Avšak začína u panovníkov a ich úradníkov či dôstojníkov. Každý vzdelaný a potom aj funkčný vo svojom obore. Sleduje vývoj od absolutist. vládcu po konštitúciu. Aj za vládcov vždy niekto riadil politiku a tak tu je postupný prechod od panovníka k moci úradníkov. Úradnícka odbornosť postupne a potichu podkopáva a moc panovníka až po dobu snáh o parlamentné a mocenské snahy straníckych vodcov. Buď šlo o to, ako dostať úradnícky titul dedične a na druhej strane panovník ktorý sa spája s úradníkmi proti parlamentu a jeho mocenskými ambíciám tým, že sám chcel menovať ministrov a pod. Časom sa však aj tak, vyskytuje potreba niekoho, kto je schopný rokovať aj s parlamentom aj s panovníkom, a tento niekto vystupuje postupne do popretia a stáva sa vládcom z vôle ľudu – v USA napr. prezident a na kontinentálnej Európe predseda vlády či iný predný úradník štátu. Ďalej je tu delenie na
1.) odborný úradníci
2.) politický úradníci
Politický úradníci sa dajú kedykoľvek preložiť či použiť, alebo i odvolať. Majú skôr na starosti bezpečnosť a držanie moci resp. existujúce vládne pomery. Odborný úradníci majú možnosť zostať na svojom poste dlhšie ako vládnuci – politický – úradníci.
Čo je však zvláštne na politikoch z povolania – teda – vodcov?
Max Weber tu ukazuje niekoľko typov politikov – vodcov a dôvody, prečo takúto možnosť zastávať isté mocenské funkcie mali ( kňazi, humanisti, šľachta ). Vyzdvihuje však ( v rámci histórie ) Anglický systém ktoré neupadlo do byrokracie tak, ako zbytok Európy. Prečo? Lebo v úradoch boli vzdelaný právnici. Je tu daný obrovský dôraz na právo, bez ktorého nie je mysliteľná reálna vláda a ani tak dôležitá vec, ako je revolúcia a jej zvládnutie a po nej postup vpred. Weber udáva, že v Konvente sedelo práve najviac právnikov. Vlastne od Veľkej Francúzskej revolúcie patria moderný advokát a moderná demokracia nerozlučne k sebe. Advokáti majú v politike veľký význam, pretože ak odborný úradník nedokáže doviesť dobrú vec do konca len pre zlé argumenty, potom je tu nutný práve advokát, ktorého prítomnosť je v takýchto prípadoch viac ako nutná. Dobrý úradník nemá viesť politiku, ale „nestranne spravovať“. Ostatné – pre úradníka neprístupné – je na politikovi – teda – bojovať. Činy politika sa diametrálne odlišujú od činov úradníka – aj čo sa zodpovednosti týka. Úradník zodpovedá za prácu, ktorú previedol a politik za činy pre ktoré sa sám rozhodol. Je výsostne nevhodné tzv. „panstvo úradníkov“!!! Slabé duše na vládnúcich pozíciách.