Dobré ( vysvetľuje podrobnejšie Nietzsche ) v zmysle: duševne dobrého, šľachetného, dokonalého a privilegovaného. Toto „dobré“ však musí – tak ako všade – sprevádzať aj špatné.. je to dané vývojom. V rámci jazyka sa teda s pojmami „vznešenými“ vždy ťahajú aj pojmy „nízke“. Jedny bez druhých samotne neexistujú. Myslím, že to, aby existovali len tie „vznešené“ ponecháva Nietzche na nás. Ako som vravel, Nietzsche považoval tento poznatok za PODSTATNÝ no zdalo sa mu, že prišiel naň relatívne neskoro...
Ako sme v predchádzajúcej časti ukázali, že je to zdanlivá hra so slovíčkami, tak tu sa Nietzsche pokúsil poskytnúť dôkaz, že to tak nie je, a že skutočne existuje súvislosť. Tu by som mu však trochu vytkol, že to pôsobí trochu účelovo, ale na druhej strane som presvedčený, že by ma ako vynikajúci filológ zmietol zo stola. Dokazuje to jeho flegmatické tvrdenie o tom čo je z jeho pohľadu filológia – „ A čo je to filológia? Umenie čítať pomaly!“
Jednoducho povedané – filológiu mám v malíčku....

Časť 4

Zdá sa, že mnoho slov má tak výrazný význam spájajúci sa s pojmom „ dobrý“, že tí, ktorým patrí ( vznešení ) a je určené sami vycítia tento jeho správny význam. Preto užívajú výrazy ako napr.: mocný, páni alebo znakmi tejto ich prevahy ako je bohatstvo či majetnosť. Časť 5

Hlavným ťažiskom tejto časti sú pojmy „čistý“ a „nečistý“. Na prvý pohľad nemajú s „dobrým“ a „špatným“ nič spoločné, ale ukazuje sa, že pokiaľ sa aplikujú na pôdu náboženských hodností, hodnostárov či hierarchie ( čo z textu priamo kričí ) je vidieť, prečo sa pojmy čistý – nečistý a dobrý – špatný tak prudko vzdialili od seba. Slovo „čistý“ má pre Nietzscheho základný význam, ktorý mal od začiatku. Až v rukách kňazskej aristokracie dostal význam, ktorý mal ukázať rozdiel medzi prostým ľudom a vládnucou – kňazskou – vrstvou. Zdá sa, že práve správanie sa cirkevných hodnostárov rímsko-kat. cirkvi ho „priviedlo“ k myšlienke, že čistota – dobré a nečistota – špatné je nesprávna interpretácia, ktorá zavádza len prostý ľud a dobre slúži práve cirkvi a jej nemorálnej a zvrhlej vláde.
Je tu cítiť hlboké presvedčenie, že cirkev zneužíva svoju moc na ovplyvňovanie ľudí. Nechajme prehovoriť teda príslovie, ktoré nám ukáže trochu jednoduchšie, čo sa skrýva za textom tejto časti: „Vodu káže – víno pije“. Myslím, že práve tak je tu ponímaná cirkevná hierarchia, ktorá ľudí a ich činy delí na čisté či nečisté a sama je v skrytosti skorumpovaná, chamtivá atď. Viac – menej som presvedčený, že Nietzsche poznal z textov, čo je to stredovek a tak ho táto myšlienka ešte viac prenasledovala.