Motívy a výsledky francúzskej revolúcie v roku 1789 boli zmiešanejšie a menej liberálne, v tejto chaotickej revolúcií sa súperom liberalizmu stali demokracia, nacionalizmus a socializmus. Počas storočia pred prvou svetovou vojnou sa európskym kontinentom prehnali liberálne revolúcie a reformy, mnohokrát v spojení s nacionalistickými a demokratickými hnutiami. Liberálni myslitelia ako A. Tocqueville, J. S. Mill a lord Acton začali uvažovať ako zmieriť demokraciu s voľnosťou a partikulárnu národnostnú (etnickú) oddanosť s univerzálnymi ľudskými právami.
Často sa uvádza, že veľké zaujatie mnohých kontinentálnych liberálov pre národné zjednotenie, zvlášť v Nemecku, Taliansku a strednej Európe, ich učinilo menej odmietavých k zjednoteniu a centralizácii štátnej moci ako mnohých ich britských a amerických súčasníkov, ktorých v 19. storočí lákala doktrína a politika laissez-faire, namierená proti centrálne plánovanému hospodárstvu. Je treba podotknúť, že britský a americký liberalizmus nebol pôvodne tak anticentralistický, napr. Locke , J. Madison uprednostňovali vládu, ktorá by bola obmedzená v rozsahu svojej pôsobnosti (v cieľoch), nie však v právomociach (v prostriedkoch). Skutočnosť, že štátny zásah bol nazývaný „intervenciou“ dokonca i liberálmi, ktorí ho uprednostňovali, prezrádzala ich vieru, že štát nie je prirodzený a potrebuje ospravedlnenie. Argumenty proti užívaniu ekonomických a spoločenských právomocí štátu, ako ich vyslovili H. Spencer a W. G. Sumner, boli značne jednostrannými variantmi liberalizmu. To sa ukazuje z preformulovania týchto argumentov liberálmi 20. storočia. V neskorom 19. a v rannom 20. storočí bolo v Británii liberálne ospravedlnenie štátneho zásahu vytlačené novým sociálnym liberalizmom T. H. Greena a L. T. Hobhousa a novou politickou ekonómiou J. M. Keynese, v USA „progresívnymi“ reformátormi. ktorých myslenie našlo výraz v dielach autorov H. Croly a J. Dewey. Títo autori odmietali extrémny individualizmus niektorých liberálov 19. storočia a pokúsili sa zmieriť individuálnu slobodu s uznaním rozsahu, v ktorom sú štáty a spoločnosti zodpovedné za blaho človeka viac než jednotlivci, zvlášť keď ide o materiálne podmienky a vzdelávanie chudobných. Tocquille a F. Guizot zdôrazňovali politickú dôležitosť morálky, mravov a združovania. To je vidieť i u takých klasikov anglického liberalizmu ako bol J. Locke, ktorý chápal a ospravedlňoval určité mravné cnosti a spoločenské inštitúcie ako produkty správne (neatomisticky) braného individualizmu.