George Berkeley

Vyštudoval teológiu, ktorej ostal celý život verný a stal sa aj profesorom teológie. Po návrate z misijnej cesty do Ameriky ho vymenovali za biskupa anglikánskej cirkvi v Írsku.
Berkeley otvorene proklamoval svoj zámer: vyvrátiť materializmus, dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť a praktickú škodlivosť. Základ pre svoju argumentáciu hľadal práve v empirizme. Je to paradoxné, pretože jeho súčasníci – osvietenci pokladali práve empirizmus za spoľahlivý základ svojich deistických a v niektorých prípadoch až materialistických a ateistických názorov.
Materializmus možno najúčinnejšie vyvrátiť tak, uvažuje Berkeley, že preukážeme neudržateľnosť jeho základného pojmu hmota, Keďže ide o všeobecný pojem treba spochybniť opodstatnenosť akýchkoľvek všeobecných pojmov. Napokon, na základe empirizmu to urobil už Locke napríklad s pojmom substancia,a hmota je vlastne tiež substanciou. Berkeley je však radikánejší a proti všeobecným pojom, zvlášť proti pojmu hmota, útočí z pozície dôsledného nominalizmu: keďže zmyslami sa zmocňujeme iba jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti. Vzťahuje sa to aj na také pojmy, ako je pojem trojuholníka. Trojuholník “ ako taký”, osebe nejestvuje, jestvujú len konkrétne trojuholníky /pravouhlý, rovnostranný atď/ Čím vyššia je abstrakcia, tým menej je spoľahlivá. Pojem hmota je natoľko všeobecný a abstraktný, že mu v skúsenosti nič nezodpovedá. Preto nemá zmysel ani tento pojem, ani na ňom postavená materialistická filozofia.
Filozoficky oveľa hlbší je Berkeleyho prístup k existencii sveta mimo nášho vedomia, prostredníctvom svojského rozvíjania problematiky, ktorú rozpracoval Locke. Berkeley totiž radikálne spochybnil existenciu primárnych kvalít.Uznanie primárnych kvalít Lockovi umožňovalo zachovať aspoň minimálne spojenie medzi naším vedomím a skutočnosťou. Berkeley však dokazuje – a nie bez účinných argumentov - , že všetky kvality sú sekundárne, že celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti, ktorá je vždy individuálna, a teda subjektívna, podmienená mojou impíriou. Argumentáciu zakladá nielen na logickom “ domyslení “ východísk Lockovho uvažovania, ale aj na vlastných analýzach fyziológie vnímania, najmä zraku. Berkeley dospel k záveru, že o ideách má zmysel hovoriť iba v súvislosti s vedomím, že idey ani priamo, ani sprostredkovane nezodpovedajú ničomu mimo nášho vedomia. Ak hovoríme o veciach, vždy máme na mysli iba obsahy nášho vedomia, idey, ktoré ho tvoria.

Nemá zmysel hovoriť o niečom mimo nášho vedomia,. “ Byť znamená byť vnímaný” /esse est percipi/ znie základná téza Berkeleyho filozofie. Je to krajné domyslenie možností, ktoré poskytoval Lockov impirizmus. Keďže toto filozofické stanovisko uznáva iba existenciu môjho “ ja”, od ktorého závisí prípadné uznanie javového sveta, dostalo názov solipsizmus (lat. solus – jedniný, ipse – sám!
Solipsizmus bol jedným z logicky možných vyústení empirizmu. Jeho formulovaním Berkeley preukázal bystrosť svojho filozofického myslenkia. Lenže solipsizmus pre Berkeleyho nemohol byť cieľom, ale iba prostriedkom v boji proti materializmu. Sám Berkeley si uvedomoval viaceré nepríjemné dôsledky, ku ktorým solipsizmus vedie (popretie objektívnej existencie skutočnosti okolo nás, najmä však popretie “ iných” ľudí, dokonca aj Boha!. Tieto paradoxy ( a pre zdravý rozum absurdity! Cieľavedome využil na konečný cieľ svojho filozofovania, na zdôvodnenie nevyhnutnosti existencie Boha. Dôvodí, že všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním “ univerzálneho Vnímateľa” t. j. Boha, ktorý svojím kontinuálnym ( sústavným, nepretržitým! vnímaním, na ktorom aj my participujeme, zaručuje existenciu tzv. vonkajšieho sveta, a tým aj ostatných ľudí. Berkeleyho solipsistický záver a naň nadväzujúci nový “dôkaz” existencie Boha bol, nepochybne, pozoruhodným výsledkom empirizmu.

Zdroje:

dejiny filozofie -