To je druhé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : Jedinečné je funkciou všeobecného, zmyslové je funkciou nezmyslového, materiálny svet je funkciou sveta ideí. Ak teraz porovnáme hlavné v Demokritovej ontológii s hlavným v Platónovej ontológii, hneď vidíme zarážajúci rozdiel medzi nimi, hneď sa celkom jasne oddelia dva zákadné protikladné ontologické smery – smer materializmu a smer idealizmu. V Demokritovej ontológii je svet vo svojej materiálnosti jednotný : veľké i malé, vznešené i úbohé, prekrásne i škaredé, trvalé a prechodné, jasné a tmavé, radostné a smutné - všetko je pohyb atómov v prázdnote. V Platónovej ontológii je svet rozdvojený. V nej je všetko obrátené naopak : naozaj skutočné je poznamenané pečaťou prízračného a prízračnému sa pripisuje celá tvorba a veľkoleposť naozajstne skutočného. V nej zúrivý bohoslovec spopolnil všetky diamanty sveta. A napriek tomu je nerozumné zavrhnúť ju ako úplný nezmysel. Nerozumné preto, lebo filozofický idealizmus je len hlúposťou z hľadiska hrubého, prostého metafyzického materializmu. V Platónovej ontológii, tam v škváre zhorených diamantov sveta, sa zachovalo jedno zrnko diamantu. Treba ho očistiť od popola a škváry. Ak to urobíme, potom sa zrnko zaligoce a ožiari nové horizonty filozofického myslenia. Týmto zrnom je ontologické všeobecné. Zhodnoťme hneď tu jeho veľkú cenu, lebo, ako uvidíme, vzklíči v pôde celej neskoršej filozofie. Ontologické všeobecné naozaj jestvuje nie mimo a oddelene od jedinečného, ale len v ňom a prostredníctvom neho. Nenachádza sa v prízračnom svete ideí, ale vo vnútri objektívnej reality. Neplodí veci, javy a procesy, ale je zákonom ich štruktúry, princípom ich jestvovania a hranicou ich mnohotvárneho prejavu.

Tretia časť teórie je dialektická. V nej je Platón jednoducho skutočným starogréckym filozofom. Veľkí mudrci starého Grécka sú rodení dialektici. Pre nich je dialektika vnútorným svetlom sveta. Platón nie je nijakou výnimkou. Sám hovorí : Dialektika sa podobá pásu, ovíja celé poznamenanie a bolo by nesprávne, aby sme akékoľvek poznanie. Jeho dialógy Sofistes a Parmenides sú trvalým prameňom dialektického zahĺbenia. Platónova dialektika má však osobitý charakter. Je pevne spojená s idealistickou ontológiou. Platón dáva celú moc svojho dialektického rozumu do služby sveta ideí, ktorý sám vybudoval. Pohyb, pokoj, zhodnosť a rozličnosť sú podľa neho kategórie, ktoré charakterizujú každú ideu. Kategórie prechádzajú jedna do druhej. Sú to ony, a nie sú to ony. Idea sa vtelesňuje do čohosi zmyslového, súc raz pohybom, raz pokojom, tu zhodnosťou, tu odlišnosťou.