Rukopis diela De Revolutionibus dostal Rhaeticus, po ňom postupne niekoľko dedičov, kúpil si ho Komenský, Nosticovia, po nich československý štát, ktorý rukopis daroval po druhej svetovej vojne Poľsku.
Spisy Mikuláša Kopernika:
v Komentárik - 1510 - formuluje v ňom základné tézy heliocentrickej sústavy;
v De revolutionibus orbium coelestium libri VI (Šesť kníh o otáčaní sa nebeských kruhov) - 1515 - 1545 - učenie o otáčaní Zeme vyvrátilo základné cirkevné dogmy a podrývalo autoritu cirkevných kruhov. Zem sa z nehybného stredu vesmíru zmenila na nebeské teleso, ktoré sa otáča s ostatnými planétami okolo Slnka. Túto knihu dala cirkev na index. Index bol zrušený až roku 1835.
Prvá kniha je venovaná všeobecnému výkladu novej teórie s odvolaním sa na dôkazy viac filozofické ako matematické. Je rozdelená na 14 kapitol.
Druhá kniha je venovaná výkladu sférickej astronómie.
Tretia kniha je venovaná ročnému pohybu Zeme okolo Slnka.
V štvrtej knihe Kopernik rozoberá teóriu pohybu Mesiaca.
V piatej knihe sa rozoberajú zmeny v polohe planét v ekliptickej dĺžke.
V šiestej knihe sa rozoberajú zmeny v polohe planét v ekliptickej šírke.

Axiómy Mikuláša Kopernika:
v Pre všetky nebeské telesá a dráhy existuje len jedno centrum;
v Centrum zemegule nie je centrom sveta, ale len centrom mesačnej dráhy a všetkých vecí na Zemi;
v Všetky planéty sa pohybujú okolo Slnka, ktoré stojí v strede všetkých kruhových dráh: preto za stred možno pokladať Slnko;
v Pomer vzdialenosti medzi Slnkom a Zemou k polomeru sféry stálic je menší ako polomer zemského polomeru k vzdialenosti Zeme od Slnka;
v Tie pohyby, ktoré vidíme na oblohe, nie sú výsledkom toho, že sa pohybuje sama obloha, ale sú výsledkom pohybu Zeme;
v V dôsledku pohybu Zeme sa nám zdá, že sa pohybuje ja Slnko. Blúdenie planét - ich skutočný pohyb na jednu alebo druhú stranu - je zapríčinené pohybom Zeme.


Giordano Bruno
(1548 – 17. február 1600)


Narodil sa v Nole pri Neapole, ako pätnásťročný vstúpil do rádu dominikánov. Tu si zmenil meno Filip na Giordano. Počas štúdií sa zoznámil so starovekou i scholastickou filozofiou. Silne na neho pôsobili súčasné filozofické a vedecké prúdy, pod ich vplyvom začal pochybovať o správnosti cirkevnej doktríny. Po obvinení z herézy opustil roku 1576 rád a zdržiaval sa postupne v rozličných mestách Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka, až napokon prišiel do Benátok na pozvanie miestneho boháča Giovanniho Moceniga, ktorého mal vyučovať umeniu pamäti.
Brunova tvorivá spisovateľsko – filozofická činnosť vrcholí v období parížskeho pobytu. Po denunciácii ho roku 1592 uväznila inkvizícia a o rok vykázala do Ríma, kde ho sedem rokov väznili. Napokon ho cirkev odsúdila a odovzdala do rúk svetskej moci (známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam")
Dňa 17.