť u menej likvidného majetku, majetok na potrebný a nepotrebný, k odpredaju alebo prenájmu. Tým sa dostáva kvantitatívny prehľad o sume, ktorá môže pomôcť v prípade vzniku deficitných miest. Pri tomto rozčlenení treba oceniť položky nepotrebného majetku trhovými cenami, inak delenie stráca svoju vypovedajúcu schopnosť.

Likvidita pasív – pri jej analýze je dôležitý pomer medzi cudzími a vlastnými zdrojmi.

Ďalej je dobre rozčleniť záväzky na krátkodobé a dlhodobé, pričom krátkodobé záväzky je účelne členiť na:

 záväzky, u ktorých je možné predlžovať dobu splatnosti,
 záväzky u ktorých to nie je možné.

Uvedené členenie narastá na význame v prípade riešenia slabých miest a jeho uplatnenie je možné vtedy, ak dôkladne poznáme našich dodávateľov. Významné je sledovať pomer cudzí kapitál / vlastný kapitál a cudzí kapitál / celkový kapitál, nakoľko tu platí zásada ktorú má podnik vo svojom finančnom riadení dodržiavať. Ide o stupeň zadĺženosti, ktorý nemá prekračovať 70 %, nakoľko prekročenie sa považuje za alarmujúci stav pre podnik. Rast cudzích prostriedkov má väzbu na likviditu, nakoľko signalizuje potrebu vytvárať do budúcnosti väčšie prostriedky na ich splatenie.
Horizontálna likvidita – je orientovaná na analýzu vzťahov medzi položkami aktív a položkami pasív. Do popredia tu vystupuje vyššie už uvedené zlaté bilančné pravidlo, ktoré požaduje, aby sa na obstaranie dlhodobo viazaného majetku, stálych aktív využili finančné zdroje, ktoré má podnik dlhodobo k dispozícií. Takými sú vlastné imanie, kapitál a dlhodobo cudzí kapitál.
Pre finančnú stabilitu je potrebné, aby dlhodobé zdroje prevyšovali objem stálych aktív. Všeobecný vzorec pre zlaté bilančné pravidlo vyjadruje vzťah:




ktoré je vlastne podmienkou, že pomer by mal byť 1:1 alebo vyšší.


3.5.2 Rozdielové a pomerové ukazovatele likvidity

K vyjadreniu likvidity sa používajú ukazovatele rozdielové a pomerové, pričom ide o rovnaké veličiny na vstupe. Rozdielové ukazovatele likvidity - do popredia tu vystupuje fond finančných prostriedkov, ako ukazovateľ vyjadrujúci právomoc a zodpovednosť za oblasť financovania z hľadiska:

 vlastníkov, akcionári, spoločníci, štát a veritelia,
 vedenia, manažmentu.

Tieto pozície sa musia skúmať osobitne, veď pasíva – kapitál poskytli vlastníci a aktíva – majetok obhospodaruje manažment. Fond finančných prostriedkov z hľadiska majetku vyjadruje rozdiel medzi dlhodobým kapitálom a investičným majetkom v nasledovnom schematickom vyjadrení, (v schéme je vyšrafovaný, obr.

č.6)














obr.č.6

Fond finančných prostriedkov = dlhodobý kapitál – investičný majetok (1)
Z hľadiska sledovania kapitálu – pasív, ide o prístup vlastníkov podniku, kde vystupuje bežne pracujúci dlhodobý kapitál, ktorý predstavuje schéma, obr č.7














obr.č.7
Bežné pracujúci dlhodobý kapitál = dlhodobý kapitál – investičný majetok (IM) (2)

Za základný typ fondu finančných prostriedkov sa považuje čistý pracovný kapitál (net working capital). Spôsob jeho výpočtu je nasledovný:

Čistý pracovný kapitál = obežný majetok – krátkodobé záväzky (3)

Tento ukazovateľ sa často využíva k hodnoteniu jeho vývoja v čase. Kvantifikuje, aká časť obežného majetku je v podniku k dispozícii nad rámec krátkodobých záväzkov, ako určitá rezerva a možno s ňou operatívne narábať. Vyjadruje tiež akú časť obežného majetku podnik financuje krátkodobými záväzkami a akú časť dlhodobými zdrojmi.
Zaujímavé je sledovanie ukazovateľa čistý pracovný kapitál v spojitosti už s uvedeným zlatým pravidlom financovania. Keď je veľmi nízky, trvalé viazaná časť obežných aktív je krytá krátkodobými záväzkami, čo je z hľadiska likvidity nežiadúce. Kritický stav vyjadruje mínusová hodnota, keď krátkodobé záväzky sú vyššie ako obežný majetok. V takom prípade sa tento ukazovateľ mení na tzv. nekrytý dlh, ktorý napovedá, že podnik nie je schopný uhradiť svoje krátkodobé záväzky.
Treba uviesť, že i nadmerná veľkosť čistého pracovného kapitálu pôsobí negatívne, lebo znižuje rentabilitu vlastných zdrojov. To vyplýva zo zbytočného viazania dlhodobých zdrojov na obežné aktíva, čo na naše súčasné podmienky predstavuje drahý zdroj financovania. Pri prísnejšom posudzovaní ukazovateľa čistého pracovného kapitálu vystupujú niektoré nedostatky, ako je zahrňovanie položiek málo likvidných až nelikvidných, pohľadávky s dlhšou dobou splatnosti a ďalšie, bol vytvorený vhodnejší fond finančných prostriedkov. Konkrétne ide o ukazovateľa čisté pohotové prostriedky ) net cash fund) s nasledovným vyjadrením:

Čisté pohotové prostriedky = pohotové peňažné prostriedky – okamžité (4)
splatné záväzky


Tento ukazovateľ čistých pohotových prostriedkov poskytuje rýchle operatívne operácie a finančné transakcie.

V období inflačného alebo kolísajúceho hospodárskeho vývoja, ako je to v súčasných našich podmienkach, je vhodné sledovať ukazovateľa:

Čistý peňažný majetok = najlikvidnejšie prostriedky – krátkodobé záväzky (5)

Ukazovateľ čistý peňažný majetok umožňuje využívať krátkodobé záväzky na financovanie viacerých obežných aktív. Využíva sa krátkodobý kapitál na financovanie. Pomerové ukazovatele likvidity – z hľadiska pragmatického prejavujú lepšiu priestorovú porovnateľnosť a vhodne kvantifikujú úroveň úhrady záväzkov.

Speňažiteľnosť jednotlivých majetkových zložiek je rozdelená do 5 tried podľa tejto charakteristiky:

1. Najlikvidnejšie – peniaze, ceniny, krátkodobé cenné papiere, teda krátkodobý finančný majetok.
2. Majetkové zložky realizovateľné v krátkej dobe – splatné krátkodobé pohľadávky.
3. Menej likvidné – zásoby.
4. Dlhodobo likvidné – obligácie, dlhodobé pôžičky.
5. Nelikvidné, takmer nelikvidné – hmotný investičný majetok.

Pomerové ukazovatele sa uplatňujú prevažne takto:

najlikvidnejšie aktíva (1.trieda)
Okamžitá likvidita = –––––––––––––––––––––––––––––––––––– (1)
okamžité splatné záväzky



Ukazovateľ vyjadruje solventnosť a jeho ideálna hodnota je 1, vtedy je k dispozícií toľko platobných prostriedkov, koľko činia okamžité splatné záväzky 9. Z účtovnej závierky sa nedá zistiť výška okamžite splatných záväzkov, preto sa ukazovateľ modifikuje ako

najlikvidnejšie aktíva (1.trieda)
Pohotová likvidita = –––––––––––––––––––––––––––––––––––– (2)
krátkodobé záväzky



Pohotovú likviditu možno považovať za zabezpečenú vtedy, keď na 1, - Sk alebo inú menovú jednotku pripadá najmenej 0, 20 Sk najlikvidnejších prostriedkov pravidlo jedna ku piatim. Prijateľný interval hodnôt tohoto ukazovateľa sa vymedzuje hodnotami 0,2 – 0,6 pre podniky zaoberajúce sa výrobnou činnosťou.

Obežné aktíva – zásoby - dlhodobé
pohľadávky (1+2.trieda)
Bežná likvidita = –––––––––––––––––––––––––––––––––––– (3)
krátkodobé záväzky


Problém kvantifikácie bežnej likvidity tvoria zásoby, ktoré sa často neberú do úvahy, nakoľko predstavujú problémovú časť obežných aktív spojenú s ich premenou na platobné prostriedky. Tu vystupuje možnosť straty s predajom zásob za nižšiu cenu. Berú sa však do úvahy len krátkodobé pohľadávky so zohľadnením predpokladu splatenia. Nedobytné pohľadávky obraz skresľujú a treba ich vylúčiť. Ukazovateľ má mať hodnotu 1 – 1,5.

Keď sa tento ukazovateľ vyjadrí ako rozdielový, dostaneme čistý peňažný majetok.

obežné aktíva celkom (1+2+3 trieda)
Celková likvidita = –––––––––––––––––––––––––––––––––––– (4)
krátkodobé záväzky



Pri kvantifikácií celkovej likvidity sa berú do úvahy celkové obežné aktíva s vylúčením dlhodobých pohľadávok. Verný obraz o likvidite preto závisí od ich štruktúry a výpoveď môže byť skreslená nepotrebnými zásobami a nedobytnými pohľadávkami. Hodnota ukazovateľa má byť v hodnote 2 – 2,5. Z recipročnej jeho hodnoty dá sa interpretovať, že krátkodobé záväzky by nemali presiahnuť 40 % hodnoty obežných aktív. Pri usmerňovaní likvidity vystupuje nadbytok likvidných prostriedkov, ktoré znižujú budúcu efektívnosť, lebo prostriedky nie sú vložené do investičného majetku, ktorý o efektívnosti rozhoduje. Alebo je podnik dlhodobo nelikvidný a hrozí mu bankrot.

Stále aktíva
Bilančná likvidita = –––––––––––––––––––––––– (5)
dlhodobé cudzie zdroje


Ukazovateľ bilančnej likvidity sa bežne nesleduje, lebo jeho hodnota je zaujímavá pri likvidácií podniku. Vypovedá o schopnosti podniku uhradiť dlhodobé záväzky z výnosov predaja stálych aktív.


3.5.3 Ukazovatele aktivity


Ukazovatele aktivity vypovedajú, či podnik efektívne hospodári svojimi aktívami. Túto výpoveď umožňujú sledovať ukazovatele vyjadrujúce obratovosť, resp. viazanosť aktív, a to ukazovatele zamerané na rozhodujúce položky aktív. Sú to tiež ukazovatele na výpočet doby obratu jednotlivých zložiek obežných aktív a krátkodobých záväzkov. V niektorej literatúre bývajú označované ako ukazovatele cyklu peňažných tokov. Vyjadrujú počet dní, ktoré uplynú pri premene jednotlivých zložiek obežných aktív alebo krátkodobých záväzkov na peniaze. Vo všeobecnosti platí, že skrátenie cyklu doby obratu zlepšuje likviditu.

priemerný stav zásob
Doba obratu zásob = –––––––––––––––––––––  360 (1)
tržby
Tento ukazovateľ vyjadruje, koľko dní trvá jedna obrátka. Označuje sa ako globálny ukazovateľ obratovosti. pohľadávky
Doba obratu pohľadávok = ––––––––––––  360 (2)
tržby



Ukazovateľ vyjadruje priemernú dobu, po ktorú musí podnik čakať na úhradu svojich pohľadávok od momentu realizácie, fakturácie po obdržaní platby. Čím je táto doba dlhšia, znamená väčšiu potrebu finančných zdrojov a zvýšenie finančných nákladov, úrok.

Zapríčinenie nepriaznivého vývoja finančnou situáciou odberateľov má podnik pristúpiť k riešeniu tzv. profilu v likvidite, prijímaním opatrení na riešenie inkasa faktúr od odberateľa. krátkodobé záväzky
Doba splácania záväzkov = –––––––––––––––––––––  360 (3)
tržby


Je vhodné súčasne sledovať, akú má disciplínu v hradení svojich záväzkov analyzujúci subjekt. Tento ukazovateľ informuje o dĺžke obdobia, ktoré musia čakať partneri analyzovaného podniku na úhradu jeho záväzkov.


tržby
Obrat fixných aktív = ––––––––––––– (4)
stále aktíva


Ukazovateľ vyjadruje činnosť stálych aktív, pričom pri jeho interpretácií treba zohľadniť mieru opotrebenia stálych aktív. Je logické, že starší podnik má priaznivejšiu hodnotu ako mladší.
tržby
Obrat celkových aktív = –––––––––––––– (5)
celkové aktíva


Výber tohoto ukazovateľa slúži k hodnoteniu bonity podniku. Keď má hodnota tohoto ukazovateľa klesajúcu tendenciu, podnik má vytvoriť aktivitu smerom k zvyšovaniu tržby alebo znižovať stav aktív.

pasíva
Doba obratu kapitálu = –––––––––––––  360 (6)
tržby


Keď hodnota tohoto ukazovateľa nepresahuje 1 rok, ide o veľmi priaznivú situáciu, keďže tržby sú vyššie ako celkový objem investovaného kapitálu.



3.5.4 Ukazovatele zadĺženosti

Ukazovatele zadĺženosti vyjadrujú rozsah použitia cudzieho kapitálu na financovaní potrieb podniku. Podiel zadĺženosti výrazne ovplyvňuje rentabilitu, čo sa odráža najmä vo vývoji rentability vlastného kapitálu. Súčasne vystupuje tu spätosť na likviditu, lebo s objemom dlhov súvisí povinnosť ich splácania.

Zadĺženosť podniku sa najčastejšie vyjadruje ako podiel cudzieho kapitálu k celkovému vloženému kapitálu (dobo ratio):

celkové záväzky
Zadĺženosť = –––––––––––––––- (1)
celkové aktíva


Tento ukazovateľ vyjadruje štruktúru finančných zdrojov. Výsledný koeficient tohoto ukazovateľa sa pohybuje v rozpätí 0,45 až 0,7 z čoho vyplýva, že podiel cudzieho kapitálu nemá presiahnuť 70 % kapitálu. Požičiavanie cudzích finančných zdrojov sa môže považovať za ekonomicky výhodné vtedy, keď ich ekonomická výnosnosť prevažuje nad platenými nákladovými úrokmi. Pre lepšiu vypovedaciu schopnosť tohoto ukazovateľa možno záväzky rozlíšiť na dlhodobé a krátkodobé, keďže vysoká zadĺženosť môže byť spôsobená aj vysokými stavmi rezerv. Súčasne treba mať na pamäti ďalšiu možnosť, keď podnik využíva finančný leasing. Je tu vhodné zohľadniť objem dlhodobého záväzku a zvýšiť stav aktív a hodnotu prenajatého majetku. cudzí kapitál
Stupeň finančnej samostatnosti = ––––––––––––– (2)
vlastný kapitál

Ukazovateľ vypovedá mieru zadĺženosti vlastného kapitálu a osobitne je zaujímavý jeho vývoj. Jeho hodnota by sa mala pohybovať okolo hodnoty 1,00 resp. 100 %. Vyššia hodnota je možná len dočasne a je prijateľná vo firmách s bezpečnými a stabilnými príjmami, napríklad u banky.

zisk pred zdanením + úroky
Krytie úrokov1 = –––––––––––––––––––––––––- (3)
úroky

alebo

zisk po zdanení + úroky
Krytie úrokov2 = –––––––––––––––––––––––––- (4)
úroky


Ukazovateľ krytia úrokov v obidvoch formách vyjadruje schopnosť podniku uhradiť cenu za cudzí kapitál. Prvý ukazovateľ narába so ziskom pred zdanením, takže schopnosť uhradiť úroky nie je ovplyvnená výškou dane. Naviac úrok je odpočítateľná položka pre zdanenie10.
Druhý ukazovateľ udáva, koľkokrát sú úroky kryté výškou zárobku firmy, t.j. koľkokrát je zaistené platenie úroku. Úrokové krytie by sa malo pohybovať od hodnoty 2,00 do 3,00 tejto výšky. V prípade, že sa hodnota tohoto ukazovateľa pohybuje na úrovni 1,00 znamená to že firma zarába len na úroky, to len vtedy, ak zisk rovná sa 0. 11
Treba uviesť, že tieto ukazovatele sú doplnkové a vyjadrujú schopnosť splácať úroky z úverov, ale nie úvery samostatné.

cash flow
Pomer prevádzkových príjmov a dlhov = –––––––––––––––– (5)
celkové záväzky


Tento ukazovateľ kvantifikuje schopnosť splácať dlhy, krytie dlhov a je spätý s likviditou. Za dobrý výsledok sa považuje, keď podnik je schopný splatiť svoje dlhy do troch rokov. 3.5.5 Ukazovatele rentability - výnosnosti

Ukazovatele rentability vyjadrujú výsledok podnikového úsilia a predstavujú syntézu výsledkov, u ktorých sa premieta úroveň a vývoj likvidity, aktivity a zadĺženosti. Spoločné pre rôzne konštruované ukazovatele rentability je, že konfrontujú spravidla čistý výsledok podnikovej činnosti so základom, ktorý sa vyjadruje objemom vloženého kapitálu alebo objemom podnikovej činnosti.
Cieľom každej podnikateľskej činnosti je dosiahnuť čo najvyššie zhodnotenie vlastného kapitálu, teda maximalizovať rentabilitu vlastného kapitálu (RVK). čistý zisk
Rentabilita vlastného kapitálu (RVK) = ROE = –––––––––––––- (1)
vlastný kapitál

Čistý zisk po zdanení.

Ukazovateľ rentability vlastného kapitálu – Return on Equity (ROE) vyjadruje zhodnotenie vlastného kapitálu reprodukciu vlastných zdrojov.
Hodnota ukazovateľa rentability vlastného kapitálu a jeho rast môže znamenať:

 pokles zúročenia vlastného kapitálu,
 zlepšenie podnikového výsledku,
 menšiu kvótu vlastného kapitálu,
 kombináciu predchádzajúcich troch faktorov.

Pokles rentability vlastného kapitálu môže znamenať naopak:

 nárast zúročenia cudzieho kapitálu,
 zhoršenie podnikového výsledku,
 väčšiu kvótu vlastného kapitálu,
 kombináciu predchádzajúcich troch faktorov.

čistý zisk + úroky
Rentabilita celkového kapitálu (RCK) = ROA = ––––––––––––––––- (2)
celkové aktíva


Ukazovateľ ROA vyjadruje rentabilitu aktív – Return on Assets, teda vlastne návratnosť celkového vloženého kapitálu. Čitateľ zlomku je rozšírený u úroky, ktoré sú cennou za požičaný kapitál a aj ony vyjadrujú zhodnotenie celkového kapitálu.
Úroveň ukazovateľa rentability vlastného kapitálu je determinovaná zhodnotením celého kapitálu, teda rentabilitou celkového kapitálu. Ukazovateľ rentability celkového kapitálu vyjadruje intenzitu s akou sa reprodukuje vložený kapitál. Výrazom zhodnotenia vlastného kapitálu je čistý zisk a zhodnotením tej časti, ktorú tvorí cudzí kapitál, je úrok.

Z uvedeného vyplýva, že ide o syntetické vyjadrenie výnosnosti kapitálu a čím je vyššia jeho percentuálna sadzba, tým je priaznivejší. V opačnom prípade klesá produktívna činnosť majetku prakticky sa podnik zadlžuje, čím sa znižuje rentabilita vlastného kapitálu.
Z uvedeného vyplýva, že pri poznávaní kvalitatívnych výsledkov podniku zohrávajú veľký význam ukazovatele rentability, t.j. ukazovatele miery hospodárskeho výsledku. Do týchto ukazovateľov, ktoré ďalej uvádzame, sa premieta efektívnosť s akou prebieha reprodukčný proces podniku, v ktorom sa menia vstupy a výstupy. O rentabilitu firmy majú záujem viacerí účastníci trhových vzťahov, napr. rentabilitu celkového kapitálu ďalej RCK, ktorú vypočítame12:

hospodársky výsledok po zdanení
RCK = ––––––––––––––––––––––––––––––-  100 (3)
pasíva

Záujem o uvedený ukazovateľ (RCK) je najmä v tom, že:

 tento ukazovateľ hodnotí všeobecnú efektívnosť súvisiacu s využitím vloženého kapitálu bez ohľadu na to, odkiaľ tento zdroj pochádza (môže ísť o zdroj zo strany vlastníkov, veriteľov, bánk a pod.)
 o tento ukazovateľ majú záujem nielen vedenia firiem, ale aj externé subjekty, ktoré chcú poznať rentabilitu svojho potencionálneho partnera pred uzavretím zmlúv

Úrok za cudzí kapitál, jeho cena má úroveň, ktorú vyjadruje úroková miera (ÚM) vyjadrená vzťahom:

úrok
Úroková miera (ÚM) = ––––––––––––––- (4)
cudzí kapitál

Žiadúci vzájomný vzťah uvedených troch ukazovateľov vyjadruje nasledovná nerovnosť:

RVK > RCK > ÚM

Podiel vlastných a cudzích prostriedkov podstatne ovplyvňuje RVK, pričom tento vplyv je rozdielny podľa toho, či RCK - ÚM má kladnú alebo zápornú hodnotu. Pri kladnej hodnote, keď RCK > ÚM, má rast zadĺženosti pozitívny vplyv na rast RVK, pri zápornej hodnote, keď RCK < ÚM, je vplyv negatívny. K tejto analytickej úvahe treba dodať, že treba rešpektovať skutočnosť, že nemožno zvyšovať cudzí kapitál bez obmedzenia.

Tomu bránia ekonomické bariéry, ako je rast rizika zo zadĺženosti, prístup ku kapitálu v dôsledku zvyšovania úrokovej miery, nároky na dividendový výnos, prípadne ďalšie.
Z ukazovateľov rentability, ktoré sledujú zisk k objemu podnikovej činnosti prezentovanej s hodnotením spotrebovaných výrobných faktorov sú najčastejšie

čistý zisk
Rentabilita tržieb = –––––––––––- (5)
tržby


čistý zisk
Rentabilita výnosov = ––––––––––- (6)
výnosy


Ukazovateľ rentability tržieb meria zisk k objemu tržieb a označuje sa i ako zisková marža, pričom vyjadruje tiež, koľko halierov čistého zisku pripadá na 1,- Sk tržieb. Vypovedá o realizačných cenách, resp. o výške výrobných nákladov a o postavení podniku na trhu s dôsledkami zmien objemu produkcie tempa realizácie, zmenou cien, sortimentu a pod. zisk pred zdanením
Nákladová rentabilita = –––––––––––––––––– (7)
celkové náklady


Ukazovateľ nákladovej rentability patrí k ukazovateľom, ktorý charakterizuje bonitu podniku a špecifikuje nákladovosť výroby a preto sa vyznačuje ako ukazovateľ hospodárnosti.
zisk pred zdanením
Miera zisku = –––––––––––––-–––- (8)
celkový kapitál

Ukazovateľ miery zisku vyjadruje výnosnosť celkového kapitálu a je podobný ukazovateľu rentability celkového kapitálu s rozdielom, že do prepočtu vstupuje hrubý zisk. Jeho hodnota má byť vyššia ako hodnota rentability celkového kapitálu, ako pozitívum dobrých ekonomických aktivít.
Náčrt uvedených finančných ukazovateľov predstavuje kombináciu údajov z výkazov účtovnej závierky podniku a vypovedajú o výsledkoch dosiahnutých v minulosti z hľadiska vnútra podniku. Kvantitatívne iné poznatky poskytuje pohľad z vonka. 3.5.6 Ukazovatele trhovej hodnoty

Finančnú analýzu obohacujú pohľadom z vonka ukazovatele trhovej hodnoty, o ktoré sa opierajú potenciálni investori. Ide o hodnotenie nielen na základe minulých výsledkov, ale aj o pohľad do budúcnosti, o rizikovosť podnikania. Tieto skutočnosti sa premietajú do trhovej ceny akcií. Na vyjadrenie trhovej hodnoty podniku sa používajú prevažne tieto ukazovatele:

trhová cena akcie
Vzťah kurzu a zisku = ––––––––––––––––- (1)
zisk na 1 akciu


Tento ukazovateľ je známy pod skratkou P/E (Price/Earning Ratio) koeficient, ktorý vyjadruje, koľko chcú investori zaplatiť za jednu menovú jednotku – Sk, USD, DM a pod. dosiahnutého zisku. Jeho interpretácia sa ukazuje zložitá, nakoľko pozitívny vývoj sa môže dosiahnuť i pri poklese zisku, čo je nežiadúce.

Za priaznivý sa považuje interval hodnôt od 6 – 20.

trhová cena akcie
Kurz akcie = ––––––––––––––––––––––- (2)
nominálna hodnota akcie

Pozícia podniku na trhu je tým stabilnejšia, čím je hodnota tohoto ukazovateľa > 1.

dividenda na akciu
Dividendový výnos = ––––––––––––––––––- (3)
trhová cena akcie


Dividendový výnos je ukazovateľ, ktorý udáva výnosnosť podniku pre investorov.

súčet trhových cien všetkých akcií
Market-to-Book Ratio = ––––––––––––-––––––––––––––––––- (4)
účtovná hodnota vlastného imania


Ukazovateľ trhového ratia vyjadruje pomer medzi trhovou a účtovnou hodnotou. Ak má tento ukazovateľ hodnotu >1, ide o prosperujúci podnik do budúcna. Hodnota <1 vypovedá o tom, že investori považujú budúcnosť za rizikovú a reprodukčnú, schopnosť podniku za nedostatočnú.


3.5.7 Závery k uskutočnenej finančnej analýze

Po kvantifikácií finančných ukazovateľov nasleduje ich objektívne hodnotenie. Dimenziu objektivizácie podmieňuje skutočnosť, že ukazovatele, ktoré sú predmetom analýzy, majú zobrazovať predmet skúmania v rámci znakov, ktoré určujú smer hodnotenia časové alebo priestorové. Predovšetkým musí byť zabezpečená rovnorodosť porovnávaných ukazovateľov. Rovnorodé sú javy, ktoré sú totožné svojou podstatou, ale vyskytujú sa v rôznych časových obdobiach alebo na rôznych miestach.
Na dosiahnutie vyššej úrovne podnikového riadenia je žiadúce systematicky skracovať časový nástup medzi realizáciou procesu, teda udalosťou a informáciou a medzi plánovaním procesu a jeho kontrolou. Čím kratší je tento časový posun, tým rýchlejšie sa pri plánovaní a rozhodovaní môžu uplatniť nové poznatky získané analýzou, čím sa preklenie problém aktuálnosti analýzy. Ďalej analýza poskytuje i druhý rozmer, a to včasné rozpoznanie prebiehajúcich kvalitatívnych zmien. Popri analýze vývoja podniku v čase, stanovenie miesta a polohy podniku v priestore pristupuje analýza činiteľov, ktoré determinizujú celkovú finančnú situáciu podniku.
K správnej interpretácií získaných informácií je na záver vhodné uskutočniť:

 porovnanie v čase, spojené s trendovou analýzou. Ide o porovnanie tých istých ukazovateľov
 porovnanie v priestore sleduje postavenie podniku v príslušnom odbore a regióne, zvlášť jeho začlenenie medzi priemerné, nadpriemerné alebo podpriemerné podniky. V tomto smere treba pristúpiť k budovaniu vlastnej údajovej bázy, i keď na trhu informácií poskytujú určité údaje štátna štatistická služba, i vznikajúce poradenské firmy
 porovnanie výsledkov so žiadúcim stavom, ktorý prezentuje plán, resp. ukazovatele vyplývajúce z podnikateľského zámeru
 porovnanie a analýza vzťahov medzi finančnými ukazovateľmi, ktoré tvoria súbor popisujúci jednotlivé stránky finančnej situácie podniku.

Tento súbor ukazovateľov s vnútornými, logickými a vecnými väzbami poukazuje na činiteľov, ktoré finančnú situáciu podniku determinujú
 porovnanie s expertízou sa opiera o „výpoveď“ skúseného odborníka, i keď konfrontácia sa opiera o subjektívny názor experta.

Získané poznatky treba na báze syntézy začleniť do komplexných vzťahov a odvodiť závery. Súčasne posúdiť očakávané účinky, uskutočniť rozhodnutie a na tomto základe formulovať systémový postup. 4. Analýza parciálnych výstupov podniku

Analýza parciálnych výstupov podniku prispieva k hodnoteniu jednotlivých činností podniku a sleduje odpoveď na otázku, čo je a čo nie je efektívne. Ďalej, ako usmerniť našu činnosť preto, aby rástla efektívnosť a aby sa splnili jej kritéria. S vymedzením kritéria spájame zásadu, pravidlo, podľa ktorého hodnotíme kvalitu určitého procesu, činnosti alebo výstup v našom prípade podľa určitých kritérií hodnotíme čo je efektívne.
V ekonomickej efektívnosti sa vyjadruje vzťah efektu a nákladov ekonomického charakteru v súvislosti s plnením cieľa. Efektívnosť teda predstavuje relatívny efekt na jednotku použitých zdrojov, pričom hodnotíme i dôsledky, ktoré nám efekt prináša.


4.1 Analýza výrobných faktorov vo výrobnom procese

Každý výrobný proces vo svojej všeobecnej forme predstavuje účelovú činnosť človeka, ktorý pomocou výrobných faktorov, ako činiteľov vstupu a váhou svojho pôsobenia uskutočňujú vopred určené zmeny na žiadúce výstupy. Vo výrobnom procese vystupujú tri činitele

 práca a ľudský kapitál,
 príroda, ako primárny výrobný faktor,
 kapitál ako vecný, reálny kapitál:

Efektívny priebeh výrobného procesu je bezprostredne spätý s viazanosťou a spotrebou výrobných činiteľov, čo nachádza svoj výraz v užitočnom výkone. Úlohou analýzy výrobných činiteľov je zhodnotiť či úroveň ich viazanosti a spotreba je ekonomicky efektívna.




4.1.1 Analýza práce a aktivizácia ľudského činiteľa

Práca človeka predstavuje pôvodný výrobný faktor, ktorý prezentuje cieľavedomá ľudská činnosť. Vystupuje tu ľudský činiteľ, ktorým sa teória dištancuje od simplifikovaných prístupov, ktoré videli v ľudskom faktore len pracovnú silu. Náš pohľad na prácu je pohľadom na aktivizáciu ľudského činiteľa, t.j. na súhrn jeho fyzických, duševných a intelektuálnych schopností. Na pracovné výsledky a aktivizáciu ľudského činiteľa pôsobí komplex vplyvov, a to predovšetkým vlastná schopnosť človeka, úroveň jeho kvalifikácie, povaha vykonávanej práce a jej ocenenie. Ďalej pôsobia vzťahy k spolupracovníkom a vedúcim, organizácia práce a pracovné podmienky, zdravotný stav a telesná kondícia, mimopracovné podmienky, zážitky a ďalšie.
Všetky tieto a celý rad ďalších momentov vo výrobe a hospodárskej praxi sa premieta do každodenného pracovného procesu.

Od ich vhodného zladenia závisí účinnosť ľudskej práce a jej efektívnosť.
Ľudská práca – pracovný proces v podniku je tým dynamickým činiteľom, ktorý z neživých substrátov prostredníctvom svojej činnosti vytvára dynamické procesy. Ľudská práca v podniku v konečnom dôsledku rozhodujú o všetkých výsledkoch, preto, lebo sú tým podmieňujúcim činiteľom, ktorý vystupuje tak v úlohe riadiacej, ako aj vo výkonnej činnosti.
Rozhodovacie a riadiace procesy sú stále zložitejšie a ťažšie sa kompenzujú negatívne dôsledky chybných rozhodnutí. Na strane druhej, výkonní pracovníci obsluhujú stále náročnejšiu techniku, ktorá vyžaduje sústavne vyššiu kvalifikáciu, ale i psychickú zdatnosť.
Ak sa na podnik pozeráme z dynamického hľadiska je známe, že výrobný proces je mnohotvárny a postupujúca deľba práce vedie k sústavnej diferenciácii pracovníkov, ktorí ho uskutočňujú. Pracovníci rôznym spôsobom participujú na výrobnej činnosti podniku, ako aj ostatných činnostiach. Analýzou sledujeme ich rozdelenie, počet a pohyb, štruktúru, kvalifikáciu a stupeň ich využívania.
Pri analýze pracovníkov vychádzame zo skúmania počtu a pohybu pracovníkov, ktorí sú rôznym spôsobom rozdelení do príbuzných skupín. Skúmame tendencie pôsobiace na ich rozdelenie, s cieľom určiť počet pracovníkov so štruktúrou vo vzťahu k úlohám, ktoré má podnik plniť. Vystupuje tu racionálne hospodárenie, ktoré predpokladá pohyb pracovníkov a ich presuny, podmienené technickým pokrokom a štrukturálnymi zmenami.

Pri skúmaní pohybu pracovníkov posudzujeme, či je pohyb potrebný a užitočný alebo škodlivý, fluktuačný, čo sledujeme analýzou príčin.

Pohyb pracovníkov sa vyjadruje nasledujúcimi ukazovateľmi vo forme koeficientov:

Koeficient obratu pracovníkov z ich prírastku (kp) za vymedzené časové obdobie:

počet prijatých pracovníkov
kp = ––––––––––––––––––––––––––––––––– (1)
priemerný evidenčný počet pracovníkov


Koeficient obratu pracovníkov z ich úbytku (ku) za vymedzené časové obdobie:

úbytok pracovníkov
ku = ––––––––––––––––––––––––––––––––– (2)
priemerný evidenčný počet pracovníkov

Koeficient fluktuácie (kf):

zdôvodnený a svojvoľný odchod pracovníkov
kf = –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– (3)
priemerný evidenčný počet pracovníkov


Do popredia preto vystupuje i sledovanie pracovníkov podľa:

 profesií,
 kvalifikácie (podľa kvalifikačných tried),
 výrobných skúseností,
 invenčnej tvorivosti.

4.1.2 Analýza produktivity práce

Jedným zo základných ukazovateľov, ktorý charakterizuje účinnosť a efektívnosť práce je produktivita práce alebo jej prevrátená hodnota ktorú označujeme ako pracnosť. Produktivita práce vyjadruje objem úžitkových hodnôt vytvorených ľudskou prácou za určitý čas.

Všeobecne môžeme vyjadriť produktivitu práce vzťahom

Q
P = –––––– (1)
T


kde P je ukazovateľ produktivity práce,
Q - objem produkcie – objem úžitkových hodnôt,
T - objem pracovného času na výrobu tejto produkcie.

Ide o priamy spôsob vyjadrenia produktivity práce, ktorý vyplýva zo vzťahu medzi úžitkovou hodnotou a konkrétnou prácou a vyjadruje tak účinnosť vynaloženej živej práce.
Nepriamy spôsob merania produktivity práce vyjadruje pomer odpracovaného času na celkový objem vyrobenej produkcie k objemu produkcie. T
Pt = –––––– (2)
Q


kde Pt je ukazovateľ produktivity práce vyjadrený prácnosťou.

Čím menej živej práce treba na výrobu určitého objemu úžitkových hodnôt, tým vyššia je produktivita práce.
Pri analýze so sledovaním ukazovateľov produktivity prác sú spojené isté problémy, ktoré spočívajú v tom, akým spôsobom vyjadrovať objem produkcie a v akých jednotkách vyjadrovať objem vynaloženej práce. Bez ohľadu na problémy, ktoré sú spojené s hľadaním možností sledovania produktivity práce ( v spojení so sledovaním intenzity práce, s vyjadrovaním úžitkových hodnôt, s okruhom pracovníkov a pod.), si treba uvedomiť, že produktivita práce je priamoúmerná pracovnému času vynaloženému na výrobu produkcie. Produktivita práce rastie o toľko, o koľko rastie objem produkcie pripadajúci na časovú jednotku živej práce. Ak nám klesá spotreba živej práce - prácnosť na jednotku produkcie – úžitkovej hodnoty, potom nám produktivita práce rastie a naopak. Pre analýzu je vhodné rozdeliť ukazovatele produktivity práce do dvoch základných skupín na:

 syntetické a
 čiastkové ukazovatele.

Skupina syntetických ukazovateľov nám slúži na vyjadrovanie celkovej úrovne a vývoja produktivity práce a je vyjadrená vzťahom medzi objemom produkcie a objemom živej práce. Skupina čiastkových ukazovateľov charakterizuje produktivitu práce len z určitého hľadiska. Úlohou analýzy je nájsť možnosti jej zvyšovania a odkryť rezervy v zvyšovaní produktivity práce.

To znamená zistiť faktory, ktoré rozhodujúcou mierou pôsobia na jej úroveň a vytvoriť také podmienky, pri ktorých dochádza k pozitívnym zmenám v prejavoch týchto faktorov, s následným rastom produktivity práce. Medzi čiastkové ukazovatele rastu produktivity práce patria:

 prácnosť produkcie,
 fond pracovného času a jeho využitie,
 pohyb a štruktúra pracovníkov,
 zmeny kooperačných vzťahov,
 zmeny sortimentu výroby.

Každý z týchto čiastkových ukazovateľov sám o sebe nie je ukazovateľom produktivity práce, syntetické ukazovatele možno však na tieto čiastkové rozložiť. Tento rozklad umožňuje presnejšie vymedziť oblasti či prvky rezerv v raste produktivity práce.
Treba uviesť, že na zmeny produktivity práce pôsobí celý rad rôznych faktorov. Tieto faktory nepôsobia z pravidla individuálne, ale sa vzájomne podmieňujú a ovplyvňujú. Načrtnuté faktory, pôsobiace na zmenu produktivity práce, možno rozdeliť do týchto troch skupín:

 technické vybavenie práce – technický pokrok vo svojej podstate vedie k znižovaniu podielu spotreby živej práce na jednotku produkcie
 úroveň organizácie – v rámci organizácie treba hľadať také možnosti usporiadania základných prvkov činnosti podniku v priestore a čase, aby vznikli optimálne podmienky pre priebeh výrobného procesu, ale aj pre prácu človeka. Ide o zvládnutie nových tendencií v organizácií práce, organizácii výroby, špecializácii, kooperácii a v medzinárodnej deľbe práce
 úroveň kvalifikácie – intelektualizácia práce a vyčleňovanie človeka z bezprostredného výrobného procesu predstavuje najrevolučnejšiu zmenu, ktorú prináša a v budúcnosti ešte výraznejšie prinesú informačné technológie.


4.1.3 Analýza pracovného času a uplatňované metódy

Analýza využitia pracovného času spočíva v skúmaní a zhodnotení náplne pracovného dňa a v zistení strát v pracovnom čase. Ďalej v organizovaní opatrení, ktoré najlepšie umožňujú organizovať deľbu práce vo výrobnom procese. Dôležité je mať na zreteli, že technologické postupy a pracovné procesy sú zložkami jediného výrobného procesu. Len na základe ich spoločného rozboru možno určiť príčiny časových strát.
Analýza pracovného času sa uskutočňuje viacerými metódami, ktorých cieľom je určiť spotrebovaný pracovný čas vo vzťahu ku konkrétnemu výrobnému procesu alebo k iným vymedzeným pracovným úlohám.

K známym metódam patria:
a) snímka pracovného dňa,
b) chronometráž,
c) dvojstranné pozorovanie,
d) metóda momentového pozorovania,
e) metódy normatívnych pohybov.

Snímka pracovného dňa je metóda, ktorá spočíva v pozorovaní a postupnom meraní jednotlivých prvkov pracovného času v priebehu pracovného dňa. Potom nasleduje analýza a hodnotenie nameraných parametrov a vypracovanie opatrení smerujúcich k odstráneniu zistených časových strát. Snímka pracovného dňa nám umožňuje pripraviť podmienky, za ktorých bude pracovný čas v smene efektívne využitý a práca robotníka bude najproduktívnejšia. Pracovné snímky s príslušnou analýzou poskytujú orientáciu o rezervách rastu produktivity práce, o úrovni výkonových noriem a poukazujú na príčiny a veľkosť strát pracovného času.

Chronometráž je metóda štúdia opakujúcich sa pracovných prvkov operácie, ktorá sa robí priamo na pracovisku pozorovaním a meraním. Po rozbore podmienok, za ktorých sa uskutočnili jednotlivé prvky operácie, stanoví sa čas ich trvania a najracionálnejší spôsob ich vykonávania. Chronometráž sa používa na:

 určenie nevyhnutného času na opakujúce sa prvky operácie, najmä na základné a pomocné práce,
 štúdium progresívnych metód práce.

Chronometráž a snímka pracovného dňa sa vzájomne doplňujú a umožňujú čo najpresnejšie určiť celkovú spotrebu pracovného času.

Dvojstranné pozorovanie je metóda analýzy pracovného času, ktorá spočíva v súčasnom sledovaní technologického a pracovného procesu. Robí sa priamo na pracovisku, kde sa súčasne registrujú technologické ukazovatele a časy priebehu procesu, ako aj činnosť pracovníka pri obsluhe tohoto procesu. Na základe takto získaných údajov sa vykoná analýza vzťahu technologického procesu a činnosť pracovníka.
Dvojstranné pozorovanie sa uplatňuje tiež ako metóda pre komplexnú analýzu výrobného procesu. Slúži na podrobné skúmanie, pomocou ktorého možno stanoviť optimálne podmienky výroby v spätosti s vhodne vytvorenými podmienkami práce. Metóda momentového pozorovania je založená na princípe štatistického šetrenia metódou náhodného výberu. Jej cieľom je dosiahnuť potrebné informácie s vopred známou spoľahlivosťou a s minimálnymi nákladmi.
Prakticky postup spočíva v tom, že sa vymedzia činnosti, ktoré sa budú sledovať a odhadne sa ich podiel v celkovom pracovnom čase. Určí sa pozorovacie miesto, počet potrebných pozorovaní a momenty, v ktorých treba pozorovania uskutočňovať, aby bol zanechaný náhodný charakter výberu. Významné je tu stanovenie pozorovacích momentov, ktoré sa uskutočňuje dvoma spôsobmi, a to losovaním alebo použitím metódy „Monte Carlo“. Spôsob losovania vychádza z priemerného času pochôdzky po zvolenej trase, čím získame počet možných meraní, a to delením časového fondu časom pochôdzky.

Z počtu možných náhodných meraní vyberáme – vylosujeme stanovený počet pozorovaní. Použitie metódy „Monte Carlo“ sa opiera o využitie sledu náhodných čísel. Jej podstata spočíva v tom, že sled náhodných čísel sa porovnáva so zvolenými číslami „Monte Carlo“. Pozorovanie sa robí pri zhode čísel náhodných s číslami zvolenými. Použitím momentovej metódy sa získava obraz o využití pracovného času a jeho rozložení. Prácnosť metódy je podstatne nižšia, ako pri snímke pracovného dňa a pozorovaný pracovník sa neznervózňuje neprerušovaným pozorovaním.

Metódy normatívnych pohybov tvoria metodicky súhrn návodov, postupov a techník analyzujúcich každú ručnú pracovnú operáciu na základné pohybové prvky, potrebné na jej vykonanie. Prakticky každému pohybu sa prideľuje určitá vopred stanovená časová norma, určená charakterom pohybu a podmienkami, za ktorých sa uskutočňuje.
Časy jednotlivých pohybov sú zoradené do prehľadných numerických tabuliek. Čas potrebný na určité úkony, úseky, alebo celé operácie sa zistí spočítaním časov potrebných pohybov. Rozborom operácie sa hľadajú najvhodnejšie pohybové cykly. Pre nové usporiadanie pohybov sa pri rešpektovaní všeobecných zásad ergonomiky hľadá taký sled, pri ktorom je výsledný čas operácie minimálny. Sú spracované viaceré systémy normatívnych pohybov. Jedna z najznámejších je „Methods Time Measurement – MTM“. Metóda MTM je rozšírená v podstate vo všetkých priemyslovo vyspelých krajinách. Vyvinutá bola v štyridsiatych rokoch v USA a dnes je najväčšmi prepracovanou metódou. Parametre používané pre jednotlivé pohyby sú teoreticky podložené výpočtami, laboratórnym meraním a dlhoročnou praxou. Metóda MTM sa aplikuje i u nás a podobne ako v iných krajinách stala sa prostriedkom racionalizácie. Sú založené spoločnosti MTM, ktoré sa usilujú o správne zavedenie tejto metódy, o výchovu nových odborníkov a výmenu skúseností v tejto oblasti. Ide o vhodnú analytickú metódu, ktorá poukazuje na výhodné metódy a spôsoby práce a objektívne stanovuje čas potrebný na jej vykonávanie.


4.1.4 Analýza miezd

Mzda predstavuje kompenzáciu za vykonanú prácu a je súčasne odmenou za prácu jednotlivým pracovníkom. Analýza tu svojrázne vstupuje pohľadom, či mzda tvorí zdroj krytia ich potrieb, pričom mzdová a sociálna politika v trhovej ekonomike sa realizuje tarifnou autonómiou podnikov.
Podnikohospodársky pohľad vnáša do analýzy miezd rozmer nákladový, ktorý ovplyvňuje výšku celkových nákladov a tým i hospodársky výsledok podniku.

Forma mzdy tvorí základ výpočtu ceny práce za konkrétny výkon, za náročnosť práce a vynaloženú námahu. Mzda sa spája s jej ekvivalenciou, ktorá sa vyjadruje ako:

 princíp ekvivalencie mzdy a stupňa požiadaviek na náročnosť a zložitosť práce,
 princíp ekvivalencie mzdy a skutočného pracovného výkonu.


Stupeň požiadaviek na náročnosť a zložitosť práce dokumentuje vyššie požiadavky na schopnosť, odbornosť, nadanie a odborné vzdelanie pracovníka. Úlohou analýzy a hodnotenia práce je odstupňovať odmeňovanie podľa miery náročnosti duševnej a telesnej záťaže, dobrý výkon a zodpovednosť. Pri hodnotení práce je dôležitý výber vhodnej metódy hodnotenia. V hospodárskej praxi sa uplatňujú najmä dve metódy:

 globálna metóda, vychádza z hodnotenia práce ako celku, ide o celkové posúdenie náročnosti práce a jej zložitosť
 analytická metóda, pri ktorej sa hodnotí práca podľa vymedzených kritérií a robí sa zaraďovanie prác podľa hodnotiacich výsledkoch do tarifných tried alebo tarifných kvalifikačných katalógov.

Ekvivalencia mzdy a skutočný pracovný výkon vychádza z prístupu, že výška mzdy sa viaže na skutočne dosiahnutý výkon. Existuje viacero metód na hodnotenie výkonnosti a možno ich rozdeliť na objektívne a subjektívne. Objektívne metódy sú založené na meraní výstupov pracovnej činnosti, ako je objem produkcie, počet obsluhujúcich strojov, objem predaja a ďalšie. Pri objektívnych meraniach výkonu sa môže vyskytnúť situácia, že niektorí pracovníci majú pre vykonávanie pracovnej činnosti lepšie podmienky ako druhí, čo treba zohľadniť. Iným typom objektívneho merania sú špeciálne testy výkonov, pri ktorých je každý pracovník hodnotený pri štandardných podmienkach. Tým sa z merania vylučuje prvok, závislosti od podmienok a vnáša sa individuálny pohľad.
Analýza miezd sa orientuje na úrovni podniku tiež v smere vzťahu miezd k výrobe a k mzdovému mechanizmu, najmä ku kvantitatívnemu vzťahu a vplyvu mzdy na produktivitu práce. Ďalej sa v analýze sleduje stimulačná funkcia miezd smerujúca k zainteresovanosti a plneniu stimulačných úloh.
Pri analýze miezd v syntéze treba skúmať a hodnotiť, či vzrast miezd je v správnej relácii k rastu produktivity práce.

Ďalej treba posúdiť efektívnosť vynakladania mzdových prostriedkov, pre ktorú je charakteristický nasledujúci súbor ukazovateľov:


objem výkonu
Produktivita práce = ––––––––––––––––– (1)
počet pracovníkov


mzdové prostriedky
Priemerná mzda = ––––––––––––––––– (2)
počet pracovníkov


objem výkonu
Efektívnosť mzdových prostriedkov = ––––––––––––––––– (3)
mzdové prostriedky


Uvedený náčrt analýzy miezd poskytuje hodnotenie dosiahnutej ekonomickej efektívnosti v oblasti práce a miezd.


4.2 Analýza efektívnosti výrobného procesu

Každé úsilie o pokrok vo výrobe sa musí zamerať najmä na zvýšenie existujúcej technicko-ekonomickej úrovne výrobného procesu. Podmienky, za akých prebieha výrobný proces rozdeľuje na podmienky technické a podmienky ekonomické. Technické podmienky nemožno chápať len úzko technicky, lebo k nim patrí vlastná technológia výroby, zodpovedajúca technika, prírodné podmienky a organizačno-technické. Súčasne s technickými podmienkami rozhodujú o úrovni výrobného procesu i ekonomické podmienky. Vo výrobnom procese ide práve o dosiahnutie takých výsledkov, ktoré sú ekonomicky opodstatnené. Dosiahnuť tieto výsledky vyžaduje poznať vzťahy a vplyvy jednotlivých činiteľov výrobného procesu i jeho samotný priebeh. To vyžaduje pomocou analýzy podrobiť výrobný proces dôslednému štúdiu. 4.2.1 Metódy štúdia výrobného procesu

Štúdium výrobného procesu a jeho priebeh sa môže uskutočniť rôznymi metódami a technikou. Ako racionálne sa ukazujú nasledujúce metódy štúdia výrobného procesu:

 metóda evidenčno-rekonštrukčná,
 metóda modelovo-experimentálna,
 metóda prevádzkových meraní.

Evidenčno-rekonštrukčná metóda
Táto metóda spočíva v rekonštrukcii javov, ktoré prebiehajú vo výrobnom procese na základ získaných informácií z prevádzkovo-operatívnej evidencie. Jej výhoda je v tom, že analýza hodnôt technologických, technických a ekonomických sa uskutočňuje bez osobitných nárokov na zber informácií o priebehu výrobného procesu. Nevýhoda je, že operatívno-technická evidencia neumožňuje rekonštrukciu priebehu pracovného procesu, takže štúdium výrobného procesu touto rekonštrukciou neumožňuje posúdiť všetky činitele, ktoré pôsobia vo výrobnom procese.

Modelo-experimentálna metóda
Táto metóda vychádza z teórie modelov a modelovej techniky. Dáva možnosť skúmať príslušné javy mimo ich vlastného priebehu v skutočnosti, vo vykonštruovaných laboratórnych alebo poloprevádzkových podmienkach na modeloch. Uvedená metóda umožňuje analýzu najmä technologického procesu, ale v podmienkach výrobného procesu aj experimentovať. Tým dáva možnosť riešiť i zložitejšie technologické problémy bez zastavenia chodu vlastnej prevádzky. Pravda, modelovou technikou sa dá ťažko skúmať a analyzovať priebeh pracovného procesu a postihnúť svojráznosti priebehu výrobného procesu tak, ako je to možné v podmienkach skutočných dimenzií.

Vhodné použitie nachádza táto metóda pri príprave a analýze racionalizačných opatrení orientovaných na technický rozvoj, osobitne pri projekcii a navrhovaní nových výrobných procesov.

Metóda prevádzkových meraní
Táto metóda sa zakladá na bezprostrednom meraní a pozorovaní javov vo výrobnom procese, ich systematickej registrácii a analýze. Dáva možnosť skúmať hlbšie priebeh jednotlivých javov vo výrobnom procese s vyústením do syntézy. Na skúmanie a analýzu výrobného procesu je táto metóda najvhodnejšia, vyžaduje však väčší počet pracovníkov, najmä na meranie a na uplatnenie vôbec. Prevádzkové merania sa môžu uskutočňovať buď v úplnom rozsahu výrobného procesu, a to sledovaním všetkých faktorov vystupujúcich vo výrobnom procese, alebo len niektorých. Môžu sa uskutočňovať v rozsahu celého výrobného procesu, t.j. všetkých operácií, alebo sa zameriame len na sledovanie jednej operácie alebo súboru operácií.
Podľa toho členíme prevádzkové merania na:

a) jednotlivé merania, ktoré môžu byť:
 čiastkové a
 výberové,

b) súborné merania.

Predmetom analýzy nemusí byť vždy celý výrobný proces ani všetky jeho stránky. V každej analýze treba však chápať výrobný proces ako nedeliteľný celok. Analýza výrobného procesu pozostáva z dvoch častí, z časti analytickej a syntetickej. V analytickej časti sa výrobný proces rozkladá na jeho prvky a tieto sa skúmajú z hľadiska technických a ekonomických kritérií – akým smerom a váhou pôsobia.
V syntetickej časti dochádza najprv k novej úprave prvkov vyplývajúcich z analýzy, ktorá sleduje zlepšenie úrovne výrobného procesu. Odstraňujú sa nedostatky zistené v analytickej časti analýzy a upravujú sa zmeny technických a ekonomických podmienok vedúcich k dosiahnutiu žiadúceho efektu výrobného procesu ako celku. 4.2.2 Analýza technológie výroby

Skôr ako chceme uskutočniť analýzu výrobného procesu, treba poznať jeho technológiu. Podklady zamerané na technológiu tvoria:

1. Technologický reglement.
2. Predpisy o medzioperačnej analytickej kontrole.
3. Podklady z literatúry a patentov.
4. Iné podklady.

Osobitnú pozornosť treba venovať technologickému reglementu. Technologický reglement je záväzný výrobný predpis, ktorý určuje podmienky a postup jednotlivých výrobných operácií tak, aby sa zabezpečila akosť výrobkov, hospodárnosť výroby a bezpečnosť práce. Technologický reglement sa vypracúva vždy na konkrétne podmienky výroby, pričom sa berie do úvahy úroveň výrobnej technik, spracúvané suroviny a požiadavky kladené na produkt.
Analýza zisťuje reálnosť a opodstatnenosť technologického reglementu vo vzťahu k súčasnému stavu technológie a organizácie výrobného procesu.

Musíme mať predovšetkým záujem na tom, aby technologický reglement bol ako záväzný predpis o výrobe a podmienkach, za ktorých výroba prebieha, v súlade so skutočnosťou, aby sa dalo v každom prípade o reglement oprieť. V tejto súvislosti sa sleduje priebeh technologického postupu a technologickej disciplíny. Analyzujeme technologický postup v konkrétnych podmienkach s orientáciou na prednosti, nedostatky a možnosti jeho zlepšenia.
Technologická disciplína zahrňuje presné dodržiavanie všetkých predpísaných údajov v technologickom reglemente a v pracovných inštrukciách. Analýzu sledujeme, ako je technologická disciplína dodržiavaná a skúmame príčiny a dôsledky jej nedodržiavania.
S technologickým postupom súčasne sledujeme i úroveň a stav meracej a regulačnej techniky. Analýzou a kontrolou treba zabezpečiť meranie najmä tých hodnôt, ktoré majú vplyv na celkový priebeh výrobného procesu. Teda ide o meranie tých hodnôt, ktoré majú podstatný vplyv na jeho ekonomický efekt.


4.2.3 Využitie štruktúrneho modelu technologického procesu

Metódy založené na modelových prístupoch vychádzajú z využitia matematického aparátu a stále viac sa uplatňujú pri analýze výrobného procesu. Ako príklad uvádzame štruktúrny model technologického procesu. Štruktúrnym modelom technologického procesu vyjadrujeme súvislosti a vzťahy v danom technologickom procese.
Konkrétne ide o zmeny vstupných surovín, materiálov, energie atď., teda určitých faktorov. Tieto zmeny sa vyjadria na základe určitých princípov a kvalitatívnych vzťahov.
Priebeh technologického procesu ovplyvňujú rôzne činitele, ktoré pre účely modelovania môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

a) činitele výrobných vlastnosti, ktoré tvoria súhrn vlastností surovín, materiálov, medziproduktov a produktov (fyzikálne, chemické a iné úžitkové vlastnosti),
b) činitele technologické, ktoré vyjadrujú technologické parametre, pri ktorých pôsobia jednotlivé technologicko-výrobné operácie, ako napr. teplota, tlak, postupová rýchlosť a pod.

Predpokladom konštrukcie štruktúrneho modelu technologického procesu je poznanie kvantitatívnej stránky sledovaných technologických postupov, najmä technických a ekonomických dôsledkov dynamiky vývoja uvedených činiteľov.
Z matematického vyjadrenia výrobného procesu vyplýva, že každý výrobný proces je vlastne niekoľkonásobnou transformáciou určitého počtu východiskových faktorov (suroviny, energie, práce, technologických parametrov), ktorého výsledkom sú konečné produkty s určitými vlastnosťami.

Schématicky to môžeme znázorniť takto:

Východiskové faktory Konečný produkt
2 3

 F 1 v1 v2 .. vk  Fk + 1 = Pk
P1 P2

V každom časovom okamihu môžeme súhrn uvažovaných faktorov ( Fk pre i = 1,2 ..., k) vyjadriť pomocou vektora. Ak označíme vektor pre F2 symbolom f a vektor Fk + 1 = Pk symbolom p, môžeme povedať, že v jednotlivých technologicko-výrobných operáciách vi (i = 1, 2 .. k) sa vektor f transformuje na vektor p.
Ak pri zjednodušení nahradíme matice jednotlivých výrobných operácií jedinou transformačnou maticou V, môžeme uvažovanú skutočnosť zobraziť pomocou matematického )maticového) modelu:

p = V. f

Transformačná matica V vlastne charakterizuje kvantitatívne vzťahy medzi východiskovými faktormi a konečným produktom, ktoré v technologicky zvládnutej výrobe vždy poznáme, alebo ich môžeme určiť pomocou známych matematických, prípadne matematicko-štatistických postupov s využitím fyzikálno-chemických zákonov.
Ak vektor vstupných faktorov f rozpíšeme ako sústavu faktorov F1, F2, ....., Fn a vektor výstupných faktorov p pomocou sústavy P1, P2, ..., Pn, môžeme za predpokladu poznania spomínaných kvantitatívnych vzťahov vytvoriť štruktúrny model technologického procesu v tvare:





P1 a11 a12 a13 .. a1m F1
P2 a21 a22 a23 .. a2m F2
P3 a31 a32 a33 .. a3m F3. =. .  . . . . . . . .
Pn an1 an2 an3 .. anm Fn



Kde aij pre i = 1,2 .. n a j = 1,2 ..., m je príslušné kvantitatívne vyjadrenie transformačných vplyvov všetkých výrobných operácií.
Keď sa výrobný proces uskutočňuje tak, že výstup niektorej operácie tvorí vstup alebo časť vstupu niektorej z predchádzajúcich operácií, hovoríme, že výrobný proces obsahuje spätnú väzbu.
Takýto výrobný proces, napr.

s troma výrobnými operáciami a jednou spätnou väzbou, je možné znázorniť schémou:



fo v3 p3
f o v1 p1 = f2 v2 p2 = f3 v3 p3
fo + p3




Kde f a p sú opäť vektory vstupov a výstupov jednotlivých operácií, vi a Vi ( i = 1, 2, 3) je matica transformácie i-tej výrobnej operácie.





Platí:

p3 = V3. f3
p3 = V3. 1. f1

kde symbol v3. 1 vyjadruje postupný súčin (zľava) matíc príslušných operácií v poradí, v ktorom jednotlivé výrobné operácie za sebou nasledujú.

Podľa schémy ďalej platí:

f1 = fo + p3
f2 = p1
f3 = p2

po zohľadnení tejto skutočnosti môžeme ďalší vzťah vyjadriť takto:

f1 = fo + V3. 1. f1

a ďalej

fo = E - V3. 1. f1

z čoho

f1 = (E –V3. 1 ) –1. fo


kde E je jednotková matica toho istého rádu ako v3. 1 .


Po úpravách dostávame vzťah

P3 = V3. V2. 1. (E – V3. 1)-1. fo

ktorý vyjadruje konečný výsledok uvažovaných operácií v závislosti od nových faktorov, vyjadrených vektorom fo pri tejto spätnej väzbe.
Uvedený priamy sled operácií a spätná väzba sú zvyčajne faktory, ktoré musíme použiť pri konštrukcií každého štruktúrneho modelu technologického procesu.
Pri konštrukcii technologického modelu musíme tieto činitele presne kvantifikovať, pretože od presnosti ich vyjadrenia závisí správne kvantitatívne vyjadrenie funkčných závislostí všetkých výrobných faktorov, podľa ktorých sa má výrobný proces riadiť. Výrobné faktory predstavujú technické a ekonomické parametre, na získanie ktorých je potrebné urobiť podrobnú analýzu výrobného procesu. Pretože niektoré parametre sa môžu v priebehu jednotlivých výrobných operácií meniť, je nevyhnutné vykonávať pri nich príslušné merania. Pre konštrukciu technologického modelu je výhodné vykonať meranie všetkých sledovaných parametrov, pričom musíme súčasne skúmať ich vplyvy na celkový priebeh a výsledok výrobného procesu. Na základe zistených technicko-ekonomických parametrov sa zostavujú vektory vstupu a vektory výstupu jednotlivých výrobných operácií.

Podľa vektorov vstupu a výstupu sa ďalej zostavujú technologické modely pre jednotlivé výrobné operácie a na ich základe model sledu operácií a výsledný štruktúrny model technologického procesu.
Pre analýzu výrobného procesu možno štruktúrny model technologického procesu využiť nasledovne:

a) na stanovenie dôležitých technicko-ekonomických parametrov, ktoré treba z hľadiska ich vplyvu na priebeh výrobného procesu merať a sústavne sledovať,
b) na kontrolu vstupných prvkov pred každou výrobnou operáciou,
c) na základe kontroly výstupných prvkov možno cieľavedome a operatívne zasahovať do priebehu každej výrobnej operácie a do priebehu výrobného procesu ako celku,
d) na základe kontroly priebehu a výsledkov výrobného procesu je možné určiť výrobné operácie a miesta, kde sa nedodržiava technologická disciplína,
e) na stanovenie najvhodnejšieho režimu práce z technologického i ekonomického hľadiska.





4.2.4 Analýza využívania potenciálnych výrobných faktorov

Analýza využívania potenciálnych výrobných faktorov je spojená s využívaním investičného majetku v ktorom sa sústreďuje pozornosť na využívanie:

 extenzívne
 intenzívne a
 integrálne.

Extenzívne využitie je využívanie investičného majetku v čase. Čím väčší počet hodín je výrobné zariadenie v činnosti, tým je vyššie jeho extenzívne využitie. Rozborom tu zisťujeme mieru ich časového využitia, najmä ku kalendárnemu fondu pracovného času. Túto mieru vyjadrujeme koeficientom extenzívneho využitia:

Ts
ke = ––– (1)
Tz

kde, ke - koeficient extenzívneho využitia
Ts - skutočný čas činnosti hmotných investícii
Tz - čas porovnávanej základne, spravidla kalendárny fond pracovného času.

Na stupeň extenzívneho využitia vplýva viac činiteľov. Medzi tieto patrí pracovný režim, rozsah a kvalita opráv, úroveň organizácie výrobného procesu, prestoje a ďalšie.
Dôležitým činiteľom, ktorý podstatne vplýva na extenzívne využitie je pracovný režim, ktorý je daný počtom pracovných dní v roku a dĺžkou smien. Preto jedným z významných ukazovateľov extenzívneho využitia je koeficient smennosti. Koeficient smennosti vypočítame tak, keď robotníkov vo všetkých smenách delíme počtom robotníkov v plnej smene. Na presnejšie vyjadrenie sa v praxi často berie počet odpracovaných hodín v jednotlivých smenách. Vzorec výpočtu je nasledujúci:

R1 + R2 + R3 + R4
ks = ––––––––––––––––– (2)
R1

kde, ks - koeficient smennosti.
R1 – R4 - počet pracovníkov v jednotlivých smenách,
R1 - počet pracovníkov v plnej smene.

Extenzívne využívanie investičného majetku je vhodné sledovať v spätosti s prebiehajúcim inovačným cyklom. Koeficient smennosti sa tiež vypočítava tak, že súčet činného výrobného zariadenia, aparatúr vo všetkých smenách delíme počtom inštalovaného zariadenia, ktoré je k dispozícií v prevádzke.
Intenzívne využitie je dané objemom produkcie vyrobenej za časovú jednotku počas jeho skutočnej činnosti. Ide o množstvo výrobkov alebo medziproduktov vyrobených na danom výrobnom zariadení. Intenzívne využitie je tým väčšie, čím väčšie množstvo výrobkov alebo medziproduktov sa na výrobnom zariadení vyrobí za časovú jednotku. Najdôležitejšími činiteľmi vyššieho intenzívneho využitia výrobného zariadenia sú modernizácia a intenzifikácia výrobného procesu.

Mieru využitia vyjadrujeme koeficientom intenzívneho využitia:

ℒs
ki = –––––
ℒz

kde, ki - koeficient intenzívneho využitia
ℒs - skutočne vyrobený objem produkcie za vymedzený čas
ℒz - inštalovaná produkčná schopnosť za vymedzený čas, nie štítkový výkon.

Možnosti intenzívneho využitia všeobecne, sú prakticky neohraničené a sú podmienené sústavným zdokonaľovaním techniky a technológie výroby. Integrálne využitie investičného majetku je dôslednejšie vyjadrenie jeho využitia, a to formou jeho produkčnej schopnosti – výrobnou kapacitou.
4.2.5 Kapacitné prepočty a analýza jej využívania


Využívanie potenciálnych výrobných faktorov podniku sa vyjadruje ich produkčnou schopnosťou, ktorá je definovaná výrobnou kapacitou. Výrobnú kapacitu považujeme za funkciu výkonnosti výrobného zariadenia a využiteľného fondu, ktorý určuje možnosti jeho využitia v čase.
Výrobná kapacita sa v priemyselných výrobách definuje ako maximálna produkčná schopnosť, ktorá je dosiahnuteľná na danom výrobnom zariadení za určitý čas. Faktory, ktoré ovplyvňujú výšku výrobnej kapacity v jednotlivých výrobách sú odlišné. To vyplýva zo skutočnosti, že jednotlivé výroby sa od seba odlišujú charakterom technológie, jej priebehom, úrovňou techniky a vlastnou organizáciou výrobného procesu. Vystupujúce špecifiká je nevyhnutné pri kapacitných prepočtoch rešpektovať, teda diferencovane pristupovať ku kvantifikácií výrobnej kapacity. Zohľadnením uvedených faktorov a s prihliadnutím na reálnu kvantifikáciu výrobnej kapacity odporúčame nasledujúci výpočet výrobnej kapacity.

K = V. F (1)

kde, K je výrobná kapacita v merných jednotkách za vymedzený čas,
V - realizovateľná výkonnosť výrobného zariadenia v merných jednotkách za
hodinu,
F - reálny časový fond činnosti výrobného zariadenia.

Uvedené chápanie výrobnej kapacity a jej kvantifikácia, ako ukazuje prax, poskytuje bázu pre analýzu, pre plánované a optimalizačné prepočty.
Určitý problém vystupuje pri kapacitných prepočtoch, ktorý vzniká pri výrobnom zariadení, ktoré je zložené z viacerých článkov, strojov, ktoré vzájomne na seba nadväzujú. Pokiaľ je výkonnosť jednotlivých aparatúr rovnaká, tak je jedno, čo berieme za základ pre výpočet výrobnej kapacity celého zariadenia. V praxi sa však vo veľmi málo prípadoch stretávame s takouto skutočnosťou.

I pri presných projekčných výpočtoch, ako aj v dôsledku organizačno-technických opatrení dochádza k nerovnakej výkonnosti jednotlivých častí výrobného zariadenia, vznikajú široké a úzke miesta, profily výrobného zariadenia.
Kritérium pre výber určitej časti výrobného zariadenia, na základe ktorého určíme výrobnú kapacitu celej aparatúry, nemôže byť úzke ani široké miesto, ale význam a dôležitosť tej ktorej časti výrobného zariadenia. To znamená, že za základ výpočtu výrobnej kapacity sa berie hlavný článok. Pre voľbu hlavného článku sú rozhodujúce hľadiská:

 dôležitosť výrobného zariadenia po stránke technologickej,
 veľkosť investičného majetku.

Spravidla sa tieto dve hľadiská v praxi kryjú a hlavným článkom býva zariadenie z technologicky najdôležitejšieho úseku výroby, ktoré býva aj investične najnákladnejšie. V prípade, že by sa pri určovaní hlavného článku vyskytli dve alebo viacero rovnako nákladné časti aparatúry, určuje sa za hlavný článok to zariadenie, v ktorom sa uskutočňuje podstatná časť technologického procesu.
Načim uviesť, že prepočet výrobnej kapacity sa nedá viazať strnule na hlavný článok výrobného zariadenia. Musíme rešpektovať kapacitný profil podložený výkonovým profilom, t.j. prepočtom výkonnosti jednotlivých aparátov, resp. strojov výrobnej linky.
Pri prepočte výrobnej kapacity treba kvantifikovať realizovateľnú výkonnosť, ktorá sa vypočíta vzťahom:

ℒ. p
V = ––––– (2)
t

kde, V - výkonnosť výrobného zariadenia,

ℒ - realizovateľný objem produkcie na jednom zariadení hlavného článku
vyjadrený v merných jednotkách za určitý časový úsek (t),
p - počet rovnakých jednotiek hlavného článku,
t - dĺžka určitého časového úseku v hodinách.
Reálny časový fond činnosti výrobného zariadenia možno rozložiť do vzorca

F = Fk - U (3)

kde, F - reálny časový fond,
Fk - kalendárny časový fond v hodinách,
U - vymedzený čas potrebný na uskutočnenie preventívnych opráv

Výrobná kapacita po rozložení jej činiteľov na ich zložky má nasledovne upravený vzorec:

ℒ. p
K = –––––  (Fk - U) (4)
t

Analýza výrobnej kapacity sa člení do štyroch častí:

1. Analýza vlastného výpočtu výrobnej kapacity hlavného článku, ktorá obsahuje
 určenie hlavného článku, prípadne jeho zmeny,
 výpočet výkonnosti hlavného článku, ktorý vyplýva z dosiahnutých hodnôt, prepočty výkonnosti vychádzajúci z výkonnostného profilu.

2.

Analýza stanovenia využiteľného časového fondu, tu
 vychádzame z cyklu opráv,
 zisťujeme trvanie plánovaných opráv,
 zisťujeme počet opráv,
 vyčísľuje sa využiteľný časový fond a stanovuje sa výrobná kapacita.

3. Analýza ostatného výrobného zariadenia obsahuje
 analýzu čiastkových kapacít všetkých častí výrobného zariadenia,

 spracúva sa výkonnostný a kapacitný profil, čím sa zistia proporcie k hlavnému článku,
 analýzu príčin, ktoré spôsobujú úzky profil s návrhom na ich odstránenie.

4. Vymedziť využitie výrobného zariadenia, ktorého úlohou je určiť výrobnú možnosť v uvažovanom plánovacom období na základe podmienok, s ktorými sa v danom období ráta. ℒp
Wp = –––––  100 (5)
K

kde, Wp - plánované využitie výrobného zariadenia za sledované obdobie v %,
ℒp - plánovaný objem produkcie,
K - výrobná kapacita.

Analýza uzatvára ukazovateľ skutočného využitia výrobnej kapacity, ktorý vyjadruje stupeň využitia výrobnej kapacity. Je daný pomerom skutočne vyrobenej produkcie k výrobnej kapacite podniku s dokumentáciou realizovanej produkcie.


4.2.6 Analýza spotrebúvaných výrobných faktorov

Spotrebúvané faktory vchádzajú v priebehu výrobného procesu priamo do produktu a tvoria jeho substanciu. Pri ich analýze sa zameriavame na dve stránky, ktoré pôsobia na ekonomiku transformačného procesu podniku.
Prvé hľadisko sledujúce lepšie využívanie obežného majetku je hľadisko stavu zásob, ako percentuálneho zabezpečenia transformačného procesu. Ide tu o skladovanie optimálnych stavov výrobných zásob, nedokončenej výroby a hotovej produkcie.
Druhým hľadiskom pri analýze využívania obežného majetku je sledovanie mernej spotreby vo výrobnom procese, t.j. spotrebe materiálu na jednotku produkcie. Celková efektívnosť využívania obežného majetku v podniku je ovplyvňovaná:
 rezervami v zrýchľovaní obratu obežného majetku,
 rezervami v znižovaní mernej spotreby vo výrobnom procese.

Analýza mernej spotreby

Z uvedeného náčrtu vyplýva, že v analýze vystupuje do popredia skúmanie podmienok, predovšetkým

 v komplexnom využití suroviny,
 vo zvyšovaní výťažnosti,
 v efektívnom využití energie.

Východiskom komplexného využitia surovín je materiálová bilancia výrobného procesu.

Analýza materiálovej bilancie nám poskytuje možnosť odhaliť nedostatky z hľadiska komplexného využitia surovín a ukázať na možnosti zlepšenia.
O úrovni výťažnosti v konkrétnom výrobnom procese rozhoduje viacej podmienok, pričom je nevyhnutné zohľadniť:

 použitý spôsob technológie,
 akosť a zloženie suroviny,
 fyzikálne vlastnosti suroviny,
 typ výrobného zariadenia.

V tých prípadoch, kde sa na výrobe jedného produktu podieľa viacej surovín a výťažnosť sa navzájom podmieňuje, treba sa pri snahe o zvyšovanie výťažnosti pri jednotlivých surovinách riadiť ekonomickými podmienkami, ktoré vychádzajú z potrieb, dostupnosti a možnosti. Pôsobenie rozdielnych ekonomických podmienok treba zvažovať v presne vymedzenom časovom horizonte. Medzi technologické riešenia, ktoré majú vplyv na spotrebu, patrí aj účelná kombinácia technologických operácií. Pri výbere určitej technológie a technologického riešenia určitej výroby nebýva minimalizácia merných spotrieb jediným kritériom. Spravidla treba vziať do úvahy predovšetkým hľadisko celkových vlastných nákladov výroby a nákladov investičných, kvalitu výrobkov, surovín, spracovanie vedľajších výrobkov, odstraňovanie exhalátov, čistenie odpadových vôd a pod. Výber vhodnej technológie je teda príkladom širšej ekonomickej optimalizácie a hľadisko minimalizácie materiálových nákladov je pri nej tým závažnejšie, čím je podiel materiálu a energií v skladbe nákladov vyšší. Analýza využitia energie

Analýza využitia energie pozostáva z komplexnej analýzy využitia:

 paliva,
 pary a tepelnej energie,
 elektrickej energie.

Pri analýze vychádzame z technológie príslušnej výroby. Na základe tejto zistíme spotrebu energie na účely výrobné a nevýrobné, pričom sa zameriavame najmä na výrobnú spotrebu, ktorú rozdeľujeme podľa spôsobu jej použitia. Osobitne sa sleduje spotreba energie na pohon pre technologické účely.
Vypracovaním energetickej bilancie pre sledovanú výrobu sa začína vlastná analýza. Energetická bilancia je vodidlom pri zhodnocovaní výsledkov so skutočnosťou, ukazuje nám miesta, kde sú rozdiely medzi prepočtami a skutočnosťou najvyššie, teda kde máme sústrediť našu pozornosť. Využitie pary a tepelnej energie v podniku závisí predovšetkým od strát tepla pri rozvode, ako aj pri spotrebe. Záver analýzy využitia energie má poskytnúť celkový prehľad o energetickom hospodárstve podniku. Má vyústiť do opatrení na základe ktorých možno zistené nedostatky odstrániť. Analýza zásob

Výšku obežného majetku podstatne ovplyvňujú zásoby, ktoré zabezpečujú plynulý proces výroby a realizáciu produkcie. Žiadúcu potrebu finančných prostriedkov so zámerom optimalizovať objem obežného majetku slúži ich normovanie. Normatív je stanovená výška obežného majetku vyjadrená v normách, ktorá je v priemere viazaná v príslušnej forme zásob.
Pri normovaní obežného majetku je možné vychádzať z normovania zásob, tzn. z normovania surovín a základného materiálu a postupne prechádzať k normovaniu ďalších zložiek obežného majetku. Jednotlivé zložky obežného majetku, ktoré sa normujú sú tieto:

 výrobné zásoby, tzn.

zásoby surovín základného a pomocného materiálu a palív,
 zásoby rozpracovanej výroby,
 zásoby hotovej produkcie.

Pri stanovovaní normatívu výrobných zásob sa vychádza z časovej normy zásob, ktorá vyjadruje potrebu zásob surovín a materiálu v dňoch, počas ktorých musí podnik so zásobami vystačiť až do budúcej dodávky.
Časová norma zásob sa vypočíta zo vzorca:

Cd
Čn = ––––– + tz + tp (1)
2

kde, Čn - časová norma zásob,
Cd
––––– - polovica dodávkového cyklu v dňoch,
2
tz - technologická zásoba v dňoch,
tp - poistná zásoba v dňoch.

Pri výpočte časovej normy výrobných zásob sa rozoznávajú dve zložky, a to:

 stála – nepružná a
 pružná.
Pružná zložka zahŕňa bežnú zásobu, ktorá je ovplyvňovaná prísunom materiálu, dodržovania dodacích lehôt a dopravou. Bežná zásoba slúži na zabezpečenie priebehu výroby medzi dvoma za sebou idúcimi dodávkami.

Nepružná zložka zahŕňa technologickú zásobu, ktorá je potrebná z dôvodu technologickej úpravy na vstupe, technického skladovania a prípravy výroby.
Vzorec pre výpočet normatívu výrobných zásob je nasledovný:


Nz = Ds + Čn (2)

kde, Nz - normatív zásob,
Ds - spotreba za jednotku času, spravidla za deň (denná zásoba),
Čn - časová norma zásob.

Normatívy sa počítajú podľa jednotlivých druhov zásob a vyjadrujú sa v naturálnych a peňažných jednotkách.

Druhou zložkou pri normovaní obežného majetku tvoria zásoby rozpracovanej výroby. Na stanovenie normatívu rozpracovanej výroby majú vplyv tieto faktory:

 absolútna výška nákladov príslušnej výroby,
 dĺžka výrobného cyklu,
 charakter rastu nákladov.

Tieto faktory sa pri výpočte premietajú do koeficienta rastu nákladov. Náklady nevznikajú v priebehu výrobného procesu všetky naraz, ale postupne podľa spotreby surovín, materiálu a vynaloženej práce. Ich spotreba je pri každej výrobe rozdielna, čo sa vyjadruje v konečnej výške zásob rozpracovanej výroby.
Normatív rozpracovanej výroby vypočítame pomocou časovej normy zásob rozpracovanej výroby. Časová norma zahŕňa čas od začatia výroby až do jej ukončenia, tzn. čas celého cyklu výroby.
Časovú normu zásob rozpracovanej výroby možno vyjadriť:


Čnz = Tc. k (3)

kde, Čnz - časová norma zásob rozpracovanej výšky,
Tc - dĺžka výrobného cyklu v dňoch,
k - koeficient rastu nákladov.

Pri výpočte koeficienta rastu nákladov treba rozlišovať:

  jednorázové náklady – sú náklady, ktoré vznikajú hneď pri začatí výrobného procesu a reprezentujú vstup.

Spotrebu surovín a materiálu,
  postupne narastajúce náklady – pribúdajú počas výrobného cyklu.

Výpočet koeficienta rastu nákladov závisí od charakteru výroby a štruktúry rastu nákladov na rozpracovanú výrobu.
Koeficient rastu nákladov vyjadruje pomer priemernej dennej výšky postupne narastajúcich nákladov dokončenej produkcie k celkovým nákladom.
Zjednodušený výpočet je nasledovný:


No
Nj + –––-
Cd
k = –––––––––– (4)
Nc

Kde, k - koeficient rastu nákladov,
Nj - sú jednorazové náklady,
No - sú ostatné náklady, tzn. rozdiel medzi celkovými nákladmi na výrobu
a jednorázovými nákladmi,
Nc - sú celkové náklady na produkciu.
Z časovej normy počítame normatív rozpracovanej výroby, ktorý vyjadruje potrebnú výšku zásob k plynulému priebehu výrobného procesu. Ak časovú normu vynásobíme dennou výškou nákladov, zistíme normatív rozpracovanej výroby:


Nr = Čnr. Nc (5)

kde, Nr - normatív rozpracovanej výroby,
Čnr - časová norma zásob rozpracovanej výroby,
Nc - denná výška nákladov (denná hodnota produkcie nákladovo vyjadrená).

Normatív rozpracovanej výroby sa uplatňuje najmä pri dlhých výrobných cykloch.
Rozpracovaná výroba prechádza po dokončení do sféry obehu, kde potrebný určitý objem zásob hotovej produkcie.
Od objemu produkcie a dĺžky odbytového cyklu závisí časová norma zásob hotovej produkcie. Na jej základe sa vypočítava normatív hotovej produkcie. Časovú normu zásob hotovej produkcie možno vypočítať takto:


Co
Čnp = ––––– + tp (6)
2

kde, Čn - časová norma zásob hotovej produkcie,
Co
––––– - polovica odbytového cyklu v dňoch,
2
tp - rezervná zásoba v dňoch na pokrytie nepredvídaných požiadaviek
výroby.

Normatív hotovej produkcie sa vypočíta tak, že zistenú časovú normu zásob hotovej produkcie vynásobíme dennou výškou nákladov na hotovú produkciu.

Vzorec výpočtu:


Nhp = Čnp. Nc (7)

kde, Nhp - normatív hotovej produkcie,
Čnp - časová norma zásob hotovej produkcie,
Nc - denná výška nákladov na hotovú produkciu.

Čím rýchlejší je obrat obežného majetku, tým vyššia je produkcia pri viazaní rovnakej výšky obežného majetku.
Rýchlosť obratu obežného majetku sa určuje pomerom hodnoty predanej produkcie k výške obežného majetku, s ktorým podnik disponuje. Čím viac obrátok vykoná obežný majetok za určité obdobie, tým účinnejšie je jeho využitie.

Stupeň využitia obežného majetku možno vyjadriť týmito ukazovateľmi:

1) Rýchlosť obratu, tzn. počtom obrátok obežného majetku, ktoré sa vyjadrujú pomerom realizovanej, predanej produkcie k priemernému stavu obežného majetku:


RP
ro = ––––– (1)
OM

kde, ro - rýchlosť obratu,
RP - realizovaná produkcia,
OM - priemerný stav obežného majetku. Čím väčší je počet obratu obežného majetku, tým účinnejšie sa obežný majetok využíva.

2) koeficient využitia – viazanosti obežného majetku je pomer priemerného stavu obežného majetku k hodnote realizovanej produkcie:


OM
ko = ––––– (2)
RP


Čím menší je koeficient využitia obežného majetku,, tým účinnejšie je jeho využitie. Tento ukazovateľ vyjadruje, koľko obežného majetku má, resp. viaže podnik na korunu realizovanej produkcie.

3) Ukazovateľ doby obratu (to) je pomer priemerného stavu obežného majetku násobený počtom dní obdobia (1 rok) k realizovanej produkcii:


OM. 365 365
to = ––––––––––– = ––––– (3)
RP ro


Ekonomický význam všetkých uvedených ukazovateľov je rovnaký. Čím rýchlejší je obrat obežného majetku, tým väčší je objem produkcie pri viazaní rovnakého objemu obežného majetku.
Záver analýzy využitia obežného majetku má poskytnúť celkový pohľad na možnosti a zdroje zrýchľovania ich obratu, s hľadaním nových konkrétnych metód v snahe dosiahnuť v podniku očakávané ekonomické efekty.






4.2.7 Analýza akosti produkcie

Úroveň produkcie je odrazom úrovne celého transformačného procesu, jeho jednotlivých fáz a prvkov. Akosť je súhrn vlastností produkcie, výrobku, ktorá podmieňuje jej schopnosť uspokojiť stanovené potreby v súlade s jej určením.
Analýza akosti a jej hodnotenie zahrňuje niekoľko aspektov. Akosť výrobku sa predovšetkým určuje akosťou jeho konštrukcie., vlastnosťami vo vzťahu k požiadavkám výroby i užívateľa. Odhaduje sa, že predvýrobná etapa sa na akosti produkcie podieľa 80 % celkovej akosti. Ďalej ide o akosť výrobnej realizácie produkcie, kde je akosť daná mierou vlastností predpísanou technickou dokumentáciou.

Pre celkovú akosť produkcie je významná tiež akosť používania, t.j. funkcia výrobku pri jeho používaní. Pri hodnotení akosti sa prelína hľadisko výrobcu s hľadiskom užívateľa. Hľadisko užívateľa výrobku sa výraznejšie uplatňuje na zahraničnom trhu, ako u nás doma, kde dosiahnutie štandardu akosti je prvoradá podmienka predajnosti našich výrobkov a ich konkurenčná schopnosť.
Analýzu treba orientovať na účinnosť opatrení priameho riadenia akosti a na pôsobenie ekonomických nástrojov na zvyšovanie technicko-ekonomickej úrovne výrobkov, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou výrobnej a hospodárskej činnosti podniku.
Z priameho riadenia akosti vyplýva požiadavka trvale zabezpečovať dodržiavanie zhody vlastností výrobku s vlastnosťami stanovenými normami, bezprostredne vo výrobnom procese. Treba teda sústavne sledovať a spracúvať kontrolné výsledky o akosti vo vzájomnej súvislosti.
V analýze sledujeme najprv jednotlivé kontrolovateľné výrobné podmienky a potom výslednicu všetkých pôsobiacich vplyvov na akosť výrobku. Tu sa nedá zabúdať, že jednotlivé sa vplyvy môžu náhodne zoskupiť a spôsobiť veľkú odchýlku. Aby sme tomu zamedzili, vypočítavame odchýlky z hodnôt viacerých výrobkov alebo rozborov formou ukazovateľov akosti.




Ukazovatele akosti

Pri rozbore akosti používame:

1. Ukazovateľ úrovne akosti – umožňuje sledovať odchýlky, vznikajúce pôsobením určitých vplyvov jedným smerom. Môže byť vyjadrený:

a) súčtom nameraných hodnôt akosti na určitom počte n kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek


S = X1 + X2 +. . . + Xn (1)


b) priemerom nameraných hodnôt akosti na určitom počte n kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek



X1 + X2 +. . . + Xn
X = ––––––––––––––––––––– (2)
n


kde, X1, X2,. . . , Xn sú hodnoty akostných vlastností, namerané na jednotlivých
kontrolovaných výrobkoch alebo vzorkách,
n je celkový počet kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek.


2. Ukazovateľ rovnomernosti akosti – umožňuje sledovať odchýlky vznikajúce pôsobením určitých vplyvov obidvoma smermi súčasne, t.j.

umožňuje posúdiť, či je pravdepodobné, aby medzi viacej nameranými hodnotami akosti vznikol taký veľký rozdiel

R = X - X ´ (3)

kde, X sú najväčšie hodnoty akosti, namerané pri n výrobkoch alebo vzorkách,
X ´ - najmenšie hodnoty akosti, namerané pri n výrobkoch alebo vzorkách.

3. Ukazovateľ rozpätia akosti – vyjadruje najväčšiu a najmenšiu hodnotu akostných vlastností na určitom počte kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek. Zároveň udáva polohu rozpätia. Vypočítava sa:

a) priemer najväčších hodnôt


V1 + V2 +. . . + Vn
V = ––––––––––––––––––––– (4)
n


kde, V1, V2,. . . , Vn sú najväčšie hodnoty akostných vlastností jednotlivých
kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek,
n je celkový počet.

b) priemer najmenších hodnôt


M1 + M2 +. . . + Mn
M = ––––––––––––––––––––– (5)
n


kde, M1, M2,. . . , Mn sú najmenšie hodnoty akostných vlastností.

Vypočítavané hodnoty možno použiť ako

 jednorázové ukazovatele, t.j. ukazovatele, počítané z hodnôt, ktoré sa použili na výpočet predchádzajúceho alebo nasledujúceho ukazovateľa,
 kĺzavé ukazovatele, t.j. ukazovatele, počítané z hodnôt, ktoré sa z časti použili pri výpočtoch predchádzajúcich ukazovateľov. Týmto je daná možnosť použiť i jednotlivé najnovšie merania na okamžitú informáciu o stave výrobných podmienok. Kĺzavé hodnoty sa vypočítavajú tak, že sa vypúšťa po najbližšom novom meraní najstaršia hodnota a započítava sa najnovšia. Nevýhoda tohoto spôsobu je v tom, že predchádzajúce hodnoty čiastočne skresľujú informácie o momentálnom skutočnom stave výrobných podmienok, ktoré vyjadruje najnovšia nameraná hodnota. Táto nevýhoda sa odstraňuje váženými kĺzavými ukazovateľmi.
Vo vážených kĺzavých ukazovateľoch sa staré hodnoty vypočítajú len raz a najnovšie dvakrát, prípadne i viac. Tým sa docieľuje, že novšie hodnoty podstatnejšie vplývajú na výpočet ukazovateľov a presnejšie vyjadrujú skutočný stav.
Kĺzavé ukazovatele možno požiť tam, kde sa akosť výrobkov alebo vzoriek nemôže v krátkom čase prakticky podstatne zmeniť. Taktiež v tých prípadoch, kde by kontrola výrobkov alebo vzoriek bola zbytočná a nehospodárna.
Kĺzavé ukazovatele vypočítame takto:

a) pre súčet

Sk1 = X1 + X2 +. . .

+ Xn
(6)
Sk2 = X2 + X3 +. . . + Xn+1

b) pre priemer

X1 + X2 +. . . + Xn
Xk1 = –––––––––––––––––––––
n
(7)
X2 + X3 +. . . + Xn+1
Xk2 = –––––––––––––––––––––
n
c) pre rozpätie

Rk1 = X najväčšie - X ´ najmenšie
(8)
Rk2 = X najväčšie - X ´ najmenšie


kde, X1, X2,. . . , Xn sú jednotlivé hodnoty z n meraní v kĺzavom výbere,
n je počet meraní v kĺzavom výbere, musí byť stále rovnaký,
X - najväčšie, X ´ - najmenšie je najväčšia a najmenšia nameraná, ktorá je
v n hodnotách kĺzavého výberu. Sledovanie jednotlivých odchýliek jednotlivých ukazovateľov musíme zistiť žiadúcu hodnotu ukazovateľa. Často sa za túto hodnotu považuje priemer, preto sa z viac jednotlivých ukazovateľov určitého druhu vypočítava priemerný ukazovateľ. Priemerné ukazovatele sa vypočítavajú pre

a) priemerný súčet


S1 + S2 +. . . + Sm
S = ––––––––––––––––––––– (9)
m


b) priemer X


X1 + X2 +. . . + Xm
X = ––––––––––––––––––––– (10)
m

alebo


S1 + S2 +. . . + Sm
X = ––––––––––––––––––––– (11)
n. m
c) priemerné rozpätie


R1 + R2 +. . . + Rm
R = ––––––––––––––––––––– (12)
m

kde, S1, S2,. . .

, Sm sú súčty jednotlivých výberov,
X1, X2,. . . , Xm - priemery jednotlivých výberov,
n je počet kontrolovaných výrobkov alebo vzoriek,
m - počet výberov,
R1, R2,. . . , Rm - rozpätie jednotlivých výberov.

Ďalej treba určiť hranicu odchýlok jednotlivých ukazovateľov, ktorú určujeme na základe počtu pravdepodobnosti. Prakticky to robíme tak, že vyberieme určitý a stále rovnaký počet výrobkov alebo vzoriek na kontrolu meraním. Z výsledku kontroly vypočítame určitý ukazovateľ, a to podľa početnosti a pravidelnosti jednotlivých hodnôt, ktorý bude medzi dvoma určitými hodnotami za približne stále rovnakého percenta hodnôt všetkých ukazovateľov. Hranica odchýlok na obe strany sa vypočítava pomocou priemerného ukazovateľa rozpätia a hodnôt, zistených kontrolou.
Výhoda výpočtom stanovenej hranice odchýlky je v tom, že vopred presne vymedzíme počet chýb, ktorých sa dopustíme pri posudzovaní ukazovateľa tak hornej, ako aj dolnej hranice. To znamená, že už vopred môžeme odhadnúť ich ekonomické dôsledky. Súčasne tým docieľujeme, že odchýlky v akosti prestávajú byť vecou názoru, ale robia sa objektívne na spoľahlivej základni.
Pre kontrolu a výpočet ukazovateľov je dôležitý výber vzoriek. Tento závisí predovšetkým od ustálenosti výroby. Kde sa výrobné podmienky často menia, tam sa berie krátky časový interval. Kde sú výrobné podmienky stále, tam môže byť medzi dvoma výbermi dlhý interval, celá smena, prípadne i pracovný deň. Počet hodnôt, zahrnutých do výpočtu ukazovateľa, má byť podľa možnosti malý, aby čas, potrebný na získanie informácií o priebehu výrobných podmienok bol čo najkratší a náklady s tým spojené čo najnižšie.
Výrobné podmienky a spôsoby kontroly a dodržiavania akosti v jednotlivých výrobách sa od seba veľmi odlišujú. Preto je dôležité pri analýze akosti správne zvoliť tú najvhodnejšiu sústavu ukazovateľov.
Záverom treba povedať, že analýza akosti produkcie musí vyústiť k zlepšeniu akosti vyrábanej produkcie, ale i k podstatnému zvýšeniu jej hospodárnosti.


4.2.8 Analýza nákladov, východiska a metodický postup

Materiálny základ nákladov tvorí spotreba výrobných faktorov, ktoré musia byť k dispozícii v žiadúcom objeme a štruktúre na uskutočnenie plánovaných výkonov. Tieto hmotné a peňažné prostriedky sa v transformačnom procese podniku dostávajú do pohybu. Tvoria toky, v ktorých sa jedna forma prostriedkov transformuje do druhej formy v podobe nákladov.

Náklady sú súhrnným ukazovateľom , ktorý vyjadruje kvalitu celej činnosti podniku. Prakticky v ich výške sa odrážajú všetky stránky činnosti, počínajúc výrobou, využívaním pracovného času, produktivitou práce, využitím výrobnej kapacity, modernizáciou techniky a technológie, zabezpečenie odbytu a ďalšie. Úlohou analýzy nákladov je zhodnotiť dosiahnutú efektívnosť a posúdiť, či je adekvátna možnostiam a vynaloženým prostriedkom. Predovšetkým je dôležité:

 sledovať úroveň nákladov v spojitosti s výrobou,
 sledovať štruktúru nákladov zhodnotením vplyvov rôznych činiteľov na ich výšku,
 sledovať vývoj nákladov.

Východiskom tohoto sledovania tvorí ekonomicko-účtovné hľadisko, ktoré zohľadňuje spôsob uskutočňovania potrieb a člení náklady na:

* explicitné, sú všetky reálne vynaložené náklady, ktorých pohyb je zachytený v účtovníctve. Sú to peňažné výdavky na nákup alebo na nájom výrobných faktorov,
* implicitné, sú náklady, ktoré podnik neplatí, a ktoré vznikajú v súvislosti s využívaním vlastných zdrojov. Sú to úroky z vlastného kapitálu, odpisy z investičného majetku, príjem podnikateľa za jeho prácu pre podnik a podobne.

Z ďalších činiteľov, ktorý ovplyvňuje vznik a úroveň nákladov je objem produkcie. Závislosť nákladov od objemu produkcie tvorí analýza nákladov, v ktorej sa využíva aplikácia nákladových funkcií na vyjadrenie, modelovanie vzťahov medzi objemom produkcie a nákladmi.
Z hľadiska závislosti nákladov od objemu produkcie rozoznávame:

a) pevné – fixné náklady,
b) premenlivé – variabilné náklady.

Fixné náklady sú charakterizované tým, že ich výška sa nemení pri zmene objemu produkcie (v praxi sa menia o nepatrnú čiastku, spravidla od objemu produkcie).
Pre variabilné náklady je typické, že ich veľkosť sa mení so zmenou objemu produkcie. Závislosť týchto nákladov od zmeny objemu produkcie je rôzna.
Podiel fixných a variabilných nákladov ovplyvňuje zmena objemu produkcie a kombináciu nákladov rôzneho typu.

Jednoznačné zaradenie nákladov do jednej alebo druhej skupiny je v praxi niekedy problematické a závisí od konkrétnych podmienok v podnikateľskej činnosti podniku.
Pri analýze preto skúmame ich priebeh, najmä ako sa menia s objemom produkcie, či sú:

 progresívne,
 degresívne,
 regresívne.

Ich priebeh je vhodne matematicky vyjadriť formou nákladových funkcií a ich kvantifikovať.
Využívanie nákladových funkcií pri analýze nákladov poskytuje dobré kvantitatívne informácie o vzájomnom vzťahu nákladov a objeme produkcie v konkrétnych podmienkach výrobného procesu. Analýza si však vyžaduje dôkladnú ekonomickú interpretáciu.
Načim uviesť, že operácie s variabilnými nákladovými položkami dávajú odpoeď na otázky:

 kedy je vhodné obmedziť produkciu výrobkov,
 aká spodná hranica ceny je ekonomicky prípustná,
 kedy je vhodné rozšíriť výrobnú kapacitu,
 ako sa orientovať v stratégii rastu.


4.2.9 Finančná analýza v krízovom riadení podniku

Nepriaznivá finančná situácia podniku sa prejavuje znížením príjmov, poklesom zisku, prípadne vznikom straty, neúnosným úverovým zaťažením, znížením platobnej schopnosti a ďalšie možné dôsledky hrozia podniku, že sa zavedie krízové riadenie. Je to riadenie, ktoré má za cieľ podnik z problémov, zachrániť ho, alebo zabezpečiť jeho likvidáciu s čo najmenšou stratou pre veriteľov aj podnik.
Tu nastupuje kvalifikovaná finančná analýza, ktorá vstupuje do krízového riadenia osobitne so svojráznym obsahom pre rozhodovanie najmä v procese konsolidácie, sanácie, konkurzu alebo vyrovnania i dobrovoľnej likvidácií.
Konsolidácia znamená vnútorné ozdravenie podniku s cieľom znížiť úroveň podnikového rizika. Hľadajú a riešia sa ohniská ťažkostí a problémov. Mení sa štýl práce, prijímajú sa úsporné opatrenia. Konsolidačné opatrenia bývajú zamerané na tri okruhy aktivít:

 stabilizáciu, resp. zvýšenie podnikového obratu, ktorým sa znižuje trhové riziko podniku,
 znižovanie nákladov, ktoré trvalo zaťažujú podnik, predovšetkým náklady fixného charakteru,
 opatrenia zamerané na znižovanie finančných rizík, spravidla zahrňujú úpravu objemu a štruktúry podnikového majetku a kapitálu.

Voľba konsolidačných opatrení musí vychádzať z analýzy príčin podnikových ťažkostí a musí byť prispôsobená jej záverom.

Sanácia predstavuje súbor opatrení zameraných na prekonanie následkov nepriaznivého vývoja podniku, ktoré majú odstrániť príčiny ich vzniku, čiže ozdraviť ho a dosiahnuť aspoň minimálnu rentabilitu. Sanácia ako záchrana sa uskutočňuje na základe výsledkov hĺbkovej finančnej analýzy „zdravia“ podniku. Môžu z nej vyplynúť tieto skutočnosti a opatrenia na sanáciu:

a) podnik je prekapitalizovaný a sanácia spočíva v tom, že sa kapitál, ktorý nie je podnikateľsky využitý, vráti,
b) podnik je podkapitalizovaný, pri sanácii sa zväčší vlastný kapitál,
c) podnik má stratu a sanáciu možno uskutočniť znížením základného kapitálu, nahradením straty z rezervného fondu. Odstrániť stratu sa snaží predovšetkým podnik sám.

Vo výnimočných prípadoch mu môže poskytnúť sanačnú pomoc i štát dotáciou, úverom a pod.

Pri vhodnej príležitosti sa stáva, že podnik uskutoční fúziu s dobre prosperujúcim podnikom.

Dobrovoľná likvidácia je slobodným rozhodnutím podniku likvidovať. Môže byť vyvolaná rôznymi príčinami, ako je fyzická neschopnosť ďalej vykonávať podnikateľskú činnosť, na ktorú je podnik orientovaný, ale aj snahou predísť súdnej forme likvidácie.

Konkurz je nútená likvidácia podniku, kde sú splnené právne predpoklady jeho vyhlásenia. Keď má podnik viac veriteľov a nie je schopný dlhší čas uhrádzať svoje splatné záväzky, alebo je nadmerne zadĺžený, jeho pasíva prevyšujú aktíva. Za týchto podmienok môže konkurzný súd na návrh samotného dlžníka alebo ktoréhokoľvek z jeho veriteľov začať konkurzné konanie. Účelom je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.
Finančná analýza podniku, systematicky uskutočňovaná, má signalizovať nepriaznivú finančnú situáciu a radšej navrhnúť urýchlené krízové riadenie, aby sa predišlo konkurzu a likvidácii podniku.

Využitie systému včasného varovania

Je vhodné, keď manažment podniku môže predvídať a negatívne tendencie upraviť skôr, ako prepuknú do vážnych porúch, či dokonca bankrotu. Predpokladom takého predvídania je možnosť syntézy širokého súboru finančných ukazovateľov monitorujúcich jednotlivé stránky finančnej situácie do komplexného súhrnného hodnotenia. S prihliadnutím na jeho úroveň a vývoj možno potom predvídať s pomerne veľkou pravdepodobnosťou, ako sa bude finančná situácia podniku vyvíjať. Táto koncipovaná finančná analýza predstavuje finančnú analýzu „ex ante“, teda predikčnú finančnú analýzu.
Za priekopníkov perspektívnych, predikčných finančných analýz sa považujú Tamari, Beaver a Altmann. Títo autori a neskôr mnoho ďalších overovalo vypovedajúcu schopnosť desiatok ukazovateľov, o ktorých predpokladali, že sú schopné insolventnosť predikovať. Pôvodný výber pre praktické využitie nakoniec znížili napočet nepresahujúci desať ukazovateľov.
Doterajší vývoj v predikčnej finančnej analýze vyúsťuje do tzv. „systémov včasnéh varovania“, ktoré umožňujú vymedziť najčastejšie postupy pri konštruovaní ukazovateľa súhrnného hodnotenia finančno-ekonomickej úrovne podniku. Na predikovanie vývoja finančnej situácie podnikov sa uplatňujú:

 jednoduché postupy bodového hodnotenia,
 metódy založené na aplikácii metód matematickej štatistiky,
 postupy využívajúce zložitejšie metódy viackriteriálneho hodnotenia.

Predvídať budúci vývoj finančnej situácie možno s využitím rôznych zdrojov číselných údajov a tiež s pomocou rôznych metód.

Zdrojom informácií a základom predikovania vývoja sú:

 informácie o súčasných a budúcich peňažných tokoch a ich analýza,
 výkazy obsiahnuté v účtovnej závierke podniku a ich analýza,
 externé charakteristiky, ktoré možno získať na finančnom trhu, predovšetkým informácie o trhových cenách akcií a z nich odvodené ukazovatele.

Metódy bodového hodnotenia

Ich podstatou je, že hodnota použitých pomerových finančných ukazovateľov sa transformuje na body a tie sa potom ako jednoduchý, resp. vážený súčet bodov spočítajú. Body sa určujú pomocou bodových stupníc, ktoré sú spravidla stanovené expertnými metódami. Ako príklad slúži rýchly test a Tamariho rizikový koeficient.
V rýchlom teste sa na postihnutie finančno-ekonomickej situácie podniku používajú štyri ukazovatele:

 podiel vlastného kapitálu z celkového kapitálu,
 doba splatnosti cudzieho kapitálu (vyjadrená ako podiel cudzieho kapitálu zmenšeného o likvidné prostriedky a cash flow – zisk po zdanení plus odpisy),
 podiel cash flow z celkových výkonov,
 rentabilita celkového kapitálu (zisk po zdanení plus úroky z celkového kapitálu).

Prvé dva ukazovatele vypovedajú o finančnej stabilite podniku, tretí a štvrtý o výnosnosti podniku.
Súhrnné hodnotenie sa uskutočňuje nasledovným postupom:

1. Ku každému ukazovateľovi a v závislosti od jeho úrovne sa priradia body podľa bodovej stupnice (Tab. 4.1):

Tab. 4.1



Ukazovateľ Stupnica hodnotenia – body
veľmi
dobrý

(1) dobrý


(2) stredný


(3) zlý


(4) Ohrozený insolvenciou

(5)
Podiel vlastného
kapitálu 30 % 20 % 10% 10% negatívny
Doba splácania
dlhu v rokoch  3 r.  5 r.  12 r.  12 r.  30 r.
Podiel CF na
výkonoch 10 % 8 % 5 % 5 % negatívny
Rentabilita celkového
kapitálu 15 % 12 % 8 % 8 % negatívny


2. Body sa spočítajú a čím je ich počet menší, najmenší môže byť 4 body, tým je finančno-ekonomická situácia podniku lepšia. Čím vyšší je súčet bodov, maximálny môže byť 20 bodov, tým je situácia horšia a zlé sú aj vyhliadky do budúcnosti.

Získaný profil a obraz o podniku pomocou rýchleho testu je globálny, pribličný, ktorý vypovedá o situácii podniku. Je výhodný pre jeho jednoduchosť a rýchlosť získania informácií.

Presnejšia výpoveď sa získava zvyšovaním počtu ukazovateľov a zjemňovaním stupnice, podľa ktorej sa prideľujú body.
Podrobnejšie je spracovaná metodika Tamariho, ktorý zvolil na sledovanie vývoja podnikovej prosperity týchto šesť ukazovateľov na báze expertného výberu.




vlastný kapitál
a = –––––––––––––––
cudzí kapitál (1)

b = vývoj zisku, pričom Tamari využíva dve možnosti vyjadrenia (2)

b1 = vývoj čistého zisku v absolútnej sume

čistý zisk
b2 = ––––––––––––––
vlastný kapitál


pohotové prostriedky + ľahko realizovateľné aktíva
c = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
krátkodobý cudzí kapitál (3)


vlastné náklady výroby
d = –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– (4)
priemerný stav polovýrobkov a hotových výrobkov
ocenených vo vlastných nákladoch



čisté tržby
e = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––– (5)
priemerný stav pohľadávok za odberateľmi



vlastné náklady
f = ––––––––––––––––––––––––– (6)
čistý prevádzkový kapitál







Za dosiahnuté výsledky Tamari priradil body podľa bodovej stupnice (Tab. 4.2), ktorú určil na základe svojich dlhoročných praktických skúseností bankového úradníka, experta.
Tab. 4.2


Ukazovateľ Interval hodnôt Body

vlastný kapitál
a = –––––––––––––––
cudzí kapitál a>0,5
0,410,310,210,11a<0,1 25
20
15
10
5
0

b = vývoj zisku, pričom:
b1 = čistý zisk
čistý zisk
b2 = ––––––––––––––
vlastný kapitál

ak je: každý rok b1>0 a rastúce b2
každý rok b1>0 ale rozkolísané b2
každý rok b1>0 ale klesajúce b2
každý rok b1<0 len v prvom z piatich rokov
b1<0 v niektorom inom ako v prvom z piatich rokov
b1<0 v dvoch, ale nie v posledných dvoch rokoch
b1<0 vo viac ako troch alebo v posledných dvoch rokoch







25
20
15

10
5
0

pohotové prostriedky + ľahko realizovateľné aktíva
c = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
krátkodobý cudzí kapitál c>2
1,51,10,9c<0,9 20
15
10
5
0
vlastné náklady výroby
d = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
priemerný stav polovýrobkov a hotových výrobkov
ocenených vo vlastných nákladoch d>HK
MdDKd6
3
0
čisté tržby
e = –––––––––––––––––––––––––––––––––––
priemerný stav pohľadávok za odberateľmi
e>HK
MdDKe6
3
0
vlastné náklady
f = –––––––––––––––––––––––––
čistý prevádzkový kapitál
f>HK
MdDKf6
3
0
Maximálne dosiahnuteľný počet bodov 100
HK - horný kvantil
Md - medián
DK - dolný kvantil Vypočítaný z ukazovateľov všetkých podnikov porovnateľných z hľadiska odvetvia a veľkosti, ktoré boli zahrnuté do súboru porovnateľných podnikov

Súhrnná finančno-ekonomická úroveň podniku v Tamariho metodike sa vyjadruje rizikovým indexom. Rozlišujú sa tri stupne:

 vysoký rizikový stupeň ak podnik dosiahol viac ako 60 bodov.

Jeho finančná situácia je dobrá, konsolidovaná a aj jeho vyhliadky do budúcnosti sú dobré,
 stredný index sa pohybuje v intervale 30 – 60 bodov. Finančná situácia podniku je nevyhranená, neistá, môže sa síce vyvíjať pozitívne, ale môže tiež vyústiť do nežiadúceho stavu,
 nízky index, ak podnik dosiahol menej ako 30 bodov. Indikuje to zlú finančnú situáciu s veľmi pravdepodobným vyústením do bankrotu.

Predikčná Tamariho analýza sa uviedla v praxi a má pomerne spoľahlivú výpoveď. Je pracná, keďže predpokladá prácu s veľkým súborom prosperujúcich a neprosperujúcich podnikov. Naviac vystupuje problém získania potrebných informácií.

Metódy aplikácie matematickej štatistiky

Pri aplikácii metód matematickej štatistiky sa súhrnné hodnotenie konštatuje ako vážený súčet hodnôt vybraných pomerových finančných ukazovateľov. Výber pomerových ukazovateľov a tiež ich váhy sú stanovené pomocou uplatnenia metód matematickej štatistiky. Teda nie na základe expertného hodnotenia ako pri bodovacích metódach, ale exaktne. Podstatou týchto metód je identifikácia ukazovateľov, ktoré najvernejšie charakterizujú finančno-ekonomickú situáciu podnikov a najmä jeho budúci vývoj. Postupuje sa pritom tak, že sa analyzujú dve odlišné skupiny podnikov

 skupina s dobrou a zlou situáciou v oblasti likvidity a solventnosti. Využitím metód matematickej štatistiky, spravidla diskriminačnej analýzy sa určia tie ukazovatele, ktorých hodnoty sa v obidvoch skupinách podnikov najviac líšia, a tiež ich váhy. Vážený súčet hodnôt takto stanovených ukazovateľov potom slúži ako veličina súhrnne charakterizujúca finančno-ekonomickú situáciu podniku.
Najznámejšou takouto metódou je Altmanov index finančného zdravia, tzv. Z score.

Altman v ňom integroval 5 pomerových finančných ukazovateľov, a to:




čistý prevádzkový kapitál
x1 = –––––––––––––––––––––––––
celkový kapitál



nerozdelený zisk
x2 = ––––––––––––––––
celkový kapitál



zisk pred zdanením + úroky
x3 = –––––––––––––––––––––––
celkový kapitál



trhová hodnota vlastného kapitálu (trhová cena akcií)
x4 = ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
cudzí kapitál




obrat (tržby)
x5 = ––––––––––––––
celkový kapitál




Altman diferencovane stanovil diskriminačnú rovnicu vedúcu k výpočtu Z score pre podniky s akciami verejne obchodovateľnými na burze a pre ostatné podniky. Rozdielne sú stanovené hranice pásiem pre predikovanie budúcnosti podniku.

Z score pre podniky s verejne obchodovateľnými akciami sa vyčísľuje podľa rovnice:

Z = 1,2x1 + 1,4x2 + 3,3x3 + 0,6x4 + 1x5

Pričom ak je

Z  2,99 - finančná situácia podniku je stabilná a aj v budúcnosti možno
očakávať prosperitu,
1,81  Z  2,99 - toto pásmo nazýva Altman „sivou zónou“, je to pásmo
nevyhranených výsledkov, neistej budúcnosti,
Z  1,81 - ide o výsledky vypovedajúce o zlom finančnom stave podniku,
ktorý v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou vyústi do
insolventnosti a bankrotu.

Pre ostatné podniky sa Z score vypočíta z rovnice:


Z = 0,717x1 + 0,847x2 + 3,107x3 + 0,420x4 + 0,998x5

pričom ak je



Z  2,9 - finančná situácia je v súčasnosti aj budúcnosti dobrá,
1,2  Z  2,9 - sivá zóna nevyhranených výsledkov,
Z  1,2 - finančná situácia je zlá, hrozí bankrot. Rovnakým spôsobom je odvodený aj tzv. index bonity, ktorý „zhŕňa“ šesť pomerových finančných ukazovateľov.

Sú to tieto:


cash flow
x1 = ––––––––––––––
cudzí kapitál



celkový kapitál
x2 = –––––––––––––––
cudzí kapitál



zisk pred zdanením
x3 = ––––––––––––––––––
celkový kapitál



zisk pred zdanením
x4 = ––––––––––––––––––
celkové výkony



zásoby
x5 = ––––––––––––
aktíva celkom



celkové výkony
x6 = –––––––––––––
celkový kapitál


Index bonity sa určí rovnicou:

B = 1,5x1 + 0,08x2 + 10x3 + 5x4 + 0,3x5 + 0,1x6

Súhrnná finančno-ekonomická situácia firmy sa potom posudzuje podľa tejto stupnice:



Extrémne veľmi 0 určité veľmi extrémne
Index zlá zlá zlá problémy dobrá dobrá dobrá
bonity
-3 -2 -1 1 2 3

Obr. 4.8


Aplikácia metód viackriteriálneho hodnotenia

Uplatňovanie týchto metód sa opera o náročnejší algoritmus určenia súhrnnej charakteristiky finančno-ekonomickej situácie podniku využívajúc metódy viackriteriálneho hodnotenia. Pri takto stanovenej veličine ako východiska pre hodnotenie súčasných výsledkov, ale i pre predikciu budúcnosti je tzv. index celkovej výkonnosti (ICV) podniku. Na jeho báze sa pracuje v expertnom systéme REVALEX. Tento index sa vypočíta podľa vzťahu

24
ICV =  vi. h i
i=1


kde vi je výsledná váha i-tého ukazovateľa,
h i - čiastkové ohodnotenie i-tého ukazovateľa.

Index celkovej výkonnosti zahŕňa celkom 24 pomerových finančných ukazovateľov a pri každom sa musí vypočítať jeho výsledná váha. Tá je súčinom normovanej váhy skupiny ukazovateľov, do ktorej daný ukazovateľ patrí a normovanej váhy tohoto ukazovateľa v rámci danej skupiny. Treba tiež zistiť čiastkové hodnotenie každého ukazovateľa. Pomocou transformačných funkcií, najčastejšie rovníc priamok, sa prevádzajú individuálne hodnoty jednotlivých ukazovateľov (ktoré sú v tejto podobe neagregovateľné) na bezrozmerné veličiny – čiastkové ohodnotenie, ktoré možno spočítať.17
Považujeme za potrebné pripomenúť, že v súčasnosti nie je vhodné mechanicky preberať a využívať pri hodnotení finančno-ekonomickej situácie podnikov a predikcií ich vývoja hodnoty súhrnných charakteristík, ktoré boli vypočítané v rozvinutých trhových ekonomikách. Zatiaľ nedokončený transformačný proces deformuje parametre normálnych trhových relácií. Preto je vhodné pre naše podmienky pripisovať väčší význam dynamike vývoja týchto ukazovateľov pred ich súčasnou úrovňou.