čo sa týka židovskej morálky, tá je vo svojej podstate príčinou všetkých výpadov proti nej.



Časť 2. V tejto časti sa zameriame na psychologickú neudržateľnosť „hodnotiaceho súdu dobrý“.
Nietzche sa preto pýta: Ako je možné zabudnúť, že neegoistický skutok je „dobrý“ teda aj prospešný? Nie, nezabudlo sa, ale spája sa do celkov typu dobrý-prospešný,účelný a špatný-neúčelný. To všetko na základe dennej skúsenosti a pamäte ľudstva. Teda to čo sa osvedčilo ako prospešné sa stalo a stáva dobrým a tým i najvyššou hodnotou tzv. „hodnotou o sebe“. To však nie je zdá sa interpretácia ktorá by sa páčila Nietzschemu, pretože už v predchádzajúcej časti dal najavo, že prospešnosť a účelnosť, nemajú s hodnotou „ dobrý“ nič spoločné. Vzťah dobrý – prospešný a špatný – neúčelný je v texte ťažiskovým. Práve tu sa ukazuje skutočné chápanie toho, čo je dobré a čo nie dobré u Nietzscheho a u jeho najväčších odporcov – kresťanov. Nietzscheho stanovisko je v tomto texte popísané skutočne dobre, ale i tak upresním to, ako som pochopil tento rozdiel ja. V procese dejín sa osvedčilo – a aj dnes sa osvedčuje – že isté konanie je prospešné. Avšak prospešné sa kvalifikovalo – resp. sa stotožnilo so slovom dobré. Teda ľudstvo má fixované v mysli vzťah dobré je prospešné a ostatné je zlé. Nie je však zlé ako zlé, ale o tom sa podrobnejšie ešte zmienime. To neúčelné, čo sa v procese priebehu dejín ukázalo, ako neplodné a nepotrebné sa začalo a aj ostalo v užívaní ako zlé. Dobré v ponímaní, ktoré je platné dokonca ešte aj dnes, je stále účelné. V morálke Nietzscheho však toto slovo má význam, ktorý je významovo takmer v protiklade ku klasickému ponímaniu slova dobrý. Navonok sa všetko javí, ako hra zo slovami, avšak uprostred vzťahu slov „dobrý – zlý a dobrý a špatný“ je hlboký zmysel, ktorý stojí za to hľadať. Pokiaľ ho nájdeme a aplikujeme správne do skutočného behu života, možno sa nám podarí – pri správnom pochopení – dosiahnuť obrodenie spoločnosti a skutočný posun vpred, aspoň čo sa týka vied spoločenských a aplikovania nových hodnôt do behu spoločnosti ľudských jedincov.


Časť 3.


Zdá sa, že na túto časť je Nietzsche obzvlášť hrdý. Rozoberá pojem „dobrý“ v rozličných jazykoch a dokazuje i tu, že slová, ako jednoduchý či plebejský prechádzajú – z hľadiska svojho nedostatku vo svojej podstate – do už spomenutého pojmu špatný. Opačným – a teda tým správnym - je postup slov ako napr. vznešený, šľachetný, ktoré sa ( nevyhnutne ) vyvinie – prejde – do pojmu „dobré“.