Orgán akcionárov by nemal pasívne schvaľovať predkladané návrhy od profesionálnych manažérov, ale mal by na ne reagovať náročnou oponentúrou. Samotný orgán však nie je vybavený na to, aby mohol priamo tvoriť stratégiu. To si vyžaduje jednak rozsiahle analytické práce, jednak by orgán akcionárov nemohol objektívne zhodnotiť výsledky svojej vlastnej práce. Požiadavky na prácu strategického manažéra sú mimoriadne náročné, rozsiahle, zložité a dokonca protirečivé. Je nositeľom roly tvorcu a súčasne realizátora stratégie, predkladá vzdialené vízie a súčasne sa pevne drží reality, ktorú podrobne analyzuje a vyhodnocuje. Vedie svojich podriadených k dosahovaniu odvážnych cieľov v budúcnosti, podnecuje ich nadšenie a súčasne riadi každodenný chod podniku.
Strategický manažér zastáva mnoho rozličných vodcovských rolí. Je tvorcom stratégie, ktorý musí prejaviť tvorivosť, intuíciu a originálnosť a súčasne je realizátorom stratégie, ktorý musí byť presvedčivý pri jej propagácii, vytrvalý pri riešení problémov a konfliktov a schopný administrátor ovládajúci každodenný chod podniku. Niekedy musí byť autoritatívny, inokedy vnímavý poslucháč a kompromisný rozhodovateľ. V niektorých situáciách je najvhodnejší participačný a kolegiálny prístup. Mnohé udalosti vyžadujú osobnú účasť a sú náročné na čas, kým iné potrebujú len formálnu angažovanosť, keď podrobnosti sú delegované na podriadených.
Súčasnú situáciu v rozvoji teórie strategického riadenia charakterizuje už niekoľkoročný názorový súboj dvoch vyhranených škôl, ktorých vedúcimi predstaviteľmi sú Igor Ansoff a Henry Mintzberg. Podstata sporu sa dá vyjadriť slovami „preskriptívny“ (nariaďujúci) a „deskriptívny“ (opisný) prístup. Ansoff tvrdí, že strategické riadenie musí udávať smer riadeným činnostiam, kým Mintzberg prehlasuje, že stratégiu možno opísať až pri spätnom pohľade ako model týchto činností, ktorý nie je vytvorený po zrelej úvahe, ale vzniká spontánne počas aktívneho konania. Tvrdí, že podnikové stratégie môžu byť poznateľné až ex post a retrospektívne zdôvodňujú konanie podniku. Možno povedať, že Ansoff dáva prednosť cieľovej orientácii a Mintzber procesnej orientácii strategického rozvoja. Ak sa tieto dva zásadne odlišné názory usporiadajú do matice, vzniknú štyri prístupy k procesu strategického riadenia:
1. racionálne plánovanie
2. plánovanie ako proces riadeného spoznávania
3. logický inkrementalizmus
4.