pri historických románoch, bulvárnej tlači, fraškách a pod.). Tu sa dostávame k otázke, do ktorého z týchto dvoch subpolí sa môže dostať tvorca a od čoho to závisí.
Na to, aby sa človek zapojil do hry na literárnom poli ako autor, si musí internalizovať priestor možností (ide o celok problémov, súvislostí, referenčných bodov, prostriedkov a rôznych -izmov, ktoré sa objavujú v konkrétnej literatúre krajiny a času), ktoré toto pole ponúka. Od stupňa tohto osvojenia a voľby možností závisí to, či sa neskôr zaradí medzi amatérov alebo profesionálov, medzi experimentátorov alebo konzervatívcov a pod. Tento pohľad je nezávislý od úvah nad formami kapitálu a mocenských vzťahov. Tie však rozhodujúcou mierou zasahujú do života literárneho poľa.
Hoci tvorca buduje svoje dielo na základe použiteľných možností poľa a na základe vlastných kategórii ich vnímania a hodnotenia, je vystavený štruktúrnym tlakom poľa. Ak má teda ambíciu existovať v tomto poli, musí potichu prijať nielen možnosti ale aj mocenské tlaky a kapitálové dispozície, ktoré pôsobenie v tomto poli obnáša. Literárne pole sa tak stáva aj bojiskom, tzn. priestorom silových vzťahov medzi rôznymi druhmi kapitálu. Potom sa ani nezdá čudné, že do boja o dominantné postavenie na poli literatúry, ktorý je vlastne bojom o zmenu váhy a distribúcie jednotlivých druhov kapitálu, sa zapájajú len tí, ktorí „na to majú“, tzn. sú dostatočne obdarení niektorým z kapitálov. U nás je dostatočne ilustratívny Spolok slovenských spisovateľov.