Ako sa to deje? I napriek všetkým „zvláštnym“ vlastnostiam sa čierna diera správa aj ako hoc ktorá iná obyčajná hviezda. Teda má určitú teplotu, vyžaruje gravitačnú energiu či gama žiarenie. Teplota sa nadá zmerať z dôvodu vyššej teploty reliktového žiarenia , no dá sa povedať, že energiu stráca vo viacerých formách. V konečnom dôsledku je na základe Hawkingovho predpokladu smrteľná. Čo však z informáciami, ktoré počas svojej existencie pohltila. Zaujalo ma prirovnanie, že informácie, ktoré sa dostanú za horizontom udalostí sú obsiahnuté v čiernej diere spôsobom, akým sa napr. zaznamená hudba na gramoplatňu. Nie je to v skutočnosti tak doslovne, ale je jasné, že informácia zostáva.. čo sa s ňou však stane po „vyparení“ čiernej diery? Zdá sa, že sa postupne „odparuje“ s ňou samotnou a tak jej strata nie je reálna a zachovaná informácia putuje vesmírom dovtedy, kým si nenájde „miesto uplatnenia“...

2.4. Čo si myslím ja – II.

Problém času je problémom , ktorý ľudstvo prenasleduje odvtedy, odkedy si uvedomuje vlastnú konečnosť – teda – smrteľnosť. Čas ako veličina je vo všetkých doterajších kultúrach považovaný za sprievodný jav života človeka. Kategória času nám je blízka, pokiaľ máme o nej vravieť v blízkom kruhu svojich známych či na verejnosti. Stáva sa nám však veľkým otáznikom pri prenikaní do mikro a makro štruktúr vesmíru a hmoty ( ako ukazujú práce fyzikov). Čas sa stáva hodnotou, ktorá súvisí nie len z priestorom, ale aj z hmotou. Tvrdenie, že čas má teplotu by u väčšiny ľudí vyvolalo minimálne údiv. Je však relatívne jednoduché ukázať, že pri neoddeliteľnosti kategórií priestoru a času je celkom reálna aj táto možnosť. Pretože keď je možné zakrivenie časopriestoru, prečo by nemohol mať časopriestor svoju teplotu, hmotnosť či silu? Zostáva otázkou, či pojem času rovnako dobre slúži bežnému človeku a napr. teoretickému fyzikovi. Bežne sa využíva čas na popis priebehu udalostí a v konečnom dôsledku sme sa v bežnom živote nevymanili z ponímania času ako času absolútneho. Z môjho pohľadu je ešte príliš skoro vravieť o tom, ako by sa včlenila relativita času do života človeka. Čas, ako kategória – v klasickom ponímaní – je pre vedu dneška celkom nepostačujúca. Predpokladám, že delenie času na vedecký a laický nie je otázkou až tak vzdialenej budúcnosti. Pretože používať rovnaký kategoriálny aparát vo vede a v živote jednoducho – aspoň čo sa týka času, priestoru, gravitácie, sily a pod. – nie je už možné dlhodobo udržať.