K Weberovmu pojednávaniu o žurnalistoch a žurnalistike je treba asi toľko, čo sme povedali o úradníkoch. Akurát tu viac do popredia vystupuje zodpovednosť, pretože z nezodpovednej a zle odvedenej práce žurnalistov vznikajú mnohokrát zbytočné či nechcené tragédie. Je samozrejme jasné, že prepojenie politika – žurnalisti existuje. Avšak.. nie politické v zmysle pol. ambícií novinárov. Ďalším problémom na preskúmanie je politická činnosť ako „podnik zúčastnených osôb“.
Tento podnik je nutný pre voľby.. zberá hlasy, stúpencov, sympatizatov, peniaze na činnosť a hlavne má ambície vládnuť – chcú mať účasť na politickej moci. Občania sa teda rozdelia na pasívnu a aktívnu zložku moci. Všetko je založené na dobrovoľnosti, inak je to nesloboda.
Sprvoti bolo rozdelenie moci determinované určitými historicko-mocenskými momentmi a osobnosťami. Neskôr sa pridala tzv. maloburžoázia. Začalo to mocou meštianstva. Vzdelané a majetné kruhy sa grupovali a vytvárali sprvoti len príležitostné zväzy v čele z poslancami či inými významnými osobnosťami miesta. Strany ešte neexistujú, ale časom sa vytvára i táto inštitúcia. Opäť je tu spomínaná novinárska práca ako práca neustále monitorujúca politiku. Inak v pokojných časoch robí politiku ten kto chce. Politický život sa v tých časoch rozprúdi len v čase volieb. Sprvoti sa považovalo za česť byť politikom, bola to v podstate čestná funkcia. Avšak vytvárali sa i na vidieku skupiny sympatizujúce z istou stranou a tak vznikla potreba korešpondencie. Táto sa zverejňovala a popri tom sa získavali ďalší sympatizanti. Vydávanie korešpondencie si vyžadovalo náklady a tak sa rozhodlo o vyberaní členského poplatku použitého – okrem iného – i na tieto účely. Skutočných politikov bolo v tom čase ešte málo – väčšinou poslanci, karieristi a pod. Politický život bol v tom čase„skromný“.
Weber tu opäť porovnáva vtedajší a terajší stav politiky, strán a ich vedenia....
Je tu popísaný dnešný stav – Politici z povolania ( mocný ekonomicky..), alebo úradnícke duše. Je tu ukážka toho, ako nie tento úradník, ale mocní v politike majú ako jediní šancu skutočne v strane vládnuť. Od nich závisí v podstate chod strany. Ten koho celá strana a všetko s ňou súvisiace poslúcha, ten má zväčša najväčšiu moc a teda má v rukách i vedenie strany. Všetko úsilie strany sa upiera na úspech vodcu od ktorého sa však očakáva za odmenu úrad či niečo podobné. Jednoducho strany sa zamerali na vodcu. Nie oni samé, ale ich vodca je tou hlavnou silou. Je tu ale nebezpečenstvo, že do čela strany sa dostane „úradník“. Ten vie robiť, len zabehnutú prácu.