len živilo všeobecnú nenávisť voči potulnému mudrlantovi menom Sókratés, spôsobenú v nemalej miere jeho apathickým a ironickým vystupovaním a že bolo – hlavne v aristokratických konzervatívnych kruhoch – spájané s pôsobením sofistov a ich vyučovaním mládeže, malo nemalý vplyv na šírenie podozrení a predsudkov, nezatajuje nakoniec ani sám Sókratés. Asi k tomu prispelo aj údajné Sókratovo priateľstvo s Euripidom, vyznávajúcim moderné názory a veľmi zaujatým filozofiou sofistov. No priepastný rozdiel medzi ním a sofistami tkvie v tom, že Sókratés veril a bol presvedčený, že existuje objektívna pravda, ktorú však možno spoznať len rozumom na základe dialektickej methódy a indukcie. Základom jeho učenia, chápaného ako cesta poznania, stal sa výrok Gnóthi seauton (Poznaj seba samého!), podľa antických správ napísaný na priečelí Apolónovej svätyne v Delfách. Práve táto výzva stojí v pozadí antropologického obratu v gréckom myslení a filozofii. Pre Sókrata to znamenalo obrátiť pozornosť do svojho vlastného vnútra a klásť si radikálne otázky o veciach, lebo pojmy – idey nie sú dôsledkom empirickej skúsenosti, ale vlastníctvom našej mysle, súc skúsenosťou oživované. Napríklad pojem spravodlivosť nezískavame zo skúseností so spravodlivými ľuďmi, ale vďaka apriórnemu poznaniu si naň pri styku s nimi rozpomíname. Tento dej sa nazýva anamnésis - rozpamätávanie. Neskôr toto učenie geniálne rozpracoval jeho žiak Platón, i keď „je veľmi pravdepodobné, že Aristoteles má pravdu, keď hovorí, ako to dosvedčuje tradícia, že teória ideí bola Platónovým objavom. Bol to prirodzený krok od sókratovskej definície, nie však nápad samotného Sókrata. Platón ju vo svojom Faidónovi venuje plodom Sókratovho učenia, neuvádza ju ako jeho výsledok.“
Sókrata možno v pravom zmysle slova považovať za zakladateľa etiky. Jeho učenie aj tu striktne vychádzalo z jeho racionalizmu v oblasti ontológie a epistemológie a je poznačené antickým eudaimonizmom. Tvrdil, že cnosť je totožná s poznaním, vedením, teda, že vedieť, čo je spravodlivé, znamená spravodlivo konať. Úplne eliminoval vplyv vôle na ľudské konanie, no zároveň vylúčil aj sofistickú tézu, podľa ktorej je morálne správanie človeka celkom závislé od výchovy. Vychádzal pritom z predpokladu, že nie je možné konať spravodlivo, dobre, ak nevieme, čo to dobro, resp. spravodlivosť je, čo znamená byť spravodlivým. Tým postuluje primát poznania nad vôľou. Čo však s fenoménom slabej vôle (gr. akrasia), ktorého absenciu v Sókratovej ethike kritizuje Aristotelés? Ten je podľa Sókrata prejavom najväčšej nevedomosti a dôsledkom, ktorý môžeme označiť ako hé tú fainomenú dynamis - sila zdania, keď sa nám zlo pre nevedomosť javí ako dobro na základe perspektívneho skreslenia.