No najdôležitejšie je to, že položil začiatku druhého smeru v historickom vývine filozofie – idealizmu. Je prvým veľkým teoretikom ontológie a gnozeológie idealizmu. Dušou Platónovej ontológie je učenie o ideách. Nebytie a bytie sú jeho základné pojmy. Nebytie je svet vecí prístupný zmyslom. Platón súhlasí, že skutočnosť, ktorú prijímanie zmyslami, je materiálna, vecná. Svet, ktorý jestvuje mimo nás a nezávisle od nás, je zložený, podľa neho, z malých trojuholníčkov, ktoré sú v základe každého priestorového tvaru. Trojuholníčky sa dostávajú pohybom do najrozmanitejších spojení a takto sa mení zmyslová skutočnosť. Prečo teda vyhlasuje Platón svet za nebytie ? Pretože všetko na tomto svete neprestajne vzniká a zaniká, mení sa a pohybuje. Nič v ňom nie je jednostaj rovnaké a nikdy nejestvuje samo od seba. Toto tvrdenie je správny predpoklad. Ale nepoužil ho ako prostriedok, s ktorým sa má dostať k hĺbkam a výšinám sveta, ale ako prostriedok proti tomuto svetu. V neprestajnom vzniku , neustálej zmene a pohybe vecí nevidí klad, ale nedostatok, nie základný spôsob jestvovania vecí na svete, ale neporiadok, preto bez váhania označuje tento svet za nedokonalý, neskutočný, nepravdivý. Práve toto je prvé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : svet vecí jestvuje, ale je neskutočný, nepravdivý, lebo je večne premenlivý. Platón, premeniac správny predpoklad na nesprávny záver, smeruje tam, kde sa naozaj skutočne stráca v opare neskutočného, prichádza tam a tvorí svoju preslávenú teóriu ideí. Táto teória má štyri časti. Prvá je logická. Zasahuje úlohu a význam všeobecných slov. V objektívnej reálnosti jestvuje nespočetne mnoho vecí, javov a procesov, ktoré sú zoskupené v najrozličnejších rodoch a triedach. Veci, javy a procesy každého druhu sa odlišujú mnohými znakmi, ale mnohými sa aj podobajú. To čím sa podobajú, je medzi nimi všeobecné, vďaka čomu patria k jednému druhu. Práve toto všeobecné je obsahom spoločných slov. Napríklad v každom meste je mnoho domov. Niektoré sa odlišujú, iné sa podobajú a ďalšie sú celkom rovnaké. Napriek tomu o každom z nich možno povedať : To je dom. Toto slovo je jedna abstrakcia, ktorá obsahuje to podstatné, čo je vlastné všetkým domom. No toto slovo práve preto, že zahrňuje podstatné všetkých domov, nikdy nie je celkom jednoznačné ani pre jeden konkrétny dom. Napríklad tento dom pred nami je vysoký a tamten za nami nízky. Slovo som nie je úplne jednoznačné ani pre vysoký, ani pre nízky dom. Okrem toho ten-ktorý dom môže byť zbúraný, ale obsah slova dom zostane nezmenený, lebo ostávajú iné domy, lebo ostáva rod domov.