Platón stojí v histórii filozofie pred nami ako horský masív, ktorého vrcholce sa belejú na filozofickom horizonte každého storočia. Sokrates žil v dobe, keď sa otrokárska demokracia dostala do hlbokej krízy. Jeho prenikavý rozum zachytil jej prvé príznaky. Spočiatku varuje, a potom nemilosrdne obviňuje aj demokratov, aj aristokratov za to, že rozrušili piliere verejného života. Platón žil v časoch, keď kríza už nastala a vtedajšia spoločnosť sa ocitla na prahu záhuby, a práve preto je hlboko otrasený. Sokrates varoval a obviňoval. V Platónových časoch to nestačí. Treba nájsť východisko z hroziacej katastrofy. A keďže skutočnosť neposkytuje nijaké východisko, Platón ho vidí v nejasných obrysoch utópie, ktorú sa usiluje objasniť, a stáva sa tak prvým utopistom v dejinách sociálneho myslenia. Utópia je jediný prostriedok, ako nekráčať po boku rozloženej gréckej spoločnosti. Je jediným spôsobom, ako si zachovať česť a zásadnú nezmieriteľnosť s nespravodlivosťou. Zaiste preto, napriek svojmu kráľovskému pôvodu, odmietol účasť vo vláde tridsiatich tyranov. Utiahol sa z politického života v Grécku so všetkou dôstojnosťou štátnicky premýšľajúceho filozofa. Vo svojej utópii je Platón práve taký veľký, ako i obmedzený. Obmedzený preto, lebo idealizuje dávno prežité spoločenské formy ako slobodymilovný grécky polis, konzervatívnu Spartu a egyptské kastovnícke zriadenie. Veľký je preto, lebo prvý nastoľuje otázku, akým spôsobom a rodí v mestách nespravodlivosť ?, lebo prvý vyhlasuje, že nespravodlivosť je najväčšie zlo a spravodlivosť najväčšie dobro, lebo prvý kladie požiadavku aby sa spravodlivý človek ničím nelíšil od spravodlivosti. Hlavné črty spravodlivosti vidí, po prvé, v odstránení súkromného vlastníctva, v ustanovení takého spoločenského poriadku, kde nikto nemôže povedať moje alebo tvoje ; po druhé vo vybudovaní spoločnosti, v ktorej sú riadiacimi prvkami poznanie a múdrosť. Dovtedy, kým filozofi nezačnú kraľovať a kým sa štátna moc a filozofia nezlúčia… ľudské pokolenie sa nedožije konca zla, dovtedy sa nezrodí ani nami opísaný štát a neožiari ho slnečný lúč.

Ako vidno, najtajnejšie želanie tohoto veľkého človeka je dožiť sa spoločnosti zriadenej na základoch sociálnej spravodlivosti. Tri razy cestoval do Syrakúz, dúfajúc, že uskutoční svoju utópiu pomocou Syrakúzkeho kráľovstva. Ale aj po návrate z tretej cesty je jeho utópia rovnako ďaleko od uskutočnenia ako predtým. Napriek tomu neprestáva veriť v spravodlivú spoločnosť.