Menej ambiciózny liberalizmus Hobbesa a Locka- navzdory pochybám o pochopiteľnosti prírody, ktoré vyšli z ich vlastnej gnozeológie- poskytol prirodzené ciele prinajmenšom v negatívnom zmysle. Lockeov liberalizmus odsúval ambiciózne nároky do nepolitickej sféry a snažil sa aby vzrastali bez toho, aby deformovali politiku tým, že ju budú zaťažovať prílišnými ašpiráciami, ktoré by v prípade zlyhania mohli viesť k politickej dezilúzii.

JEREMY BENTHAM (1784 - 1837 )

Pochádza zo zámožnej rodiny advokáta. Po získaní právnického vzdelania sa mu v advokátskom povolaní nedarilo najmä preto, lebo zaujal kritický postoj voči platnému právu. V roku 1776 v Komentári ku Komentárom ostro kritizuje všeobecne uznávanú Black stonovu príručku Komentáre o anglických zákonoch. Nesúhlasí s jeho názorom, podľa ktorého zákonodarca len vyslovuje normy, ktoré sa sformovali v dlhodobom historickom procese, a nedostatočnú pripravenosť tohto autora na presadenie reformy práva. V rokoch 1785 - 1788 navštevuje Rusko a píše svoju prvú ekonomickú esej Obrana úžerníctva (1787). Pod vplyvom názorov Clauda Adriana Helvétia sa definitívne zrieka advokátskej kariéry a všetky sily venuje vypracovaniu vedeckého systému práva. V právnej teórii nadväzuje na Hobbesove názory (právo ako príkaz suveréna). V roku 1808 sa Bentham streráva s J. Millom. Neskôr spolu s inými priateľmi benthamistov, ktorá má veľký vplyv na demokratické hnutie vyúsťujúce do prijatia zákona o reforme volebného práva v roku 1832. Zo štátoprávneho hľadiska si pozornosť zasluhujú diela: Fragment o vládnutí (1776), Panoptikum (1787), Úvod do princípov morálky a zákonodarstva (1789). Neskôr vychádza Teória trestov a odmien (1811), Súdna organizácia a kodifikácia (1813).

Princíp utility.

Bentham sa v politickej právnej teórii pokúša uplatniť pravidlá racionálnej analýzy podľa vzoru matematiky. Pomocou precízneho jazyka chce objaviť večne platné pravdy pre celé ľudstvo. Východiskom jeho úvah je téza o tom, že ľudia prirodzene usilujú o dosiahnutie príjemného a vyhýbajú sa nepríjemnému. „ Príroda podriadila ľudstvo dvom suverénnym vládcom, bolesti a radosti. Jedine oni rozhodujú o tom, čo máme robiť a čo skutočne urobíme. Ovládajú nás vo všetkom, čo robíme, čo hovoríme, čo si myslíme .. Princíp prospechu (utility) uznáva túto podriadenosť pri zakladaní systému, predmetom ktorého je vybudovať štruktúru šťastia pomocou rozumu a práva.“ /1 Bentham uvedený princíp charakterizuje ako princíp, ktorý každý čin schvaľuje a neschvaľuje, podľa toho, či má tendenciu zväčšovať alebo zmenšovať šťastie toho, o koho záujem ide. Neskôr Bentham tento princíp nahrádza princípom čo najväčšieho šťastia.