V tomto štáte niet súkromného vlastníctva, pretože všetci majú spoločný cieľ zachovať seba samých a všetci ho dosahujú spoločnými prostriedkami, ako sú spoločné byty, spoločné stravovanie a spoločné rodiny. Vzdelanie sa nezískava zo starých kníh, ale zakladá sa na matematike a prírodných vedách. Viera vládnuca v štáte má byť náboženstvom rozumu a má slúžiť na ten istý cieľ- sebazáchovu človeka. U Campanellu sa obzvlášť výrazne prejavuje úsilie vtedajšieho človeka po novom upraviť svoj vzťah k prírode a vytvoriť nezávislú humanistickú koncepciu vlastného života tak, aby nespočívala na dogme, ale na historickej skúsenosti a z nej vychádzajúceho poznania.
Leonardo da Vinci
( 15.5.1452 – 2.5.1519)

Citát:
Mravec a zrno: Keď mravec našiel prosné zrno a to ucítilo, že ho uchopil, zvolalo: „ Ak ma necháš láskavo sa tešiť z mojej túžby po klíčení, vrátim ti sto takých ako som ja.“ A to sa stalo. Narodil sa v Toskánsku, v dedine Anchiani neďaleko mesta Vinci v blízkosti Florencie. Bol nemanželským dieťaťom dedinského dievčaťa a notára. Otec mu poskytol len bežné základné vzdelanie. Leonardovo poznanie sveta sa opieralo o praktickú činnosť. “Veda je dcérou skúsenosti“, napísal a dosvedčil to tým, že sa úplne zriekol scholastického spôsobu myslenia. Jeho cieľom nebolo vytvoriť ucelený filozofický systém. Svoju koncepciu človeka a sveta sformuloval v množstve poznámok, tzv. zrkadlových záznamov (všetky svoje poznámky písal z prava doľava), listov a spisov, v početných náčrtov a nákresoch technických diel a vyjadril ju aj v umeleckých dielach, najmä v nesmrteľných maľbách a kresbách, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo renesančné umenie dalo svetu. Ak by sme mali odpovedať na otázku či bol Leonardo da Vinci väčší vedec ako umelec, zakrátko by sme zistili, že jeho génia nemožno bez zvyšku vtesnať ani do jednej z týchto oblastí ľudskej činnosti. Jeho zvedavosť vyplývala zo skúsenosti a zvedavosť umelca ho viedla k vedeckému štúdiu prírody. Záujem o prírodu, človeka, o ľudskú prácu ho priviedol k dokonalým pokusom o objavenie podstatných kvalít človeka a sveta v umeleckom diele.

Odmietol školskú múdrosť ukrytú v starých spisoch a sám seba nazýval „človekom bez literatúry“: „ Viem dobre, že preto, lebo nie som literát, nejaký namyslenec si právom môže dovoliť vyčítať mi, že som muž bez literatúry. Hlúpy človek! Či podobní ľudia nevedia, že by som mohol odpovedať tak, ako Marius odpovedal rímskym patricijom hovoriac:“ Tí, čo sa ozdobujú potom druhých, nechcú mi nechať môj pot. Hovoria, že nemôžem dobre vyjadriť to, o čom chcem vykladať, lebo nepoznám literatúru“.