Pri Pierrovi Bourdiuem získate dojem, že žiaden názor nemôže byť natoľko vyhranený, aby sa nedal zriediť. Zaužívaná logika paradigiem nám navráva, že buď je sociológ marxista, alebo verí v spoločenskú dohodu, že buď je vyznavačom objektivizmu alebo subjektivizmu, makrosociologizmu alebo mikrosociologizmu, či dáva prednosť kvantitatívnym metódam pred kvalitatívnymi. Bourdieu je však čarodejník syntézy a hranice rôznych vedeckých optík sa uňho stierajú do stratena. Neznamená to však, že jeho teória sociálneho priestoru je postavená na pohyblivých pieskoch hľadania vedeckých kompromisov. Táto práca sa bude snažiť ukázať, ako Bourdieuova vedecká reflexia dokáže zachytiť akýkoľvek priestorový výsek spoločnosti, a teda aj mikrosvet literatúry, na pevných základoch principiálnej sociológie.
Najväčšou chybou by bolo, keby sme začali o literárnom mikrosvete hovoriť ako o svete múdrych intelektuálov. Bourdieu sa snaží vyvarovať jednoznačného určovania prináležitosti vlastností a skupín k jednotlivým sociálnym poliam. Podľa neho sa jedná o odsúdeniahodné substancialistické myslenie, ktoré je vo svojej pravde veľmi prchavé. Prikláňa sa skôr k systémovému pohľadu na spoločnosť ako určitej sústave sociálnych pozícii, ktoré možno odvodzovať na základe dvoch štruktúr princípu diferenciácie - štruktúra druhov kapitálu a štruktúra rozdelenia moci. Tak sa dostávame k otázke, ktorými dispozíciami je zaplnené pole literatúry.
Aktéri, ktorí pôsobia v tomto poli, sa vyznačujú silnejšou preferenciou umenia pred peniazmi. Samozrejme, že toto tvrdenie nie je bezvýhradné, ale platí z hľadiska váhy kultúrneho a ekonomického kapitálu v celkovom kapitáli tohto druhu sociálneho poľa. V podstate to znamená, že spisovatelia, literárni kritici a iní čitatelia môžu do literárneho sveta vstúpiť z celkom zištných dôvodov, ale musia disponovať silným individuálnym kultúrnym kapitálom. Ten im dáva schopnosť predvídať, čo sa im v momentálnom svete literatúry môže stať, akými možnosťami môžu disponovať atď. Otázka peňazí a umenia na poli literatúry sa však dá rozvinúť aj iným spôsobom. Bourdieu má za to, že v literárnom poli sa významne zviditeľňuje opozícia umenia a peňazí. Táto hlavná protistojnosť sa odráža v podobe opozície medzi literatúrou „čírou“ (tzn. spisovatelia tvoria pre literatúru, ako je to napr. v poézii, ktorá nemá komerčný úspech) a komerčnou (tzn. autor „ide“ po adresátovi a chce z toho vyťažiť finančný úspech, ako je to napr.