Naopak, pre mňa je táto kategória nie príliš obľúbenou, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Asi prvým je to, že tak ako ostatným, tak aj mne ubieha a neblaho sa na mne prejavuje starnutím. To je celkom reálny fakt a dostatočný dôvod na neobľúbenosť. Ďalším dôvodom je to, že toto celkom krátke slovíčko v sebe obsahuje neskutočnú zložitosť. Je to jedna z najzložitejších kategórií z akými prichádzame do styku mnohokrát bez toho, že si to uvedomujeme. Pritom sa v oblasti vedy či filozofie nepísalo o čase dáko nadpriemerne.. Času sa budem v tejto kapitole venovať z hľadiska ponímania kozmologického a v závere sa pokúsim ukázať, aký vplyv má zmena ponímania času vo vede na naše poznanie vesmíru, sveta a spoločnosti. Čas je veličina, ktorú bežne meriame.. To že súvisí z meraním rýchlosti si už neuvedomujeme v takej miere, ako to, že súvisí z behom nášho života. Za normálnych okolností je čas pre nás len priebeh dňa, ktorý istým spôsobom odratúvame. Pre teoretických fyzikov, je čas tou najkomplikovanejšou a aj najvzrušujúcejšou oblasťou ich výskumu. Pokúsim sa teda ukázať, ako čas vnímajú vedci a potom ukážem, ako ho vníma zbytok ľudstva vrátane filozofov a rôznych kultúr...

2.1 Smer času

Tu sa nachádza základný problém. Smer času! Ako inak môže plynúť čas? Po prečítaní knihy „Čas a kauzalita “ som bol i ja zmätenejší, ako zvyčajne. Práve v tejto monografii som sa stretol s pojmami ako je „priestorovosť času“, „viacrozmernosť času“ a pod. Vskutku zaujímavé informácie o tom, čo všetko je schopný čas pohltiť a akú rôznorodú štruktúru môže mať. Vrátim sa však k „jednoduchšej“ koncepcii Hawkinga. Plynutie času – ako som už vravel – sa deje za normálnych okolností a za normálneho života smerom od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Pre väčšinu ľudí je čas „posvätnou kravou“ ktorá je nedotknuteľná a nenapadnuteľná. Avšak práve v popise jeho štruktúry sa skrýva jeho čaro. Čas je nezaujímavý a vnímaný podvedome, bez bližšieho zastavenia sa a nahliadnutia, čo všetko sa dá vedieť o čase. Pozrime sa teda, kde to všetko začalo. Filozofi v minulosti skúmali všetko, čo sa skúmať dalo. Venovali sa teda aj astronómii i ostatným vedám. Boli to polyhistori a vedátori skúmajúci štruktúru sveta na všetkých dostupných úrovniach. Jedným z nich bol aj I. Newton. Nebudeme bližšie popisovať jeho prínos teoretickej fyzike a astronómii, ale pozrieme sa na základný nedostatok jeho teórie – popísanej v diele „ Philosophiae naruralis principia Mathematica.