Prínos Sokrata, Platóna a Aristotela

Obdobie 5. až 4. storočia p.n.l. bolo obdobím veľkého kultúrneho, politického a hospodárskeho rozkvetu gréckych miest, predovšetkým Atén. Vďaka priaznivej situácii sa tu mohli rozvíjať rozmanité formy kultúrneho a politického života a antickej demokracie. Takisto sa rozvíjala aj filozofia. Najvýznamnejšie osobnosti tejto filozofie boli Sokrates, jeho žiak Platón a Platónov žiak Aristoteles. Sokrates sa narodil v Aténach roku 470 p.n.l. Jeho otec Sofroniskos bol sochár a matka Fainerete bola pôrodná babica. Zomrel v Aténach roku 399 p.n.l., keď odsúdený na smrť vypil jed z bolehlavu. Súd ľudu ho uznal vinným z toho, že neverí v štátnych bohov, že zavádza nové náboženstvá a kazí mládež. Tento mudrc, na ktorého sa odvolávali všetky školy v Grécku, čo nasledovali po ňom, nenapísal nič a jeho žiaci vysvetľovali jeho učenie každý po svojom (veľmi plasticky ho načrtol Platón vo svojich Dialógoch). Sokrates vyhlasoval, že vie iba to, že nič nevie (sokratovská ignorancia alebo nevedenie). Keď delfská veštiareň vyhlásila, že niet múdrejšieho človeka od Sokrata, urobil medzi spoluobčanmi prieskum. Predstierajúc nevedomosť (sokratovská irónia), obratne sa ich vypytoval na ich vedomosti a cnosti, ktorými sa vystatovali. Takto zistil, že ľudia vlastne nevedia, čo si myslia a jeho otázky ich privádzali na cestu poznávania (sokratovská maieutika alebo duchovné pôrody). Tieto otázky sa týkali najmä mravných problémov, často boli zamerané na definovanie a ich vzťahu k poznaniu. „Nikto nie je vedome zlý“, je jedno z mála pozitívnych tvrdení, ktoré sa mu pripisujú. Hlásal, že pozoruje znamenie, ktoré mu určité činy zakazuje (Sokratov daimanion). Bezpochyby to bol jeden z dôvodov obžaloby, ktorú na neho podali. Druhým bol pravdepodobne úspech, ktorý dosiahol u aristokratickej mládeže, čo ho chodila horlivo počúvať (Alkibiades, Kritias, Platón). Ale v krúžku jeho poslucháčov boli aj mnohí iní žiaci, ako napr. Antisthenes, ktorý bol na čele kynickej školy, Euklides, zakladateľ kynickej školy, Aristippos z Kyrény a iný. Platón bol významný predstaviteľ objektívneho idealizmu v dejinách gréckej filozofie. Narodil sa v Aténach roku 427 p.n.l. v aristokratickej rodine. Chcel sa zapojiť do politického života, ale sklamala ho nespravodlivosť vlády tridsiatich tyranov a takisto nespravodlivosť demokratickej opozície, ktorá poslala na smrť Sokrata. Podnikol veľkú cestu do Egypta, Kyrény, Sicílie a Talianska a po návrate založil Akadémiu.

Zomrel v Aténach roku 347, prv ako stačil dokončiť svoj posledný spis Zákony. Platónovo dielo tvoria filozofické dialógy. Každý z nich vychádza z určitej otázky a nastoľuje celkový pohľad na ňu, no autor dosť často necháva na čitateľovi, aby si sám urobil záver. Východiskom Platónovho učenia bolo učenie o ideách. Nazdával sa, že okrem sveta vnímateľného zmyslami existuje ešte svet ideí, ktorí je hierarchicky usporiadaný a na jeho vrchole je dobro ako najvyššia idea. Podľa Platóna boli idey večné, nemenné a nehmotné podstaty, ktoré mohol pochopiť iba rozum, ktorý sa vymanil zo zmyslových vnemov a povzniesol sa k čistému mysleniu. Ľudská duša pochádza zo sveta ideí a preto poznanie je iba rozpamätávaním sa. Platón tak postavil proti sebe dva úplne rozličné svety. Platónove dialógy môžeme rozdeliť do troch období tvorby: ranné, klasické a neskoré. Prvé práce v rannom období sú charakteristické pokusom udržať kontakt s filozofiou a Sokratovým dialektickým štýlom. Medzi diela ktoré zaraďujeme do rannej tvorby patria: Charmides (pokus definovať striedmosť), Lysis (diskusia o priateľstve), Protagoras (cnosť sa dá naučiť) a Ja o republike (diskusia o spravodlivosti). Diela klasickej a neskorej tvorby odrážajú Platónov vlastný filozofický vývoj, aj keď Sokrates naďalej zostáva hlavnou postavou v mnohých dialógoch. Do klasickej tvorby zaraďujeme: Gorgias (morálne otázky), Ospravedlnenie (Sokratova obrana), Phaedo (scéna Sokratovej smrti), Symposium (oslava krásy a lásky) a Republika (detailná diskusia o podstate spravodlivosti). Do neskorej tvorby patria: Parmenides (kritika teórie vzniku), Philebus (vzťahy medzi radosťou a dobrom), Timaeus (prírodné vedy a vznik sveta) a nedokončené Zákony (politické a sociálne otázky).

Aristoteles sa narodil roku 384 p.n.l. v Stageire. Jeho otec bol priateľ a lekár Amynta II., macedónskeho kráľa. Ako sedemnásťročný prišiel roku 367 do Atén a vstúpil do Platónovej Akadémie, keď zostal dvadsať rokov – až do smrti svojho učiteľa. Stal sa vychovávateľom Alexandra Veľkého a neskôr sa opäť vrátil do Atén kde založil filozofickú školu a knižnicu. Po smrti Alexandra Veľkého v roku 323 p.n.l. sa pre Aristotela začali zlé časy. Bol obžalovaný z bezbožnosti a utiekol z Atén. Krátko na to, roku 322 p.n.l., zomrel.
Aristotelove dielo je obrovské. Začal písať ešte počas Platónovho života, čo má za následok, že sa v jeho dielach vyskytujú niektoré podobnosti štýlu s Platónovým. V Aristotelových dielach však nenájdeme dialóg, pretože boli určené na prednášanie v škole.

Jeho práce možno rozdeliť na: logické práce, prírodno–filozofické spisy, metafyzické práce a etické a sociálne práce. Rozdelil filozofiu na dve časti: teoretickú, kam zaradil fyziku, matematiku a metafyziku a praktickú, kam zaradil etiku, politiku, ekonómiu a poetiku. Aristoteles je zakladateľom logiky. Sám ju však nepovažoval za vedu, ale len za nástroj rozvíjania ostatných vied. V metafyzike sa výrazne vzďaľuje od Platóna. Namieta, že podstata vecí sa nenachádza mimo hmotných predmetov ako nezávislá a večná idea, ale je v nich obsiahnutá. Kládol si aj otázku, čo je prvou príčinou pohybov vo svete a odpoveď nachádzal v prvom hýbateľovi. Ďalej bol presvedčený, že všetky telesá nášho sveta sa skladajú zo štyroch základných prvkov: zem, voda, oheň a vzduch. Nadraďoval dušu nad telo a vykladal ju ako zdroj organizácie a aktivity. Rozlišuje tri formy duše: vegetatívna, zmyslová a rozumová. Rozum delil na receptívny a činný. Bol presvedčený, že rozličné formy činnosti majú okrem svojich zvláštnych cieľov jeden spoločný – konečný cieľ. Konečným cieľom je dobro. Ľudské cnosti rozdelil na etické a dianoetické. Pre určenie cností mal veľký význam pojem stredu. Aristoteles sa venoval aj posudzovaniu vlád v štáte. Delil ich podľa všeobecného prospechu na tyraniu, oligarchiu, demokraciu, monarchiu, aristokraciu a politeu. V celých dejinách filozofie je len málo filozofov, ktorých vplyv sa vyrovná vplyvu Aristotelovej filozofie. V mnohých základných otázkach ho považovali za najvyššiu autoritu a jeho myšlienky zapôsobili na mnohých mysliteľov veľmi inšpiratívne.