Došlo k zásadnej zmene územnej organizácie krajiny – vznikli departmenty na vyššom stupni a obce na nižšom.
V Prusku pri silnej centralistickej štátnej správe sa umožňoval tzv. laický živel v niektorých útvaroch štátnej správy – prísediaci v orgánoch štátnej správy, prísediaci na súdoch.
V súvislosti s postavením samosprávy v politickom systéme spoločnosti sa uplatňujú 2 základné koncepčné prístupy:
1.) štrukturálna teória – územná samospráva sa chápe ako súčasť orgánov, súčasť cieľov a procesov národa resp. republikovej vlády. Existencia lokálnej samosprávy závisí od vôle štátu, parlamentu.
2.) historicko-organická teória – chápe územnú samosprávu ako samosprávu časti obyvateľstva skúmanú s dôrazom na historickú, mravnú a politickú stránku. Každá územná jednotka je podľa tohto prístupu posudzovaná z hľadiska vlastnej výnimočnosti. Má svoje vlastné práva a subjektivitu. Územná samospráva je chápaná ako zoskupenie jednotlivých komunít fungujúcich na princípe samosprávy – uplatňovaná v škandinávskych štátoch.
Vo všeobecnosti možno pod pojmom samospráva chápať určitý systém riešenia verejných záležitostí v štáte.
V inštitucionálnom zmysle je reprezentovaná sústavou samosprávnych orgánov, ktoré garantujú záujmy obyvateľstva, pričom ide o územnú a záujmovú samosprávu.
Základ samosprávy spočíva v kompetenciách vymedzených príslušným zákonom. Okrem vymedzenia územnej pôsobnosti základ samosprávy tvoria aj osobitné a ekonomické stránky fungovania. Osobitným základom samosprávy rozumieme, že je tvorí komunita ľudí, ktorí majú ne jej území trvalý pobyt a naviac po dovŕšení 18 rokov sa môžu zúčastniť na všetkých aktoch daných zákonom.
Územný základ samosprávy je daný katastrálnym územím, čiže hranicami, v ktorých správa pôsobí.