Nie však pre pokus, ale najmä preto, že vyvolal ešte agresívnejšie presadzovanie „pravej viery“ teda – protireformáciu a tak sa tento pokus skonči v podstate z dvojnásobnou škodou.
Vráťme sa však späť k Nietzscheho vzťahu k židom. Z jeho textov a diel srší v mnohých prípadoch až nenávisť k nim, avšak, nie je to –zdá sa - tak.. Ako je vidieť, i napriek všetkým činom, ktorými zabrzdili ľudstvo v jeho pokroku k vôli k moci, i napriek tomu považuje tento čin za vysoký výkon ducha! Ťažko súdiť, či národ môže za činy svojich predkov a preto som presvedčený, že pri Nietzscheho vzdelaní a diele je takéto ponímanie vylúčené.
V tomto bode sa vzdávam podrobného komentára a ponechávam zbytok textu v stručnom spracovaní – teda – vo forme poznámok k podkladovému textu. Tento komentár bol pripravený s cieľom objasniť a vysvetliť Nietzscheho písané v podobe mnohým - vrátane mňa – stále nezrozumiteľné. Keďže som sa v komentári snažil podať výklad vecne a zrozumiteľne, myslím , že v zostávajúcich častiach bude postačujúci i v pôvodnej forme. Časť 7

Pokračovanie časti predošlej. Zamerané hlbšie na pojem kresťanskej lásky. Nietzsche hovorí o tejto láske, že by to mohol byť – a možno aj je z nášho pohľadu – opak spomínanej židovskej nenávisti. Prichádza však na to, že nie opak, ale práve najagresívnejší prejav nenávisti prameniacej z bezmocnosti. Pod rúškom tejto lásky sa skrýva pôvodný dôvod – teda hlboká nenávisť. Cieľ tejto tzv. kresťanskej lásky a nenávisti je ten istý. Všetko rovnako intenzívne, ako sa dial pôvodne boj proti tzv. zlu. Opäť nám ponúka zrkadlo – tento krát opäť Ježiša. Považuje za veľkolepé, avšak za podlé, že židia zapreli Ježiša aby mohli na jeho smrť na kríži nalákať - ako na návnadu – celý svet resp. všetkých protivníkov Izraela – židov. Tým sa stratili na dlhú dobu VZNEŠENÉ IDEÁLY o ktoré Nietzschemu vlastne ide.

Časť 8

Nietzscheho otrocká morálka nepozná činy. Pozná len –imaginárnou- pomstu. A pomsta nie je čin. Už vopred odporuje všetkému, čo je mimo – mimo skupinu týchto ľudí – skupiny podriadenej otrockej morálke. Toto odporovanie z princípu teda len preto, že je to iné či inak, nie je rozhodne znakom činu a tvorivosti – o čom sme už vraveli pred chvíľou.
Naopak, vznešená morálka má znaky tvorivosti a veľkých činov. Nepotrebuje čokoľvek vonkajšie – iné na porovnanie. Sama je a stáva sa tvorcom a určovateľom ( okrem iného i ) hodnôt. Otrocká morálka vyhľadáva protiklad preto, aby bola schopná reakcie, teda, každá akcia otrockej morálky ( aby jej členovia vedeli, že vôbec sú) je podmienená „vonkajším svetom“ v celej jeho plnosti.