Teda všeobecné všetkých domov, tvoriace obsah slova dom, je relatívne nezávislé od jednotlivých domov. Toto je prvá časť teórie. V nej sa objasňuje úloha a význam všeobecných slov.

Druhá časť teórie je ontologická. V nej sa tiež hovorí o všeobecnom. Nie však v logickom, ale v ontologickom zmysle. Tu, v tejto časti teórie, všeobecné je ontologizované. Preto neoznačuje len podstatné znaky vecí danej triedy, druhu alebo rodu, ale aj čosi oveľa viac. Tu už označuje vyzdvihnutie týchto znakov na stupeň takého všeobecného, ktoré je hranicou jestvovania samých vecí. To znamená : veci jednej triedy, druhu alebo rodu sa podobajú, lebo sú rovnako zostrojené, lebo majú rovnaký princíp jestvovania, lebo jestvuje jedna hranica ich mnohotvárnosti. Teda ontologické všeobecné je princípom a hranicou všetkého, čo jestvuje v hraniciach danej triedy, druhu alebo rodu.

Ontologické všeobecné je veľkým objavom v dejinách filozofie. Je to najväčšia Platónova filozofická zásluha. Vieme však, že sú objavitelia, ktorí sa barbarsky správajú k svojim objavom. K nim patrí aj Platón. Keď už raz vyhlásil svet zmyslových vecí za neskutočný, nepravdivý, nemilosrdne vytláča všetky životné vzťahy z ontologického všeobecného a až potom ho oslavuje ako najživotnejšie. V logickej časti teórie všeobecné je relatívne nezávislé od jedinečného. V ontologickej časti teórie vyzdvihnutím všeobecného na vyšší stupeň sa vyzdvihuje aj relatívna samohodnota. Je však vyzdvihnutá tak vysoko, že sa stala takmer nepoznateľnou. Keď na vec pozeráme formálne, ontologické všeobecné je zase princípom a hranicou jedinečného. Je to však už taký princíp a taká hranica, ktoré jestvujú úplne samostatne a absolútne nezávisle od jedinečného, Platón, aby vysvetlil svoju myšlienku, uvádza príklad s lýrou. Melódia je princípom a hranicou. Keď je lýra dobrá, nik o tom nepochybuje. Ale čo sa stane, ak sa lýra zlomí ? Nie, odpovedá Platón, melódia bude jestvovať ďalej, lebo je neviditeľná, nehmotná, božská. Ontologické všeobecné je podľa jeho názoru vždy nezmyslové, nepominuteľné, jednoobrazné a jednobytné. Práve toto ontologické všeobecné, odtrhnuté od jedinečného, ktoré kladie do protikladu a vyhlasuje za nepominuteľné, jednoobrazné a jednobytné, nazýva Platón ideou. Domnieva sa, že len idea je dokonalé, skutočné , pravé bytie. Súčasne idea nie bez vzťahu k jedinečnému. Platón ju obdaroval tak všetkým potrebným, aby obývala svet ideí, ktorý sa vraj nachádza na v zanebeskej sfére, ako aj primárnymi ontologickými funkciami. Ona, tvrdí Platón, plodí a určuje všetko jedinečné, zmyslové, materiálne.