Podobenstvo o jaskyni (Platón, Ústava, VII, 514 - 516, krátené)

Sókrates: Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobného jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a na krku, takže zostávajú stále na tom istom mieste a vidí len rovno pred seba, preto že putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený nízky múrik na spôsob zábradlia, aké majú pred sebou bábkári a nad nimi robia svoje kúsky. Pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a dreva. Glaukón: Predvádzaš divný obraz a divných väzňov.
Sókrates: Podobajú sa nám. Myslíš, že by takí väzni mohli vidieť sami za seba a za svojich druhov niečo iného ako tiene vrhané ohňom na protiľahlú stenu jaskyne?
Glaukón: Ako by mohli vidieť, keď sú celý život nútení držať hlavu nehybne?
Sókrates: Títo väzni by nemohli pokladať za pravdivé nič iného, ako tiene oných umelých vecí. Glaukón: Nevyhnutne.
Sókrates: Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený náhle vstať, otočiť šijou, ísť a pozrieť sa hore do svetla, mohol by to urobiť len s bolesťami a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene predtým videl; čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že predtým videl len preludy? Nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré mu ukazujú teraz?
Glaukón: Oveľa pravdivejšie.
Sókrates: A keby ho niekto odtiaľ násilím vliekol cez drsný a strmý vchod a nepustil by ho, pokiaľ by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by jeho oči plné slnečnej žiary vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?
Glaukón: Nie, aspoň nie hneď.
Sókrates: Myslím, že by si musel na to zvyknúť, keby chcel vidieť veci tam hore. Najprv by asi najľahšie rozoznával tiene, potom samotné predmety; ďalej by potom nebeské telesá a samotnú oblohu ľahšie pozoroval v noci, pozerajúc sa na svetlo hviezd a mesiaca.

Nakoniec by sa myslím mohol pozerať aj na slnko samo o sebe na jeho vlastnom mieste a mohol by tiež pozorovať také, aké je.

Platónska paidei

Všeobecne uznávaným arche európskej výchovy je Platónov koncept, ktorý výchovou - paideia - nerozumie len prípravu človeka pre bežné životné situácie, ku zabezpečeniu normálneho, zaužívaného behu života, ale najmä prípravu na bežnú situovanosť, ktoré predurčovalo ľudské konanie a zároveň orientáciu na to, čo je v tomto zmysle „nadsituačné“, čiže „nadľudské“. Obrazne povedané - z vychovávaného sa má stať výchovou nie len vychovaný, ale priamo vychovávateľ. Musíme si ďalej uviesť, že Platónova paideia nemá žiaden z troch znakov modernej výchovy. Skúsme si to rozviesť.
- Nie je tu vychovávateľ - človek, ktorý podľa určitých naplánovaných predsavzatí formuje chovanca;
- Nevystupuje tu starší vo vzťahu ku mladším, vzdelaný vzhľadom ku nevzdelaným, alebo múdry voči nemúdrym, ktorý by odovzdával svoje poznatky a vedomosti;
- Nie je tu chovanec, ktorému sa dostávajú formovaním určité formy, nie je tu ani nejaký podklad (subiectum), kde sa ukladajú vedomosti, zručnosti a návyky. Nie je tu ani žiadne pragmatické hľadisko - paideia sa predsa nevyvodzuje z potrieb bežnej ľudskej praxe. Vyviera zo zdrojov, ktoré sú celkom mimo všetkého, čím pohlcuje a spútava každodenné obstarávanie. Výchovný ťah je pôvodu nadľudského; nie je možné to chápať len ako zdroje nadindividuálny, napríklad spoločenský, štátny, národný. Platónska výchova neplynie zo štátotvorných zreteľov v dnešnom slova zmysle, aj keď v Platónskej Ústave je jej roli v rámci ideálneho polis venované veľa priestoru. Polis totiž vzniká z toho istého základu ako výchova. Platónska paideia sa pre našu dobu stane preto niečím ťažko zrozumiteľným v prípade, ak pre ňu chceme používať slova „výchova“ v dnešnom význame slova. Je totiž otváraním sa v uzavretosti; otváraniu sa pravému v nepravom. Je to rozoznávanie otca prostredníctvom syna. Ontologicky je cestou pochopenia bytia cez súcno.
Naša charakteristika platónskeho paideia končila celou radou paradoxných výrokov. Nie sú to len štylistické efekty tam, kde zlyháva bežný spôsob reči, rešpektujúc logický zákon vylúčenia tretieho: „buď je tomu tak, alebo non - tak, tertium non datur a je to nonsens. Paradox kladením protirečenia otvára celok; pritom je jeho súčasťou a umožňuje vystupovať „nad“. Paradox je síce oznámením, ktoré proti bežným zvyklostiam akoby popieralo samo seba, avšak toto popieranie sa deje len vnútri výroku, zatiaľ čo navonok mení doterajšie kontexty. Táto zmena sama o sebe môže byť síce nezmyslom, alebo sa môže týkať niečoho celkom nepodstatného; môže byť aj šancou k sebaprekročeniu doteraz hermeticky uzavretých kontextov, môže byť výrazovým prostriedkom zmyslu, prekračujúceho dané súvislosti, a tak aj oznámením, dávajúce prinajmenšom tušiť, že daná súvislosť je samá vnútri zmyslov v nej preordinované. To je práve „Jaskynná“ paideia.

Každodenné obstarávanie, ktorým je človek orientovaný a v ktorom nakoniec cez všetku námahu a bolesti premeny predsa len zotrváva, sú skúsenosti paideia zjavené ako také, ako upútanosť; človek sa jej nezbavuje, ale dáva jej jeho miesto. Možnosť pravého umiestnenia ľudskej situácie sa naplní putovaním hore a dole, paradoxným preto, že sa vlastne nikam neide a ísť nemôže; tajomná inštancia „vychovávateľa“ ukáže pravú tvár ľudskej situácii. Paideia je práve vytrhnutím zo všedného dňa, v nej je chovanec zbavený neustálej zaneprázdnenosti tým, či oným. Jej priestorom je scholé, voľný deň, prázdniny, voľný čas, medzera v zaťaženosti zabezpečovania. Škola je pôvodne záležitosťou ne-dele, chvíľ-ne, ne-obstarávania, ne-robenia, ne-usilovania, povznesenia z každodenného zaneprázdnenia k reflexii tejto mravenčej pripútanosti. Scholé je príležitosť pre paideia a dostavuje sa ako dar, ako prienik slnka do temnôt, v ktorých sa človek pohybuje. Zostaneme síce ako ľudia naďalej služobníkmi každodennosti, ale nie sme už nutne otroci. Scholé sa vsúva do zaneprázdnenosti a v rámci scholé môže nastúpiť paideia. Priestor pre paideia významným spôsobom prekonáva zaneprázdnenosť. Existuje však situácia, keď človek ešte nieje, alebo už nie je, alebo z akéhosi svojho habituálneho určenia nie je celkom pohlcovaný zhonom bežného života a jeho rytmom. To je situácia detí a dospievajúcich, starcov a ľudí tzv. nepraktických, tých, ktorým praktici hovoria „naivní, idealistickí, nerealistickí“. Tak mohlo byť u Dostojevského „Idiotovi“, „Kniežaťu Myškinovi“ a „Aljošovi Karamazovi“ napísané, že sú výborní „pedagógovia“; sú vlastne deťmi. V Platónovom Jaskynnom podobenstve je tajomná inštancia, odpútavajúca a tiahnúca vychovávaného strmou cestou. Odpútanec sa skôr vyznačuje radou slabostí; je oslepený, nie je prispôsobený zmene, všetko ho tiahne do pohodlia niekdajšej navyknutej pozície. Paideia nie je vzťahom medzi „silnejším“ (zdatnejším, múdrejším, vzdelanejším, starší) človekom - vychovávateľom a slabším človekom - chovancom. Silná je len anonymná, tajomná, nepomenovateľná inštancia - nie človek. Žiadny z ľudí nezíska legitimáciu k paidei prostredníctvom vlastného prirodzeného nadania, usilovnou naučenosťou, alebo bohatou skúsenosťou - tým menej pomocou funkcie, titulu, sociálnej role a podobne. Žiadna ľudská sila - na strane chovanca ani na strane vychovávateľa - nespôsobí výchovnú premenu - náprotivný nezvyklý obrat a namáhavý pohyb po strmej neschodnej ceste. V celom Jaskynnom podobenstve nie je ani raz poodhalený rúšok nad touto magicky mocnou inštanciou paideia. Filozofia sa preto taktiež zaoberá aj výchovou a výchova filozofiou. Je obratom v ľudskom porozumení sebe samému a tým porozumením súcna.

Výchova je techné tés periagogés udalosťou, ktorá vytrhnutím z každodennosti zjavuje našu každodennosť ako takú, a je tak odhaľovaním zakrytosti zakrytého, tajomnosti tajomného, subordináciou preordinovanému. Najhlbší zmysel paideia je naviazanie iného „puta“ než ako viazalo jaskynných väzňov a aké vytvára všedný deň so svojimi obstarávkami: ide o zväzok „sviatočný“, svätý, ide o „religio“. V Platónov ideálnom polis vládnu filozofovia; prostredníctvom ich usilovného smerovania, erotickým vzťahom filein to sofon, vládne „múdro samo“; ide teda o sofokraciu. Výchova je tak prípravou každej ľudskej bytosti i zrodom vzťahu k súcnu vôbec a v neposlednom rade k tomu súcnu, ktoré sa nazýva polis.
Vo vrcholných výkonoch antického filozofického ducha (Platón, Aristoteles) je výchova bytostne politickou záležitosťou, nie vybavovaním indivídua vedomosťami, zručnosťami a návykmi, nie osvojovaním znalostí. Výchova v tomto antickom pojatí človeka včleňuje do polis, kam ako zoon politikon bytostne patrí do obce štátu. Človek sa stáva sebou samým len vtedy, keď vystúpi z izolácie a stane sa účastníkom obce. Výchova sa od politiky oddelí vo chvíli, keď na miesto občianstva v polis, ku ktorému výchova vy-ťahovanie (e-ducat) ľudí, nastúpi synovstvo božie a príslušnosť ku kráľovstvu božieho o ktoré sa má starať. Kresťanské educatio

Latinský ekvivalent pre paideia je educatio. Rozumie sa ním vyvádzanie, vyťahovanie odpútaného z jaskyne. Pôvodný koncept paideia zahrňoval do výchovy ako bytostne politické záležitosti každodenné zaobstarávanie, hoci je to chápané ako integrácia všedného dňa do celkového zmyslu a pôvodná výchovná inštancia pritom mala božské znaky tajomnej, nadradenej inštancie, predsa len celý rozvrh ústavy najlepšieho štátu je určený k ľudskej realizácii; veď je predsa poslaním napísaným politeia byť predlohou, ako to urobiť, aby .., ako vziať do ľudských rúk ustanovenia štátu, obce. Starý a Nový zákon však tvorbu človeka jednoznačne rezervuje len bohu. Človek sa človekom rodí tak, ako je stvorený. Hoci zhreší, chová sa ne-ľudsky, stále zostáva človekom, vlastne hriešnikom. Človek nie je úlohou sám o sebe, za seba je zodpovedný Bohu. Ľudskou úlohou je obstať sub specie Dei. To znamená mimo iného pestovať svoje talenty, dary, ktoré mu boli zverené k opatrovaniu, užívať zverených síl telesných i duševných tak, aby sa Bohu vrátilo čo je jeho a to je všetko. Starý zákon je plný výchovného zmyslu. Keď Boh oslovuje svoj národ, národ vyvolený, jedná tak v podstate vo vychovávateľskom zmysle, zo všetkých jeho výrokov a činov plynie, že nejde len o to, aby svoj ľud vymanil zo zajatia, vyzýva ho k pravému zmyslu životného existovania.

V Novom zákone vysvetľuje Pavol židom, že Kristovo zvestovanie je v pravom súlade s pravým zmyslom Starého zákona. „Koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho príjme za svojho syna.“ Každý syn dobre rozumie láskavej tvrdosti otcovej trestajúcej ruky.
K počutiu a vypočutiu evangelia - rovnako ako v obrate v rámci Platónskej paidei, nedochádza tak, že by si určitý jedinec osvojil nejaké nové poznatky akýmsi pridávaním akokoľvek dôležitých vecí k danému sub-iectum; znamená, že sa chovanec vydá na cestu. V kresťanskom kontexte nemožno pochopiť inak ako dobré zvestovanie. Veriaci nie je ten, kto akosi len uveril tomu, čo počul rozprávať, ale ten, kto zvestovanú zmluvu s Bohom prijal a teraz výzvu nasleduje a svojím každodenným životom sleduje svätú záležitosť svojho Božieho synovstva. Protiklad scholé - zaneprázdnenie má svoju starobylú biblickú podobu: kľud, pokoj raja znamená, že človek neporušuje svoju príslušnosť k Bohu. Vykúpenie môže prísť len pomocou Boha prostredníctvom vykupiteľa, jeho poslušnosť až ku smrti na kríži volá hriešnikov ku sebavzdaniu a sebaoddanosti.
I pri substanciálnej odlišnosti v povahe preordinovanej inštancie a ľudského vzťahu k nej majú však Platónska paidiea s kresťanskou educatio jedno dôležité spoločné určenie: Obe sú záležitosťou nedeľnou, posvätnou, obe rušia hermetickú ponorenosť do každodenných obstarávok, obe prekonávajú utopenosť úmornej prácnosti a v nekonečnom zabezpečovaniu nikdy definitívne zabezpečiteľného. Nie sú prípravou k väčšej zdatnosti pri jednaní v rámci všednej praxe, ale sú obratom od nej, nad ňu, aj keď obe dobre vedie, že ľudský pobyt sa bez všedného dňa neobíde, že človek je bytostne obyvateľom jaskyne slzavého údolia. Každý človek zostane cez všetky osvietenia, cez všetku výchovu naďalej bytosťou premennou, nestáleho sveta zmyslových dejov. A práve tak každé ľudské spoločenstvo, každá obec - štát bude mať „nedeľu“ i „všedný deň“. Mnohí sa budú na jej bytostnej určenosti podieľať „dobrým remeslom“, ich účasť sa prejaví dobrým výsledkom prevádzkovanej remeselnej činnosti; budú tam i nemnohí, ktorých činnosť bude vita contemplativa. Trofé - vychovávanie v zmysle starých tradícií, neexistovali školy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Archetypy výchovy - trofé, platónska paidei, stredoveké educatio