Všetko začína vyzdvihnutím antického Ríma, ako vzoru, ktorí stelesňuje vznešenosť a silu. Bohužiaľ len dovtedy, kým nepodľahol otrockej morálke. Za zdroj tejto morálky považuje Nietzsche práve židov o ktorých tvrdí, že v dobách - keď si Rím ešte zachovával svoju vznešenosť a silu – „platil žid v Ríme za človeka usvedčeného z nenávisti voči celému ľudskému rodu“. Ako vieme, Nietzsche považoval židov za kňazský národ vyzdvihujúci slabosť a bezmocnosť na úroveň najvyššieho dobra. Keďže nenávideli túto slabosť, ktorú sami pozdvihli na „dobro“, mali potrebu sa pomstiť, čo učinili pomocou svojich výnimočných duševných a duchovných schopností, ktorým podľahol celý svet. A v tomto sa skrýva celé nešťastie sveta. Za popud k tomuto boju vyhlásenému vznešeností Ríma viní Nietzsche tri hlavné postavy kresťanstva ( Ježiš, Peter a Pavol ). Rím podľahol tejto nenávisti židovského národa ( nadaného ľudovomorálnou inteligenciou) a – ako Nietzsche vraví – skrotol. Skrotol však nielen v Ríme, ale aj vo väčšine sveta.. historicko-spoločenské dôvody sú nám isto jasné.. Zbaviť sa tohto otrockého bremena nenávisti sa pokúšali osvietenci a reformácia, avšak márne. Všetko stroskotalo, pretože reformácia sa stále držala tejto otrockej morálky a dokonca vyvolala reakciu Ríma ( ako vieme o dosť tvrdej - nie však až tak úspešnej – protireformácii), ktorá bola návratom späť tam, kde sa zdalo, že vytryskne ideál vznešenej morálky v plnej sile. Práve tu sa objavuje postava Napoleona – ani nie tak z dôvodu morálky, ako z dôvodu vznešenosti. On sa javí Nietzschemu, ako zosobnená vznešená postava, ktorá stojí nad všetkým nezaujato a má možnosť uplatniť ideály „dobrého“ teda ideály morálky vznešenej. Nazýva ho dokonca „vznešeným ideálom o sebe“.

Časť 13

Zopár otázok na čitateľa a jeho pochopenie Nietzscheho textu no práve tak i výzva potencionálnym nasledovníkom, ako a prečo treba pokračovať v tom čo on začal. Nietzsche však upozorňuje, že cesta, ktorou šiel on nebola a nie je práve najľahšia a bude ešte ťažšia pre toho, kto bude chcieť skutočne vyburcovať k pochopeniu týchto ideálov vznešenej morálky a jej nevyhnutnej potreby. Cesta bude pravdepodobne ťažká už len z dôvodu mnohokrát nesprávneho pochopenie pojmov dobrý a zlý. To čo považujeme za obsah týchto pojmov my, nie je to, čím sa operuje v texte a aj v texte knihy „ Mimo dobro a zlo“. To čo poznáme my je u Nietzscheho nazvané dobré a špatné, čo nie je totožné – ba až veľmi sa vzďaľuje – Nietzscheho pojmu dobro vs. zlo.