Nakoniec by sa myslím mohol pozerať aj na slnko samo o sebe na jeho vlastnom mieste a mohol by tiež pozorovať také, aké je.

Platónska paidei

Všeobecne uznávaným arche európskej výchovy je Platónov koncept, ktorý výchovou - paideia - nerozumie len prípravu človeka pre bežné životné situácie, ku zabezpečeniu normálneho, zaužívaného behu života, ale najmä prípravu na bežnú situovanosť, ktoré predurčovalo ľudské konanie a zároveň orientáciu na to, čo je v tomto zmysle „nadsituačné“, čiže „nadľudské“. Obrazne povedané - z vychovávaného sa má stať výchovou nie len vychovaný, ale priamo vychovávateľ. Musíme si ďalej uviesť, že Platónova paideia nemá žiaden z troch znakov modernej výchovy. Skúsme si to rozviesť.
- Nie je tu vychovávateľ - človek, ktorý podľa určitých naplánovaných predsavzatí formuje chovanca;
- Nevystupuje tu starší vo vzťahu ku mladším, vzdelaný vzhľadom ku nevzdelaným, alebo múdry voči nemúdrym, ktorý by odovzdával svoje poznatky a vedomosti;
- Nie je tu chovanec, ktorému sa dostávajú formovaním určité formy, nie je tu ani nejaký podklad (subiectum), kde sa ukladajú vedomosti, zručnosti a návyky. Nie je tu ani žiadne pragmatické hľadisko - paideia sa predsa nevyvodzuje z potrieb bežnej ľudskej praxe. Vyviera zo zdrojov, ktoré sú celkom mimo všetkého, čím pohlcuje a spútava každodenné obstarávanie. Výchovný ťah je pôvodu nadľudského; nie je možné to chápať len ako zdroje nadindividuálny, napríklad spoločenský, štátny, národný. Platónska výchova neplynie zo štátotvorných zreteľov v dnešnom slova zmysle, aj keď v Platónskej Ústave je jej roli v rámci ideálneho polis venované veľa priestoru. Polis totiž vzniká z toho istého základu ako výchova. Platónska paideia sa pre našu dobu stane preto niečím ťažko zrozumiteľným v prípade, ak pre ňu chceme používať slova „výchova“ v dnešnom význame slova. Je totiž otváraním sa v uzavretosti; otváraniu sa pravému v nepravom. Je to rozoznávanie otca prostredníctvom syna. Ontologicky je cestou pochopenia bytia cez súcno.
Naša charakteristika platónskeho paideia končila celou radou paradoxných výrokov. Nie sú to len štylistické efekty tam, kde zlyháva bežný spôsob reči, rešpektujúc logický zákon vylúčenia tretieho: „buď je tomu tak, alebo non - tak, tertium non datur a je to nonsens. Paradox kladením protirečenia otvára celok; pritom je jeho súčasťou a umožňuje vystupovať „nad“. Paradox je síce oznámením, ktoré proti bežným zvyklostiam akoby popieralo samo seba, avšak toto popieranie sa deje len vnútri výroku, zatiaľ čo navonok mení doterajšie kontexty. Táto zmena sama o sebe môže byť síce nezmyslom, alebo sa môže týkať niečoho celkom nepodstatného; môže byť aj šancou k sebaprekročeniu doteraz hermeticky uzavretých kontextov, môže byť výrazovým prostriedkom zmyslu, prekračujúceho dané súvislosti, a tak aj oznámením, dávajúce prinajmenšom tušiť, že daná súvislosť je samá vnútri zmyslov v nej preordinované. To je práve „Jaskynná“ paideia.