Kdežto morálka vznešená pozerá na svoj protiklad – všetko nízke a obyčajné len preto, aby sa utvrdila v správnosti svojho konania. Tento protiklad ju nijako nedeterminuje ( ako – na rozdiel od nej – morálku otrockú).
Poslednou časťou je zhodnotenie vzťahu nepriateľstva. Vznešení sú poctený nepriateľom a jeho schopnosťami, pretože ak je nepriateľ – tak ako my – vznešený, nezostáva nám nič iné, len to, aby sme si ho vážili, pretože i my sme posadnutý rovnakými vznešenými schopnosťami ako on. Kdežto otrocká morálka takýto stav nepripúšťa. Vytvorila si inštitút „zlého nepriateľa“. A to len preto, aby mala negatívum od seba – teda – zdanlivého dobrého seba samého. Dobrý ľud otrockej morálky pozná len zlý ľud, pretože potrebuje zviditeľniť to, čo u seba nazýva dobrým. Ako sme však už povedali: pojem dobrý v tomto význame ( u Nietzscheho) je prázdny.

Časť 9

Zdá sa, že práve tu sa dá dozvedieť, ako nám Nietzsche predstavuje rozdiel medzi „dobrým“ a „špatným“ a medzi „dobrým“ a „zlým“. Dnešnému a aj vtedajšiemu čitateľovi sa zdá, že medzi slovom zlý a špatný nie je rozdiel – že sú to synonymá. Áno v bežnom živote áno, ale nie je to tak v koncepcii Nietzscheho.
Je rozdiel medzi ponímaním „dobrého“ u vznešeného a v koncepcii morálky otrokov. Dobré si vznešení vytvárajú sami a sami rozhodujú či to príjmu a či je to to, čo chcú. Sú tu deda dve koncepcie: vznešená a otrocká. Slovo „špatné“ použijeme v spojení z vznešenou morálkou a rovnako ho budeme považovať za čosi druhotné, teda čosi čo vznešená morálka nepotrebuje, ale ono existuje. Je to len niečo „iné“ ale v princípe nepotrebné.. Naopak.. otrocká koncepcia používa pojem „zlý“ a tento pojem sa s touto koncepciou aj spája. Plní tu však úlohu, ktorej základným poslaním je ukázať opak toho, čo otrocká koncepcia považuje za „dobré“ ( a o čom sme už niekoľkokrát v tejto práci písali a vraveli). Je to východisko, bez ktorého by otrocká koncepcia morálky nemala základňu. Nietzsche kladie otázku: kto je vlastne zlý v zmysle koncepcie morálky otrokov? Zdá sa, že odpoveď je jasná. Tí, ktorí sú vznešení majú vôľu k moci, ktorú vymáhajú spôsobmi, ktoré sa v koncepcii otrockej morálky neakceptujú ba považujú sa za „zlo“. V konečnom dôsledku sú teda skutočne „dobrí“ ( dobrí inej – asi novej – morálky) – teda vznešení – „zlými“ pre jednoduchých a obyčajných – v Nietzscheho ponímaní – nízkych. V tejto časti užíva Nietzsche skutočne dosť ostrý slovník i prirovnania. Všetko sa začína nenápadne ba až sebakriticky s pohľadu „vznešených“.