On však v tomto diele nemá v popredí záujmu kritiku cirkvi, ale skôr morálky – kresťanskú nevynímajúc dokonca si myslím, že práve na nej sa mu darí najlepšie ukázať protiklad toho, čo sa ako správne má a čo sa v skutočnosti a reálne robí. O tom jasne vraví jeho formulácia „ .. je vidieť, prečo sa pojmy čistý – nečistý a dobrý – špatný tak prudko vzdialili od seba....“

Časť 6

Na to, aby sme správne pochopili 5-tu časť, musíme venovať pozornosť práve tejto časti. Porovnáva tu – na základe predošlého textu – ponímanie hodnôt. Rozdeľuje ich na kňažsko-vznešené a na rytiersko-aristokratické. Je jasné, že vyzdvihuje a preferuje rytiersko-aristokraticé ponímanie hodnôt a obhajuje ich. Na základe prehodnotenie opačného pólu prichádza k záveru, že nič nie je také zničujúce, ako práve hodnoty tejto kňažsko-vznešenej kasty kňazov. Ako vieme, Nietzscheho vôľa k moci je sprevádzaná skôr bojom, ako súcitom a preto hlboko opovrhuje súcitom a preferovaním bezmocnosti, ktorá je podľa neho príčinou nenávisti. Nenávisti, ktorá pramení práve z tejto bezmocnosti. Za najhoršie na tejto nenávisti však pokladá to, že je duchovná. V tomto prípade však nezabúda na chválu „nepriateľa“ jeho vynachádzavosť. Najpriamejšie to asi vyjadruje vo vete „ V dejinách ľudstva boli kňazi najväčšími a súčastne najduchaplnejšími nenávistníkmi: - proti duchaplnosti kňazskej pomsty všetka ostatná duchaplnosť neprichádza do úvahy“. Za vzor celej tejto „apokalypsy“ prevrátenia hodnôt berie na zodpovednosť židov.. skôr však ide o Ježiša, ako počiatok tejto otrockej morálky.. a ako vieme, práve on bol žid. Nietzsche to uzatvára jasne: „ Vieme, kto vytvoril dedičstvo tohto židovského prehodnotenia...“ Zoberme si pod drobnohľad najmä židov, ich prevrátenie hodnôt a bezmocnosť, ktorá plodí nenávisť a ako zbraň posluhuje jej samotnej je užívaná sila ducha. Ako som vyššie spomenul, problematike židov sa budem venovať podrobnejšie. Nietzsche bol zarytým nepriateľom kresťanstva a tak hľadal príčiny, ktoré by mu pomohli odhaliť pôvod a pôvodcu tohto náboženstva, ktoré zničilo všetko, čo sa podarilo vybudovať ešte v antickom Ríme ( o ktorom je reč v poslednej častí tohto textu). Príčinu samozrejme nachádza v zakladateľovi a jeho pokračovateľoch. Všetci – ako je známe – boli židia. Nietzsche však – aspoň sa mi zdá – neuvažuje v rovine niečoho čo by sme mohli nazvať dedičný hriech. Skôr viní židov, ako tvorcov kresťanského náboženstva. Kresťanské náboženstvo si zasa zotročilo ľudí, ktorí sa nebadane podvolili jeho myšlienkam a ani nepobadali, ako sa časom mení a viac a viac ich zotročuje. To sa stupňovalo až do okamihu, kedy vyhlásili kresťanom ideovú vojnu – teda – reformácia. Nietzsche však odsudzuje aj tento krok.