Prvým je Xenofontovo dielo Apomnémoneumata Sókratús (Spomienky na Sókrata), ktoré obsahuje najmä krátke dialógy Sókrata s rôznymi osobami. Ako sofista a typ intelektuálneho inovátora je Sókratés predstavený v Aristofanovej komédii Néfelai (Oblaky, 423 pr. Kr.), ktorá však nemá veľkú výpovednú hodnotu. Aristotelés vo svojej Metafyzike spomína Sókrata v súvislosti s induktívnou metódou a chváli ho, že ako prvý prišiel na všeobecnú definíciu a indukciou hľadal koreň pojmu, čím vlastne položil základy logiky (práve pojem, definícia je totiž východiskom pre sylogizmus), ale aj vedy ako takej. Platónov portrét Sókrata je zo všetkých najbohatší a najpôsobivejší. Zobrazuje ho najmä ako dôležitú postavu svojich dialógov (Okrem Nomoi – Zákonov vystupuje vo všetkých Platónových dialógoch). Najvlastnejším Sókratovým prostriedkom reči bola zaiste jemu vlastná irónia, niekedy znamenite privedená do obsahovej dôvtipnosti, ktorá prekvapuje dodnes.
Sókratovo pôsobenie a učenie
Sókratés sám nazýval svoju filozofickú methódu ako maieutiké techné (pôrodnícke umenie). Nechcel byť dogmatikom, ale sprievodcom, pomocníkom, výčitkou. Najčastejšie používal dialektickú metódu a prostredníctvom indukcie prichádzal k tvorbe definícií, ktoré sa – ako ukazuje Aristotelés – stali východiskom pre tvorbu Platónových ideí. No na rozdiel od Platóna, ktorý uznával ich nezávislú existenciu, oddelenú od vecí, Sókratés ich pokladal za veciam inherentné. Práve spôsob dialógu je akýmsi styčným bodom medzi sofistami a Sókratom, pretože aj sofisti sa snažili usvedčiť tých, s ktorými viedli rozhovor, no nie s cieľom poznať pravdu – ako to vidíme u Sókrata - ale aby ešte viac zmiatli svojich žiakov a priviedli ich k nihilizmu a agnosticizmu a k mravnému relativizmu. Ďalším rovnako nezanedbateľným rozdielom je, že Sókratés svoje učenie aj potvrdil svojím morálnym formátom a nezištnosťou a nakoniec svojou smrťou, zatiaľ čo sofisti si za svoje vyučovanie dávali platiť nemalé sumy. Napriek tomu je na prvý pohľad udivujúce, že ešte za Sókratovho života spájali jeho učenie s pôsobením sofistov. Svedectvom o tom nie je len už spomínaná Aristofanova komédia, ale aj samotný predmet Sókratovej obžaloby, týkajúci sa zavádzania nových božstiev a skazy mládeže. Že pôsobenie jeho niekdajších žiakov Kritia, Alkibiada a i.