Politika ako povolanie

Max Weber – Politika, ako povolanie.

„ konspekt“

Základná otázka na začiatku textu – čo rozumieme politikou? Odpoveďou nám môže byť stručná, ale výstižná veta: „ pojem politika zahrňuje všetky druhy riadiacej činnosti. Uvádzam to na úvod z dôvodu pre ktorý je prioritou zaradiť a osvetliť predmet nášho skúmania a záujmu v tejto práci. Zameriame sa však konkrétne na politiku, ako vedenie, ovplyvňovanie vedenia nejakého politického zväzu – najčastejšie štátu.
Štát sa zakladá na násilí – s týmto výrokom súhlasí aj sám autor a neskôr v texte sa ukáže, že je to skutočne tak. Čo sa týka tohto násilia, pôvodne sa orientovalo skôr na fyzické, dnes už je spoločnosť vyspelá a monopol na fyzické násilie si drží štát a práve z tohto dôvodu sa odporúča, aby sme sa snažili zapojiť aktívne do tejto deľby moci na všetkých úrovniach. Kto sa venuje aktívne politike, ten túži po moci ( pripomína to Nietzscheho – vôľu k moci. v modernom ponímaní – teda – politického boja a pol. aktivity ) a prestíže. Uspokojuje sa tým jedna zo základných ľudských potrieb – potreba vyniknúť – túžba po sláve. Sú tu otázky problému panstva ľudí nad nimi samotnými a dôvody, ktoré vládnucich oprávňujú vládnuť. Sú tri dôvody:
1.) autorita „večne včerajšieho mravu“ teda zvykové právo..
2.) tradičné panstvo ( kráľ, cisár.. jednoducho klasická forma stredovekej vlády..)
3.) autorita nadprirodzeného – osobného – daru „milosti“ ( výnimoční jedinci..)
Záujem sa prenáša na druhý dôvod – resp. typ vládcu ktorý vládne pre dôvod ktorým je panstvo v tradičnom ponímaní. Je to typ tzv. charizmatického vodcu. On vládne pre to, lebo v neho niekto – skupina, strana a pod. – verí a verí aj v jeho schopnosť a povolanosť vládnuť. A to všetko z presvedčenia. Dnes sa táto situácia prenáša skôr na pole politické – ako „ rola vodcu strany“. Ak to aplikujeme na dnešnú prax vychádza nám tento vzorec: dnešný štát je inštitucionálny mocenský zväz, ktorí si na istom území monopolizoval legitímne násilie – o tom sme vraveli na začiatku – ako prostriedok panstva a preto, sústredil v rukách svojich vedúcich činiteľov tzv. prevádzkové prostriedky... a na vrchol dosadil sám seba – teda štát je nad všetkým. Toto sú slová samotného Maxa Webera.. vedúci činitelia – politici – majú v rukách páky na manipuláciu no sami vládnuť nechcú – majú vodcu teda štát. Politici :
1.) sme všetci.. napr. pri voľbách
2.) členovia strán, členovia stranícko – polit. spolkov a pod.

( v monarchii radcova a pod.)
3.) nakoniec tí, ktorí žijú „pre“ či „z“ politiky. Politika – či už v ekonom. alebo duchovnom zmysle – sa dá robiť dvoma spôsobmi. Buď ju robím s presvedčenia za dáku vec, alebo len pre pocit vlády a moci. Tak aj je to aj z dôvodmi ekonomickými. Odporúčalo by sa mať nezávislý príjem, ak chceme byť politicky činný v tom zmysle – žiť pre politiku. To je predpokladom žiť pre a nie z politiky. Teda je žiadúce, aby politik mal taký príjem, nad ktorým by nemusel uvažovať. Nie je žiaduce, aby bol politikom povedzme podnikateľ, lekár, či robotník, pretože sa dá len ťažko nahradiť či zastúpiť na dobu počas ktorej by naplno a „z duše“ vykonával politickú prax. Ešte dôležitejšie je však to, aby ho politika nezvádzala k obohacovaniu – čo je príklad terajšieho politického života SR.. Bližšie rozobraný je tu i problém, ktorý mne osobne opäť veľmi pripomína dnešný stav v našom štáte. teda nahrubo povedané – každý, kto vstupuje do politiky má ambície „žiť pre politiku“, ale ako sprievodný jav je i ekonomická výhodnosť. Na druhej strane i ekonomicky slabší jedinci môžu robiť politiku bez toho, aby im bol prednejší ekonomický prospech politického účinkovania. Je však pravdepodobnejšie, že ľudia ekonomicky slabšie stavaní budú mať oveľa väčšiu tendenciu prepadnúť práve tomu menej dôležitému – teda – ekonomickej prosperite svojho účinkovania. Ďalšia vec, ktorá mne „bije do očí“ je, že politiku ovládajú „najlepšie tí, ktorých jediná túžba je ekonomický prospech ! Nazval by som to asi takto – „najlepších politikov musíme hľadať v krčmách“. Weber vraví o revolucionároch... Politika teda je alebo čistý úrad ( ak je politik finančne nezávislý ), alebo je politik len „úradník“ ( ak žije len s politiky) a potom sa nevyhýba ani rôznym „prilepšeniam“ svojho príjmu....
Max Weber sleduje, skôr tendenciu č. 2 – teda – žiť z politiky. Využívajú sa pri tom strany, ako prostriedok zaopatrenia všetkých politiky chtivých členov spoločnosti. Na to, aby sa tomuto zabránilo je potrebné budovať úradnícky aparát vzhľadom na jeho odbornosť a nie politickú – v minulosti napr. stavovskú – príslušnosť. Ako príklad slúži Civil Service Reform. O čo tu vlastne šlo... Je to popretie systému, ktorý dnes praktizujeme my v tomto našom štáte. Výmena vlády = výmena všetkých úradníkov na akomkoľvek poste – od najnižších počnúc, najvyššími končiac. U nás tento systém kvitne pričom v USA prišli už pred viac ako 100 rokmi Na to, že tadiaľto cesta nevedie. Max Weber sleduje takúto cestu aj v Európe počas cca 500 rokov..

Avšak začína u panovníkov a ich úradníkov či dôstojníkov. Každý vzdelaný a potom aj funkčný vo svojom obore. Sleduje vývoj od absolutist. vládcu po konštitúciu. Aj za vládcov vždy niekto riadil politiku a tak tu je postupný prechod od panovníka k moci úradníkov. Úradnícka odbornosť postupne a potichu podkopáva a moc panovníka až po dobu snáh o parlamentné a mocenské snahy straníckych vodcov. Buď šlo o to, ako dostať úradnícky titul dedične a na druhej strane panovník ktorý sa spája s úradníkmi proti parlamentu a jeho mocenskými ambíciám tým, že sám chcel menovať ministrov a pod. Časom sa však aj tak, vyskytuje potreba niekoho, kto je schopný rokovať aj s parlamentom aj s panovníkom, a tento niekto vystupuje postupne do popretia a stáva sa vládcom z vôle ľudu – v USA napr. prezident a na kontinentálnej Európe predseda vlády či iný predný úradník štátu. Ďalej je tu delenie na
1.) odborný úradníci
2.) politický úradníci
Politický úradníci sa dajú kedykoľvek preložiť či použiť, alebo i odvolať. Majú skôr na starosti bezpečnosť a držanie moci resp. existujúce vládne pomery. Odborný úradníci majú možnosť zostať na svojom poste dlhšie ako vládnuci – politický – úradníci.
Čo je však zvláštne na politikoch z povolania – teda – vodcov?
Max Weber tu ukazuje niekoľko typov politikov – vodcov a dôvody, prečo takúto možnosť zastávať isté mocenské funkcie mali ( kňazi, humanisti, šľachta ). Vyzdvihuje však ( v rámci histórie ) Anglický systém ktoré neupadlo do byrokracie tak, ako zbytok Európy. Prečo? Lebo v úradoch boli vzdelaný právnici. Je tu daný obrovský dôraz na právo, bez ktorého nie je mysliteľná reálna vláda a ani tak dôležitá vec, ako je revolúcia a jej zvládnutie a po nej postup vpred. Weber udáva, že v Konvente sedelo práve najviac právnikov. Vlastne od Veľkej Francúzskej revolúcie patria moderný advokát a moderná demokracia nerozlučne k sebe. Advokáti majú v politike veľký význam, pretože ak odborný úradník nedokáže doviesť dobrú vec do konca len pre zlé argumenty, potom je tu nutný práve advokát, ktorého prítomnosť je v takýchto prípadoch viac ako nutná. Dobrý úradník nemá viesť politiku, ale „nestranne spravovať“. Ostatné – pre úradníka neprístupné – je na politikovi – teda – bojovať. Činy politika sa diametrálne odlišujú od činov úradníka – aj čo sa zodpovednosti týka. Úradník zodpovedá za prácu, ktorú previedol a politik za činy pre ktoré sa sám rozhodol. Je výsostne nevhodné tzv. „panstvo úradníkov“!!! Slabé duše na vládnúcich pozíciách.

K Weberovmu pojednávaniu o žurnalistoch a žurnalistike je treba asi toľko, čo sme povedali o úradníkoch. Akurát tu viac do popredia vystupuje zodpovednosť, pretože z nezodpovednej a zle odvedenej práce žurnalistov vznikajú mnohokrát zbytočné či nechcené tragédie. Je samozrejme jasné, že prepojenie politika – žurnalisti existuje. Avšak.. nie politické v zmysle pol. ambícií novinárov. Ďalším problémom na preskúmanie je politická činnosť ako „podnik zúčastnených osôb“.
Tento podnik je nutný pre voľby.. zberá hlasy, stúpencov, sympatizatov, peniaze na činnosť a hlavne má ambície vládnuť – chcú mať účasť na politickej moci. Občania sa teda rozdelia na pasívnu a aktívnu zložku moci. Všetko je založené na dobrovoľnosti, inak je to nesloboda.
Sprvoti bolo rozdelenie moci determinované určitými historicko-mocenskými momentmi a osobnosťami. Neskôr sa pridala tzv. maloburžoázia. Začalo to mocou meštianstva. Vzdelané a majetné kruhy sa grupovali a vytvárali sprvoti len príležitostné zväzy v čele z poslancami či inými významnými osobnosťami miesta. Strany ešte neexistujú, ale časom sa vytvára i táto inštitúcia. Opäť je tu spomínaná novinárska práca ako práca neustále monitorujúca politiku. Inak v pokojných časoch robí politiku ten kto chce. Politický život sa v tých časoch rozprúdi len v čase volieb. Sprvoti sa považovalo za česť byť politikom, bola to v podstate čestná funkcia. Avšak vytvárali sa i na vidieku skupiny sympatizujúce z istou stranou a tak vznikla potreba korešpondencie. Táto sa zverejňovala a popri tom sa získavali ďalší sympatizanti. Vydávanie korešpondencie si vyžadovalo náklady a tak sa rozhodlo o vyberaní členského poplatku použitého – okrem iného – i na tieto účely. Skutočných politikov bolo v tom čase ešte málo – väčšinou poslanci, karieristi a pod. Politický život bol v tom čase„skromný“.
Weber tu opäť porovnáva vtedajší a terajší stav politiky, strán a ich vedenia....
Je tu popísaný dnešný stav – Politici z povolania ( mocný ekonomicky..), alebo úradnícke duše. Je tu ukážka toho, ako nie tento úradník, ale mocní v politike majú ako jediní šancu skutočne v strane vládnuť. Od nich závisí v podstate chod strany. Ten koho celá strana a všetko s ňou súvisiace poslúcha, ten má zväčša najväčšiu moc a teda má v rukách i vedenie strany. Všetko úsilie strany sa upiera na úspech vodcu od ktorého sa však očakáva za odmenu úrad či niečo podobné. Jednoducho strany sa zamerali na vodcu. Nie oni samé, ale ich vodca je tou hlavnou silou. Je tu ale nebezpečenstvo, že do čela strany sa dostane „úradník“. Ten vie robiť, len zabehnutú prácu.

Nemá entuziazmus a vodcovské schopnosti priebojnosti. Je len škodou pre stranu. Je tu rovnako predpoklad – vidíme ho i tu na Slovensku dnes – že ľudia skôr dôverujú osobe dávno známej a overenej, ktorá už istú časť práce vykonala. Nový človek sa prebíja ťažko, ale pokiaľ sa mu to podarí, je jeho úspech raz tak veľký, ako bola nedôvera k nemu. Weber v dosť rozsiahlej časti ukazuje na príkladoch, ako funguje tento systém spojenia bohatstva, moci a vlády. Ukazuje to na príklade historicko-politického usporiadania Anglicka a USA. Podrobnosti sú príliš upäté na konkrétne krajiny a nie je až také dôležité poukázať na detaily ich politických systémov a spôsoby vlády. Vystupuje tu však kontrast medzi anglickým „leadrom“ a americkým „bossom“. Kým Angličan má za úlohu verejne vystupovať a verejne pracovať, Američan pracuje potichu a dokonale. Obaja však majú jeden cieľ a tým je MOC. Výrazne tu ešte vystupuje problém zmeny úradníkov zo zmenou vlády. To už dnes nefunguje ani v USA a ani v inej spomínanej krajine – u nás zatiaľ áno. Úradníci majú robiť svoju prácu na základe ich vzdelania a odbornosti.. ale o tom sme už vraveli.
Ako poslednú krajinu si zobral Weber pod drobnohľad Nemecko, kde taktiež vysvetlil historicko-politické usporiadanie i z jeho kladmi a nedostatkami. Tu nachádza niekoľko špecifických odlišností, ale skôr to pripisujem jeho osobnému vzťahu k tejto krajine a tým aj jeho menej kritický prístup, ktorému vo väčšej či menšej miere chýba rýdza súdnosť. Poukazuje na dosť „mŕtvu“ atmosféru v ríšskom sneme a nudu v parlamente. Všetko je naprogramované a statické. Je práve revolúcia a tak sa očakáva zmena k lepšiemu – dynamickejšiemu systému. Za celú rozsiahlu časť knihy vraví pravdepodobne dosť výrazne týchto zopár viet M.Webera:
Existuje dilema: demokracia s vodcami a s „mašinériou“, alebo demokracia bez vodcov, t.j. panstvo „politikov s povolania“, ktorí na to nie sú povolaní, čiže chýbajú im vnútorné charizmatické kvality, práve vďaka ktorým sa človek stáva vodcom. Naznačuje aj niektoré riešenia problémov vznikajúcich vládou bezvodcovskej demokracie. Po celom výklade a porovnaní týchto troch typov demokracie prichádza k záveru, že v dobe, kedy on píše svoju prednášku ešte nie je známe, akým smerom sa bude politika ako povolanie uberať. Pýta sa, či sa vytvoria podmienky pre skutočne politicky nadaných ľudí, alebo sa bude len „žiť z politiky“ ako je to mnoho krát aj dnes – teda úradnícka vláda.

Weber varuje, že pokiaľ vstupujú ľudia do politiky, majú sa pripraviť na viac sklamaní, ako si dokážu pred týmto vstupom predstaviť. Plynulo tu prechádza k otázke, aký má vlastne politik byť a čo človeku poskytuje politická funkcia. Zdá sa, že mu poskytuje najme moc či pocit moci. Z mocou sa však zväčša spája aj zodpovednosť. Ako sa vyrovná však človek s touto mocou teda s možnosťou vládnuť iným. Tu sa vynára otázka etiky. Teda ako sa človek zachová vtedy ak má v rukách moc. U politika máme hľadať tri kvality:
- Zanietenosť pre dajakú „vec“ – teda – vecnosť. Weber však taktiež upozorňuje, že ak tomuto zmyslu pre vec a konaniu chýba zmysel, tak celé je to zamerané do prázdna. Lebo len zanietenosťou sa nedá dokázať nič!
- Ako sme už upozornili, ďalšou kvalitou je zodpovednosť za vec a činy ktoré v tejto súvislosti konáme. - K predošlej kvalite nám dopomáha taktiež kvalita zvaná – odhad ale najmä kvalita zvaná aj odstup – od ľudí i vecí - , pretože ak je nám vzdialený potom sme ako politik pravdepodobne skončili. Odstup patrí však – viac menej – vyzretým politikom. Mladým je skôr na obtiaž.
Veľkým nebezpečenstvom je pre politika taká malichernosť, akou je márnivosť. Weber ju nazýva „smrteľnou nepriateľkou politika“. Prečo?, to sa pokúsime ukázať. Ak sa politik neoddá službe veci a neberie na zodpovednosť svoje činy, ale naopak len baží po moci a jediné čo ho zaujíma je to, či a ako sa páči a čo sa o ňom pozitívne vraví, potom nemá zmysel nič z toho čo robí. Je len márnivý – teda – jeho prioritou je vystúpiť do popredia. Politik a politika moci sú márnosťou a márnivosťou.
Dostávame sa k samotnému problému etiky v politike. Weber sa pýta polemickou otázkou...
Je etika v politike, alebo tieto dve veci sú nezlučiteľné? Napr. z toho dôvodu, že politika pracuje „ s mocou, za ktorou stojí násilie? Je pozoruhodné, ako sa dá ukázať nezlučiteľnosť klasickej kresťanskej morálky a morálky politiky. Ak by sme konali napr. podľa písme v politike, potom by sme ako štát, kráľovstvo či iná spoločenská štruktúra rýchlo skončili.
A čo s povinnosťou k pravde? Na túto otázku odpovieme v zopár slovách či vetách.
Každé konanie určujú:
- alebo etické presvedčenie
- alebo etická zodpovednosť.
Obe sú však voči tej druhej v opozícii. Ak však použijem – ako politik – prvú cestu, rýchlo prídem na to, že to nie je tá správna. Buď ju opozícia – iný štát napr. – rýchlo využije, alebo sa celý svet zmení na raj dobrých a spravodlivých.

Ak zvolím druhú cestu, musím počítať z istou mierou zodpovednosti za svoje činy, ale vieme i to, že žiadna etika nedokáže plne vylúčiť fungovanie starého známeho – „účel svätí prostriedky“!!!
Násilie v politike je viac-menej nevyhnutné, najmä ak sú ciele dobré a ušľachtilé. Jednoducho násilie je nevyhnutne spojené s politikou, či sa nám to bude páčiť a či nie.
Za politika je vhodný ten ktorý pre politiku chce a môže žiť, ten, pre ktorého hlúposť sveta nie je prekážkou, ale skôr výzvou.

Zdroje:

Max Weber, Politika jako povolání -