V úvode práce by som rád priblížil ovzdušie a klímu v ktorých vznikalo dielo „Genealógia
morálky. V rukách som mal ako podklad – pre túto seminárnu prácu – len časť diela a preto som siahol aj po niekoľkých iných zdrojoch informácií o Nietzschem a aj priamo po dielach ním napísaných ( všetky sú uvedené v časti „použitá literatúra“). Nitzscheho význam mnoho ľudí podcenilo a dodnes podceňuje. Otázka pre nás teda je – či je to skutočne opodstatnené, alebo je Nietzsche skutočne len jeden z mnohých radových filozofov, ktorý prišiel „len“ z novou filozofickou školou. Mnoho mojich informácií pochádza zo zdrojov, ktoré ma mnohokrát viac – menej prekvapili. Bol zaradený medzi významné osobnosti o ktorých prináša pravidelné reportáže časopis 100+1. Nevybrali si Aristotela, Kanta či Hegla.. vybrali si Nitzscheho. Ďalšie miesto ktoré ma prekvapilo bolo miesto v knihe „ Ľudia ktorí zmenili svet“. Je tam vybraných 50 ľudí. Medzi nimi je i Nietzsche, ako vyzývateľ pre zmenu hodnôt...
Venujeme sa však pôvodnému zámeru úvodu – teda – aká klíma a atmosféra bola pri vzniku jeho najväčšieho diela: „Genealógia morálky“. Nietzsche pociťuje obrovskú osamotenosť sprevádzanú príznakmi choroby ( nespavosť, bolesti hlavy). Jeho stav osamotenosti umocňuje fakt, že jeho knihy nikto nečíta a náklad 40-tich kusov poslednej knihy „Zarathustry“ si musel zaplatiť sám. Nie však to je dôležité. Veď sám Nietzsche to povedal jasne a zreteľne vo vete, ktorá – aspoň z môjho pohľadu – najlepšie vystihuje jeho samotného – „ Môj čas ešte neprišiel, niektorí ľudia sa narodia posmrtne“.
V dobe, kedy písal Genealógiu ( ďalej GM) bol pravdepodobne závislý na istom druhu drogy ( uvažuje sa nad ópiom ), ktorá zmierňovala príznaky jeho choroby a okrem iného je viac ako isté, že i jeho myslenie. Práve v tomto stave skutočne hlbokej osamotenosti ovplyvnený závislosťou na istom druhu návykovej látky a hlbokého sklamania z neúspechu vlastných kníh, píše svoje najvýznamnejšie dielo: GM. Mimochodom je až neuveriteľné, že ho napísal za 15(!?) dní, čo vo mne vyvoláva ďalšie a ďalšie otázky ohľadom Nietzscheho videnia a pochopenia sveta.. Nie je to okrem iného „bitie na poplach“ vtedajšej a aj dnešnej spoločnosti...??....
Úryvok textu s ktorým som pracoval je vybraný z antológie diel filozofov. Je to prvá kapitola knihy – morálky. Názov je : „dobré a zlé“, „Dobré a špatné“. Vlastný text je členený na časti označené číslami od 1 do 13.

A tak, ako je text značený, tak bude volený i môj postup pri rozbore textu a samozrejme aj môj názor a mieru pochopenia textu.

Časť č. 1

V tejto časti ide o historickú neudržateľnosť hodnotiaceho súdu „dobrý“.
V úvode upozorňuje Nietzsche na viac-menej zbytočnú snahu, prehodnotiť morálku. Nietzsche vraví, že uvažujú nehistoricky pretože, ak by uvažovali skutočne historicky, nemohli by prehliadnuť ( Nietzsche to nazýva ) „historický duch“. Niekde pod týmto pojmom sa skrýva jeho vysvetlenie prečo je jeho Genealógia ( ja ju chápem ako prehodnotenie) morálky iná a lepšia, ako všetky doterajšie cesty hľadania riešenia otázky morálky samotnej.
Pozn. - Celá čítaná časť je presiaknutá dosť prudkými útokmi na kresťanstvo a v neposlednom rade na židovský národ ( ako pôvod kresť. viery), ktorý však uznáva z hľadiska jeho duchovnej sily.
Ako prvé berie na rozbor slovo „dobrý“. Pýta sa, kde sa vzal tento pojem. Ako nádejným sa mu javí pôvod tohto pojmu vo vrstve ľudí, ktorá vytvorila pojem „dobré“ len z toho dôvodu, že im vyhovovali. Preukazovatelia dobrých skutkov ( Nietzsche ich nazýva neegoistické ) boli kŕmený klamným zdôvodnením, že výhodnosť „konať dobro a byť dobrý“ je ich výsadou! Časom sa však dôvody stratili a zabudli a tak „dobro“ a konanie dobra v - podobe neegoistických skutkov – sa stalo zvykom no v konečnom dôsledku omylom. To všetko z dôvodu ktorý – ako sa zdá – objavil práve Nietzsche. Dôvod ? Nie pre prospech niekoho bol „vynájdený“ pojem „dobro“, ale naopak ! Dobro a dobré vytvorili „dobrý“ – to však u Nietzscheho predstavuje: mocných a neobmedzených vládcov a zároveň tvorcov pojmov. Práve týchto pár géniov preniklo k poznaniu, že z pozície svojej „moci“ môžu určovať hodnoty. Nie prospešnosť a účelnosť, ale hodnota. Na prvý pohľad som mal pocit, že najvhodnejšou vetou na okomentovanie by bola fráza „ účel svätí prostriedky“. No po prečítaní som pochopil, že je na míle vzdialená myšlienke v texte vyslovenej. Prečo?
I keď si Nietzsche skutočne mnohokrát nevyberá prostriedky ktorými sa moc dosahuje, som presvedčený o tom, že ten kto pochopí jeho dielo ako „bibliu násilia a rasizmu“, ten ho nepochopil ani zďaleka tak, ako si to sám Nietzsche prial. Z celého tohto textu ( ešte sa k tomu dostaneme ) je cítiť takmer nenávisť k židom, ale – o tom sa vraví zriedkavejšie – ani k Nemcom nemá mnohokrát lichotivé slová – „Nemec....poslúcha príkazy. Vyhovuje to jeho prirodzene lenivému intelektu“. Nie teda v nenávisti židov, ale v opovrhovaní kresťanstvom je pôvod Nietzscheho kritiky ba až nenávistných slov voči židom a ich národu..

čo sa týka židovskej morálky, tá je vo svojej podstate príčinou všetkých výpadov proti nej.

Časť 2. V tejto časti sa zameriame na psychologickú neudržateľnosť „hodnotiaceho súdu dobrý“.
Nietzche sa preto pýta: Ako je možné zabudnúť, že neegoistický skutok je „dobrý“ teda aj prospešný? Nie, nezabudlo sa, ale spája sa do celkov typu dobrý-prospešný,účelný a špatný-neúčelný. To všetko na základe dennej skúsenosti a pamäte ľudstva. Teda to čo sa osvedčilo ako prospešné sa stalo a stáva dobrým a tým i najvyššou hodnotou tzv. „hodnotou o sebe“. To však nie je zdá sa interpretácia ktorá by sa páčila Nietzschemu, pretože už v predchádzajúcej časti dal najavo, že prospešnosť a účelnosť, nemajú s hodnotou „ dobrý“ nič spoločné. Vzťah dobrý – prospešný a špatný – neúčelný je v texte ťažiskovým. Práve tu sa ukazuje skutočné chápanie toho, čo je dobré a čo nie dobré u Nietzscheho a u jeho najväčších odporcov – kresťanov. Nietzscheho stanovisko je v tomto texte popísané skutočne dobre, ale i tak upresním to, ako som pochopil tento rozdiel ja. V procese dejín sa osvedčilo – a aj dnes sa osvedčuje – že isté konanie je prospešné. Avšak prospešné sa kvalifikovalo – resp. sa stotožnilo so slovom dobré. Teda ľudstvo má fixované v mysli vzťah dobré je prospešné a ostatné je zlé. Nie je však zlé ako zlé, ale o tom sa podrobnejšie ešte zmienime. To neúčelné, čo sa v procese priebehu dejín ukázalo, ako neplodné a nepotrebné sa začalo a aj ostalo v užívaní ako zlé. Dobré v ponímaní, ktoré je platné dokonca ešte aj dnes, je stále účelné. V morálke Nietzscheho však toto slovo má význam, ktorý je významovo takmer v protiklade ku klasickému ponímaniu slova dobrý. Navonok sa všetko javí, ako hra zo slovami, avšak uprostred vzťahu slov „dobrý – zlý a dobrý a špatný“ je hlboký zmysel, ktorý stojí za to hľadať. Pokiaľ ho nájdeme a aplikujeme správne do skutočného behu života, možno sa nám podarí – pri správnom pochopení – dosiahnuť obrodenie spoločnosti a skutočný posun vpred, aspoň čo sa týka vied spoločenských a aplikovania nových hodnôt do behu spoločnosti ľudských jedincov.

Časť 3.

Zdá sa, že na túto časť je Nietzsche obzvlášť hrdý. Rozoberá pojem „dobrý“ v rozličných jazykoch a dokazuje i tu, že slová, ako jednoduchý či plebejský prechádzajú – z hľadiska svojho nedostatku vo svojej podstate – do už spomenutého pojmu špatný. Opačným – a teda tým správnym - je postup slov ako napr. vznešený, šľachetný, ktoré sa ( nevyhnutne ) vyvinie – prejde – do pojmu „dobré“.

Dobré ( vysvetľuje podrobnejšie Nietzsche ) v zmysle: duševne dobrého, šľachetného, dokonalého a privilegovaného. Toto „dobré“ však musí – tak ako všade – sprevádzať aj špatné.. je to dané vývojom. V rámci jazyka sa teda s pojmami „vznešenými“ vždy ťahajú aj pojmy „nízke“. Jedny bez druhých samotne neexistujú. Myslím, že to, aby existovali len tie „vznešené“ ponecháva Nietzche na nás. Ako som vravel, Nietzsche považoval tento poznatok za PODSTATNÝ no zdalo sa mu, že prišiel naň relatívne neskoro...
Ako sme v predchádzajúcej časti ukázali, že je to zdanlivá hra so slovíčkami, tak tu sa Nietzsche pokúsil poskytnúť dôkaz, že to tak nie je, a že skutočne existuje súvislosť. Tu by som mu však trochu vytkol, že to pôsobí trochu účelovo, ale na druhej strane som presvedčený, že by ma ako vynikajúci filológ zmietol zo stola. Dokazuje to jeho flegmatické tvrdenie o tom čo je z jeho pohľadu filológia – „ A čo je to filológia? Umenie čítať pomaly!“
Jednoducho povedané – filológiu mám v malíčku....

Časť 4

Zdá sa, že mnoho slov má tak výrazný význam spájajúci sa s pojmom „ dobrý“, že tí, ktorým patrí ( vznešení ) a je určené sami vycítia tento jeho správny význam. Preto užívajú výrazy ako napr.: mocný, páni alebo znakmi tejto ich prevahy ako je bohatstvo či majetnosť. Časť 5

Hlavným ťažiskom tejto časti sú pojmy „čistý“ a „nečistý“. Na prvý pohľad nemajú s „dobrým“ a „špatným“ nič spoločné, ale ukazuje sa, že pokiaľ sa aplikujú na pôdu náboženských hodností, hodnostárov či hierarchie ( čo z textu priamo kričí ) je vidieť, prečo sa pojmy čistý – nečistý a dobrý – špatný tak prudko vzdialili od seba. Slovo „čistý“ má pre Nietzscheho základný význam, ktorý mal od začiatku. Až v rukách kňazskej aristokracie dostal význam, ktorý mal ukázať rozdiel medzi prostým ľudom a vládnucou – kňazskou – vrstvou. Zdá sa, že práve správanie sa cirkevných hodnostárov rímsko-kat. cirkvi ho „priviedlo“ k myšlienke, že čistota – dobré a nečistota – špatné je nesprávna interpretácia, ktorá zavádza len prostý ľud a dobre slúži práve cirkvi a jej nemorálnej a zvrhlej vláde.
Je tu cítiť hlboké presvedčenie, že cirkev zneužíva svoju moc na ovplyvňovanie ľudí. Nechajme prehovoriť teda príslovie, ktoré nám ukáže trochu jednoduchšie, čo sa skrýva za textom tejto časti: „Vodu káže – víno pije“. Myslím, že práve tak je tu ponímaná cirkevná hierarchia, ktorá ľudí a ich činy delí na čisté či nečisté a sama je v skrytosti skorumpovaná, chamtivá atď. Viac – menej som presvedčený, že Nietzsche poznal z textov, čo je to stredovek a tak ho táto myšlienka ešte viac prenasledovala.

On však v tomto diele nemá v popredí záujmu kritiku cirkvi, ale skôr morálky – kresťanskú nevynímajúc dokonca si myslím, že práve na nej sa mu darí najlepšie ukázať protiklad toho, čo sa ako správne má a čo sa v skutočnosti a reálne robí. O tom jasne vraví jeho formulácia „ .. je vidieť, prečo sa pojmy čistý – nečistý a dobrý – špatný tak prudko vzdialili od seba....“

Časť 6

Na to, aby sme správne pochopili 5-tu časť, musíme venovať pozornosť práve tejto časti. Porovnáva tu – na základe predošlého textu – ponímanie hodnôt. Rozdeľuje ich na kňažsko-vznešené a na rytiersko-aristokratické. Je jasné, že vyzdvihuje a preferuje rytiersko-aristokraticé ponímanie hodnôt a obhajuje ich. Na základe prehodnotenie opačného pólu prichádza k záveru, že nič nie je také zničujúce, ako práve hodnoty tejto kňažsko-vznešenej kasty kňazov. Ako vieme, Nietzscheho vôľa k moci je sprevádzaná skôr bojom, ako súcitom a preto hlboko opovrhuje súcitom a preferovaním bezmocnosti, ktorá je podľa neho príčinou nenávisti. Nenávisti, ktorá pramení práve z tejto bezmocnosti. Za najhoršie na tejto nenávisti však pokladá to, že je duchovná. V tomto prípade však nezabúda na chválu „nepriateľa“ jeho vynachádzavosť. Najpriamejšie to asi vyjadruje vo vete „ V dejinách ľudstva boli kňazi najväčšími a súčastne najduchaplnejšími nenávistníkmi: - proti duchaplnosti kňazskej pomsty všetka ostatná duchaplnosť neprichádza do úvahy“. Za vzor celej tejto „apokalypsy“ prevrátenia hodnôt berie na zodpovednosť židov.. skôr však ide o Ježiša, ako počiatok tejto otrockej morálky.. a ako vieme, práve on bol žid. Nietzsche to uzatvára jasne: „ Vieme, kto vytvoril dedičstvo tohto židovského prehodnotenia...“ Zoberme si pod drobnohľad najmä židov, ich prevrátenie hodnôt a bezmocnosť, ktorá plodí nenávisť a ako zbraň posluhuje jej samotnej je užívaná sila ducha. Ako som vyššie spomenul, problematike židov sa budem venovať podrobnejšie. Nietzsche bol zarytým nepriateľom kresťanstva a tak hľadal príčiny, ktoré by mu pomohli odhaliť pôvod a pôvodcu tohto náboženstva, ktoré zničilo všetko, čo sa podarilo vybudovať ešte v antickom Ríme ( o ktorom je reč v poslednej častí tohto textu). Príčinu samozrejme nachádza v zakladateľovi a jeho pokračovateľoch. Všetci – ako je známe – boli židia. Nietzsche však – aspoň sa mi zdá – neuvažuje v rovine niečoho čo by sme mohli nazvať dedičný hriech. Skôr viní židov, ako tvorcov kresťanského náboženstva. Kresťanské náboženstvo si zasa zotročilo ľudí, ktorí sa nebadane podvolili jeho myšlienkam a ani nepobadali, ako sa časom mení a viac a viac ich zotročuje. To sa stupňovalo až do okamihu, kedy vyhlásili kresťanom ideovú vojnu – teda – reformácia. Nietzsche však odsudzuje aj tento krok.

Nie však pre pokus, ale najmä preto, že vyvolal ešte agresívnejšie presadzovanie „pravej viery“ teda – protireformáciu a tak sa tento pokus skonči v podstate z dvojnásobnou škodou.
Vráťme sa však späť k Nietzscheho vzťahu k židom. Z jeho textov a diel srší v mnohých prípadoch až nenávisť k nim, avšak, nie je to –zdá sa - tak.. Ako je vidieť, i napriek všetkým činom, ktorými zabrzdili ľudstvo v jeho pokroku k vôli k moci, i napriek tomu považuje tento čin za vysoký výkon ducha! Ťažko súdiť, či národ môže za činy svojich predkov a preto som presvedčený, že pri Nietzscheho vzdelaní a diele je takéto ponímanie vylúčené.
V tomto bode sa vzdávam podrobného komentára a ponechávam zbytok textu v stručnom spracovaní – teda – vo forme poznámok k podkladovému textu. Tento komentár bol pripravený s cieľom objasniť a vysvetliť Nietzscheho písané v podobe mnohým - vrátane mňa – stále nezrozumiteľné. Keďže som sa v komentári snažil podať výklad vecne a zrozumiteľne, myslím , že v zostávajúcich častiach bude postačujúci i v pôvodnej forme. Časť 7

Pokračovanie časti predošlej. Zamerané hlbšie na pojem kresťanskej lásky. Nietzsche hovorí o tejto láske, že by to mohol byť – a možno aj je z nášho pohľadu – opak spomínanej židovskej nenávisti. Prichádza však na to, že nie opak, ale práve najagresívnejší prejav nenávisti prameniacej z bezmocnosti. Pod rúškom tejto lásky sa skrýva pôvodný dôvod – teda hlboká nenávisť. Cieľ tejto tzv. kresťanskej lásky a nenávisti je ten istý. Všetko rovnako intenzívne, ako sa dial pôvodne boj proti tzv. zlu. Opäť nám ponúka zrkadlo – tento krát opäť Ježiša. Považuje za veľkolepé, avšak za podlé, že židia zapreli Ježiša aby mohli na jeho smrť na kríži nalákať - ako na návnadu – celý svet resp. všetkých protivníkov Izraela – židov. Tým sa stratili na dlhú dobu VZNEŠENÉ IDEÁLY o ktoré Nietzschemu vlastne ide.

Časť 8

Nietzscheho otrocká morálka nepozná činy. Pozná len –imaginárnou- pomstu. A pomsta nie je čin. Už vopred odporuje všetkému, čo je mimo – mimo skupinu týchto ľudí – skupiny podriadenej otrockej morálke. Toto odporovanie z princípu teda len preto, že je to iné či inak, nie je rozhodne znakom činu a tvorivosti – o čom sme už vraveli pred chvíľou.
Naopak, vznešená morálka má znaky tvorivosti a veľkých činov. Nepotrebuje čokoľvek vonkajšie – iné na porovnanie. Sama je a stáva sa tvorcom a určovateľom ( okrem iného i ) hodnôt. Otrocká morálka vyhľadáva protiklad preto, aby bola schopná reakcie, teda, každá akcia otrockej morálky ( aby jej členovia vedeli, že vôbec sú) je podmienená „vonkajším svetom“ v celej jeho plnosti.

Kdežto morálka vznešená pozerá na svoj protiklad – všetko nízke a obyčajné len preto, aby sa utvrdila v správnosti svojho konania. Tento protiklad ju nijako nedeterminuje ( ako – na rozdiel od nej – morálku otrockú).
Poslednou časťou je zhodnotenie vzťahu nepriateľstva. Vznešení sú poctený nepriateľom a jeho schopnosťami, pretože ak je nepriateľ – tak ako my – vznešený, nezostáva nám nič iné, len to, aby sme si ho vážili, pretože i my sme posadnutý rovnakými vznešenými schopnosťami ako on. Kdežto otrocká morálka takýto stav nepripúšťa. Vytvorila si inštitút „zlého nepriateľa“. A to len preto, aby mala negatívum od seba – teda – zdanlivého dobrého seba samého. Dobrý ľud otrockej morálky pozná len zlý ľud, pretože potrebuje zviditeľniť to, čo u seba nazýva dobrým. Ako sme však už povedali: pojem dobrý v tomto význame ( u Nietzscheho) je prázdny.

Časť 9

Zdá sa, že práve tu sa dá dozvedieť, ako nám Nietzsche predstavuje rozdiel medzi „dobrým“ a „špatným“ a medzi „dobrým“ a „zlým“. Dnešnému a aj vtedajšiemu čitateľovi sa zdá, že medzi slovom zlý a špatný nie je rozdiel – že sú to synonymá. Áno v bežnom živote áno, ale nie je to tak v koncepcii Nietzscheho.
Je rozdiel medzi ponímaním „dobrého“ u vznešeného a v koncepcii morálky otrokov. Dobré si vznešení vytvárajú sami a sami rozhodujú či to príjmu a či je to to, čo chcú. Sú tu deda dve koncepcie: vznešená a otrocká. Slovo „špatné“ použijeme v spojení z vznešenou morálkou a rovnako ho budeme považovať za čosi druhotné, teda čosi čo vznešená morálka nepotrebuje, ale ono existuje. Je to len niečo „iné“ ale v princípe nepotrebné.. Naopak.. otrocká koncepcia používa pojem „zlý“ a tento pojem sa s touto koncepciou aj spája. Plní tu však úlohu, ktorej základným poslaním je ukázať opak toho, čo otrocká koncepcia považuje za „dobré“ ( a o čom sme už niekoľkokrát v tejto práci písali a vraveli). Je to východisko, bez ktorého by otrocká koncepcia morálky nemala základňu. Nietzsche kladie otázku: kto je vlastne zlý v zmysle koncepcie morálky otrokov? Zdá sa, že odpoveď je jasná. Tí, ktorí sú vznešení majú vôľu k moci, ktorú vymáhajú spôsobmi, ktoré sa v koncepcii otrockej morálky neakceptujú ba považujú sa za „zlo“. V konečnom dôsledku sú teda skutočne „dobrí“ ( dobrí inej – asi novej – morálky) – teda vznešení – „zlými“ pre jednoduchých a obyčajných – v Nietzscheho ponímaní – nízkych. V tejto časti užíva Nietzsche skutočne dosť ostrý slovník i prirovnania. Všetko sa začína nenápadne ba až sebakriticky s pohľadu „vznešených“.

„ Kto spoznal oných dobrých iba ako nepriateľov, nespoznal nič iného, ako zlých nepriateľov...“ V konečno dôsledku však stavia týchto „nízkych“ takmer na úroveň divej zveri. To je skutočne silné popretie doterajšieho ponímania morálky a vôbec všetkého – z pohľadu Nietzscheho – nízkeho, obyčajného – teda – špatného. Rovnako však poukazuje na stav v ktorom je divokosť zakonzervovaná i u pokrokových – vznešených – civilizácií a je nutné, aby bola táto divokosť uvoľnená, pretože ak sa tak nestane – spoločnosť – vznešených sa začne príliš zameriavať na prospešnosť činov a to je začiatok úpadku vznešenej civilizácie, ktorej cieľom je moc resp. stála vôľa k moci.

Časť 10

Opäť kritika bezmocnosti a slabosti. Začína opäť prirovnaním a pokračuje zdôvodnením.
Kritizuje plebs za nečinnosť a odovzdanosť „osudu“. Je jednoduchšie a menej namáhavé odovzdať sa do rúk mocnejších – „ my slabí sme už raz takí slabí; je dobre ak nerobíme nič, na čo nie sme dosť silný“. Sme teda pokorný, poslušný – v podstate – slabí. Ukazuje, že vieru si ľudstvo vymyslelo na to, aby zo svojej slabosti urobilo cnosť. Aby sa bezmocnosť slabých a nízkych javila, ako sila a sloboda.. ako zmysel jeho bytia ! Všetko má za cieľ vyhnúť sa jednaniu, ktoré by viedlo k vôli k moci - teda - k ceste, ktorá je omnoho ťažšia, ako oddanie sa sebaklamu, že slabosť je slobodou a že to, akí sme je vlastne činom. je niečím, čo sme chceli a po čom sme túžili, a čo sme naplnili. Za vinu, že je stav v spoločnosti ( slabých, nízkych...atď.) taký aký je, dáva Nietzsche vinu ustanovizni „duše“, ktorá sa javí, ako účinný prostriedok presadzovania tohoto stavu. Medzi riadkami však dokážeme prečítať, na koho je smerovaný tento útok. To sa potvrdzuje hneď v nasledujúcej časti textu. Časť 11

V stručnosti povedané: čakanie na nebeské kráľovstvo je v konečnom dôsledku celoživotná túžba - všetkých vyznávačov otrockej morálky – byť silný! To po čom bytostne túžia počas plahočenia sa životom – ktorého zmysel je viera, nádej, láska – očakávajú po uplynutí tohto času ich života na zemi. Chcú si vynahradiť nenávisť – o ktorej sme už vraveli – k svojej slabosti a bezmocnosti....

Časť 12

Tu pozorujeme, aký dojem na Nietzschem zanechal Napoleon a jeho schopnosti. Po dlhej a tvrdej kritike kresťanstva prichádza na záver k Napoleonovi, ako k stelesnenému nadčloveku o ktorom sníval a v existenciu ktorého – aspoň v blízkej dobe - asi ani sám príliš neveril. Postava Napoleona ho však isto utvrdila v tom, že jeho myšlienky nie sú odsúdené k zániku...
Poďme sa však trochu podrobnejšie pozrieť na kritiku kresťanstva, reformácie i protireformácie.

Všetko začína vyzdvihnutím antického Ríma, ako vzoru, ktorí stelesňuje vznešenosť a silu. Bohužiaľ len dovtedy, kým nepodľahol otrockej morálke. Za zdroj tejto morálky považuje Nietzsche práve židov o ktorých tvrdí, že v dobách - keď si Rím ešte zachovával svoju vznešenosť a silu – „platil žid v Ríme za človeka usvedčeného z nenávisti voči celému ľudskému rodu“. Ako vieme, Nietzsche považoval židov za kňazský národ vyzdvihujúci slabosť a bezmocnosť na úroveň najvyššieho dobra. Keďže nenávideli túto slabosť, ktorú sami pozdvihli na „dobro“, mali potrebu sa pomstiť, čo učinili pomocou svojich výnimočných duševných a duchovných schopností, ktorým podľahol celý svet. A v tomto sa skrýva celé nešťastie sveta. Za popud k tomuto boju vyhlásenému vznešeností Ríma viní Nietzsche tri hlavné postavy kresťanstva ( Ježiš, Peter a Pavol ). Rím podľahol tejto nenávisti židovského národa ( nadaného ľudovomorálnou inteligenciou) a – ako Nietzsche vraví – skrotol. Skrotol však nielen v Ríme, ale aj vo väčšine sveta.. historicko-spoločenské dôvody sú nám isto jasné.. Zbaviť sa tohto otrockého bremena nenávisti sa pokúšali osvietenci a reformácia, avšak márne. Všetko stroskotalo, pretože reformácia sa stále držala tejto otrockej morálky a dokonca vyvolala reakciu Ríma ( ako vieme o dosť tvrdej - nie však až tak úspešnej – protireformácii), ktorá bola návratom späť tam, kde sa zdalo, že vytryskne ideál vznešenej morálky v plnej sile. Práve tu sa objavuje postava Napoleona – ani nie tak z dôvodu morálky, ako z dôvodu vznešenosti. On sa javí Nietzschemu, ako zosobnená vznešená postava, ktorá stojí nad všetkým nezaujato a má možnosť uplatniť ideály „dobrého“ teda ideály morálky vznešenej. Nazýva ho dokonca „vznešeným ideálom o sebe“.

Časť 13

Zopár otázok na čitateľa a jeho pochopenie Nietzscheho textu no práve tak i výzva potencionálnym nasledovníkom, ako a prečo treba pokračovať v tom čo on začal. Nietzsche však upozorňuje, že cesta, ktorou šiel on nebola a nie je práve najľahšia a bude ešte ťažšia pre toho, kto bude chcieť skutočne vyburcovať k pochopeniu týchto ideálov vznešenej morálky a jej nevyhnutnej potreby. Cesta bude pravdepodobne ťažká už len z dôvodu mnohokrát nesprávneho pochopenie pojmov dobrý a zlý. To čo považujeme za obsah týchto pojmov my, nie je to, čím sa operuje v texte a aj v texte knihy „ Mimo dobro a zlo“. To čo poznáme my je u Nietzscheho nazvané dobré a špatné, čo nie je totožné – ba až veľmi sa vzďaľuje – Nietzscheho pojmu dobro vs. zlo.

Osobne sa však domnievam, že na podrobnú analýzu by sme potrebovali omnoho viac času i priestoru. No ani tým by nebolo zaručené správne pochopenie myšlienok, ktoré skrsli v hlave geniálneho človeka menom Nietzche.
Čo povedať na záver o Nitzschem.. Ak budem vravieť za seba, musím najskôr uviesť fakt, že som dielo F.W.Nietzscheho prečítal z veľmi malej časti a aj to útržkovito. Postupom času však začínajú jednotlivé diely mozaiky myšlienok ktoré vložil do svojich diel zapadať do seba. Som hlboko presvedčený, že spoločným úsilím filozofov a študentov filozofie sa podarí nájsť tú pravú myšlienku Nietzscheho diela, ktorá z môjho pohľadu zostáva niekde hlboko v jeho diele a je stále skrytá našim schopnostiam. I sám Freud napísal o Nietzschem, že „poznal sám seba viac, ako ktokoľvek iný...“. Stále mám pocit, že ľudia, ktorí preniknú príliš hlboko do duše ľudí, majú problém vôbec opísať to, čo sa v nej skrýva a nieto ešte to, ako využiť tento potenciál v kolektívnom merítku. Nietzscheho ponímanie vôli k moci je blízke Dostojevského ponímaniu vzťahu zločin a trest. V Dostojevského diele vystupuje taktiež otázka, či je človek dosť veľký a silný na to, aby vládol neobmedzene nehľadiac popri tom na prostriedky získania a udržania vlády... čo v mnohom pripomína Nietzscheho ponímanie vôle k moci. Koniec koncov Nietzsche sa nijak netajil svojim obdivom k Dovstojevského dielu i osobnosti.
Na to, aby som mohol podať o Nitzscheho živote, diele a vzťahu jeho života k dielu, by som potreboval niekoľko desiatok strán.. Ak sa však v Nietzscheho diele skutočne skrýva myšlienka o ktorej sa dá povedať, že je ukrytá hlboko „pod povrchom textu“, potom je tu nádej na skutočne zmysluplné dielo o srdci Nietzscheho filozofie. O tom však nemôžem písať v seminárnej práci, ktorá má určitý obmedzený rozsah. Priznávam sa, že ma Nietzsche fascinoval svojimi odvážnymi, novými a provokatívnymi myšlienkami. Rovnako jeho húževnatosť pri snahe podať svetu svoje presvedčenie. Je to nepochopený človek o ktorého genialite nepochyboval nikto ani v dobe kedy žil. Cesta k plnému pochopeniu a správnej interpretácii jeho myšlienkového sveta je však tŕnistá a možno dlhšia, ako si dokážeme predstaviť. Možno sa nájde niekto, kto bude počúvať Nietzscheho hlas a vydá sa na cestu pred ktorou varoval sám Nietzsche. Už za svojho života vedel, že bude nepochopený a nepochopený bude aj dlho v budúcnosti. dočítal som sa i to, že mal hrôzu z nepochopenia a najmä zo zlého výkladu svojho diela. Toho sme boli svedkami počas druhej svetovej vojny.

Keby Nietzsche žil počas tejto vojny, isto by bol preklínal každý riadok, ktorý bol použitý v prospech zničujúceho násilia a genocídy. Verme teda, že takáto interpretácia Nietzscheho sa už nikdy nezopakuje, ale práve naopak – prispeje k radikálnej premene spoločnosti, ktorá bude možno dlhá a ťažká, ale stabilná, silná, pevná a hrdá.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk