Zárodok myšlienky, že príroda sa vyvíja , obsahuje napríklad Leonardovo tvrdenie, že človek je jej najdokonalejším výtvorom; že tvorí síce jej súčasť, ale nestojí mimo nej ani nad ňou, hoci zároveň predstavuje jej vrchol.
Človeka nepokladal za stvoreného na obraz boží – teologickým otázkam sa vo svojom diele nikde nevenoval - , ale pristupoval k nemu ako ku každej inej časti prírodného celku: podroboval ho empirickému výskumu.
Napísal pozoruhodné úvahy o stavbe ľudského tela, o funkciách jeho jednotlivých častí. S rovnakým zaujatím ako o matematike, maliarstve či poézií písal o skladbe oka, ucha, jazyka, srdca, o tvorbe reči pomocou pier, jazyka a zubov, o tom, ako fungujú vnútorné orgány ľudského tela. Avšak niekto ho udal pápežovi, a tak muse v tejto činnosti na pápežov rozkaz prestať.
Človeka nikdy nevytrhával z prírody: „ Starí prirovnávali človeka k svetu, tvrdiac, že je to svet v malom, a toto prirovnanie je iste dobre použité, pretože ako sa človek skladá zo zeme, vody, vzduchu a ohňa, tak sa aj Zem skladá z podobných látok“. Zároveň však vidí aj to, že čo človeka odlišuje od sveta a stavia ho na výnimočné miesto: „ Zemskému telesu chýbajú nervy; Zem ich nemá, lebo sú potrebné na pohyb, a keď nepotrebuje pohyb, nemusí mať nervy. Ale vo všetkých ostatných veciach je svet podobný človeku“.
Nielen zloženie ľudského tela a funkcia jeho orgánov zaujala Leonarda. Nemenšiu pozornosť venoval aj zmyslu ľudského života, otázkam morálky a ľudského spolunažívania: „ Medzi veľkým počtom hlúpych ľudí je istá sekta zvaná pokritci – farizeji, ktorí ustavične klamú seba a ostatných, ale väčšmi ostatných ako seba: to je len naoko, lebo v skutočnosti viac klamú seba ako ostatných“.
Takýchto aforistických výrokov nájdeme v Leonardovom diele veľa. Pýta sa napríklad: „ Prečo ma považujete za veľmi chudobného? Chudobný je ten, kto veľa žiada a po mnohom túži“. Alebo: „ Veľmi zriedka padne, kto isto kráča. Tam kde vojde šťastie, závisť začne obliehať a dobývať pevnosť. Odkiaľ šťastie odíde, necháva po sebe bolesť a ľútosť. A len čo sa zrodí cnosť, hneď sa nájde zoči – voči závisti, lebo skôr je telo bez tieňa ako cnosť bez závisti“.

Pojmy duše a ducha Leonardo da Vinci neodmietal, ale vysvetľoval ich opäť len ako súčasť prírodného celku, ktorú možno pochopiť a vysvetliť pomocou fyziky a anatómie.

Mikuláš Kopernik
(19. Február 1473 -24.Máj 1543)

Pochádzal zo sedliackeho a remeselníckeho rodu. Jeho otec, krakovský mešťan a kupec, získal veľké zásluhy počas trinásťročnej vojny. Matka pochádzala z meštianskej rodiny, ktorá nešetrila ani majetkom ani krvou, aby sa Pomorie vrátilo k vlasti. Kopernik nadobudol na ten čas pomerne dôkladné vzdelanie a ešte v mladých rokoch sa oboznámil s niektorými antickými jazykmi. Keď mal 10 rokov stratil otca.