Výchova je techné tés periagogés udalosťou, ktorá vytrhnutím z každodennosti zjavuje našu každodennosť ako takú, a je tak odhaľovaním zakrytosti zakrytého, tajomnosti tajomného, subordináciou preordinovanému. Najhlbší zmysel paideia je naviazanie iného „puta“ než ako viazalo jaskynných väzňov a aké vytvára všedný deň so svojimi obstarávkami: ide o zväzok „sviatočný“, svätý, ide o „religio“. V Platónov ideálnom polis vládnu filozofovia; prostredníctvom ich usilovného smerovania, erotickým vzťahom filein to sofon, vládne „múdro samo“; ide teda o sofokraciu. Výchova je tak prípravou každej ľudskej bytosti i zrodom vzťahu k súcnu vôbec a v neposlednom rade k tomu súcnu, ktoré sa nazýva polis.
Vo vrcholných výkonoch antického filozofického ducha (Platón, Aristoteles) je výchova bytostne politickou záležitosťou, nie vybavovaním indivídua vedomosťami, zručnosťami a návykmi, nie osvojovaním znalostí. Výchova v tomto antickom pojatí človeka včleňuje do polis, kam ako zoon politikon bytostne patrí do obce štátu. Človek sa stáva sebou samým len vtedy, keď vystúpi z izolácie a stane sa účastníkom obce. Výchova sa od politiky oddelí vo chvíli, keď na miesto občianstva v polis, ku ktorému výchova vy-ťahovanie (e-ducat) ľudí, nastúpi synovstvo božie a príslušnosť ku kráľovstvu božieho o ktoré sa má starať. Kresťanské educatio

Latinský ekvivalent pre paideia je educatio. Rozumie sa ním vyvádzanie, vyťahovanie odpútaného z jaskyne. Pôvodný koncept paideia zahrňoval do výchovy ako bytostne politické záležitosti každodenné zaobstarávanie, hoci je to chápané ako integrácia všedného dňa do celkového zmyslu a pôvodná výchovná inštancia pritom mala božské znaky tajomnej, nadradenej inštancie, predsa len celý rozvrh ústavy najlepšieho štátu je určený k ľudskej realizácii; veď je predsa poslaním napísaným politeia byť predlohou, ako to urobiť, aby .., ako vziať do ľudských rúk ustanovenia štátu, obce. Starý a Nový zákon však tvorbu človeka jednoznačne rezervuje len bohu. Človek sa človekom rodí tak, ako je stvorený. Hoci zhreší, chová sa ne-ľudsky, stále zostáva človekom, vlastne hriešnikom. Človek nie je úlohou sám o sebe, za seba je zodpovedný Bohu. Ľudskou úlohou je obstať sub specie Dei. To znamená mimo iného pestovať svoje talenty, dary, ktoré mu boli zverené k opatrovaniu, užívať zverených síl telesných i duševných tak, aby sa Bohu vrátilo čo je jeho a to je všetko. Starý zákon je plný výchovného zmyslu. Keď Boh oslovuje svoj národ, národ vyvolený, jedná tak v podstate vo vychovávateľskom zmysle, zo všetkých jeho výrokov a činov plynie, že nejde len o to, aby svoj ľud vymanil zo zajatia, vyzýva ho k pravému zmyslu životného existovania.