„ Kto spoznal oných dobrých iba ako nepriateľov, nespoznal nič iného, ako zlých nepriateľov...“ V konečno dôsledku však stavia týchto „nízkych“ takmer na úroveň divej zveri. To je skutočne silné popretie doterajšieho ponímania morálky a vôbec všetkého – z pohľadu Nietzscheho – nízkeho, obyčajného – teda – špatného. Rovnako však poukazuje na stav v ktorom je divokosť zakonzervovaná i u pokrokových – vznešených – civilizácií a je nutné, aby bola táto divokosť uvoľnená, pretože ak sa tak nestane – spoločnosť – vznešených sa začne príliš zameriavať na prospešnosť činov a to je začiatok úpadku vznešenej civilizácie, ktorej cieľom je moc resp. stála vôľa k moci.

Časť 10

Opäť kritika bezmocnosti a slabosti. Začína opäť prirovnaním a pokračuje zdôvodnením.
Kritizuje plebs za nečinnosť a odovzdanosť „osudu“. Je jednoduchšie a menej namáhavé odovzdať sa do rúk mocnejších – „ my slabí sme už raz takí slabí; je dobre ak nerobíme nič, na čo nie sme dosť silný“. Sme teda pokorný, poslušný – v podstate – slabí. Ukazuje, že vieru si ľudstvo vymyslelo na to, aby zo svojej slabosti urobilo cnosť. Aby sa bezmocnosť slabých a nízkych javila, ako sila a sloboda.. ako zmysel jeho bytia ! Všetko má za cieľ vyhnúť sa jednaniu, ktoré by viedlo k vôli k moci - teda - k ceste, ktorá je omnoho ťažšia, ako oddanie sa sebaklamu, že slabosť je slobodou a že to, akí sme je vlastne činom. je niečím, čo sme chceli a po čom sme túžili, a čo sme naplnili. Za vinu, že je stav v spoločnosti ( slabých, nízkych...atď.) taký aký je, dáva Nietzsche vinu ustanovizni „duše“, ktorá sa javí, ako účinný prostriedok presadzovania tohoto stavu. Medzi riadkami však dokážeme prečítať, na koho je smerovaný tento útok. To sa potvrdzuje hneď v nasledujúcej časti textu. Časť 11

V stručnosti povedané: čakanie na nebeské kráľovstvo je v konečnom dôsledku celoživotná túžba - všetkých vyznávačov otrockej morálky – byť silný! To po čom bytostne túžia počas plahočenia sa životom – ktorého zmysel je viera, nádej, láska – očakávajú po uplynutí tohto času ich života na zemi. Chcú si vynahradiť nenávisť – o ktorej sme už vraveli – k svojej slabosti a bezmocnosti....

Časť 12

Tu pozorujeme, aký dojem na Nietzschem zanechal Napoleon a jeho schopnosti. Po dlhej a tvrdej kritike kresťanstva prichádza na záver k Napoleonovi, ako k stelesnenému nadčloveku o ktorom sníval a v existenciu ktorého – aspoň v blízkej dobe - asi ani sám príliš neveril. Postava Napoleona ho však isto utvrdila v tom, že jeho myšlienky nie sú odsúdené k zániku...
Poďme sa však trochu podrobnejšie pozrieť na kritiku kresťanstva, reformácie i protireformácie.