Renesančná filozofia prírody

Slovo renesancia znamená znovuzrodenie. Označujeme ním obdobie v rozmedzí 15. a 16. storočia. Bola to doba rozpadu niekdajších feudálnych vzťahov. Spájala sa s rozmachom talianskych miest a so zvýšenými spoločenskými požiadavkami na rozvoj vedy a techniky.
Počas renesancie sa zrodil nový záujem o človeka. Hodnoty svetskej antickej kultúry a filozofie sa v období renesancie dostávajú čoraz naliehavejšie do popredia.
No ani prírodoveda nezaostávala. Prírodné vedy sa dostali do centra revolučného pohybu a výrazným spôsobom pomáhali sformulovať svetonázor renesančného človeka. Nové poznatky empirickej prírodovedy a teoretickej matematiky podporili antischolastickú orientáciu filozofie, ktorá sa väčšmi ako kedykoľvek predtým priblížila k vede. Vyzdvihli význam prirodzeného poznania sveta človekom a prispeli k vývinu materialistických tendencií vo filozofii. Vzniká nová prírodná filozofia, ktorá má často panteistický charakter a neraz obsahuje aj prvky dialektického chápania prírody. K významným predstaviteľom tohto obdobia patria: Mikuláš Kuzánsky, Bernardino Telesio, Thomas Campanella, Leonardo da Vinci, Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galieo Galilei a František Patritius. Mikuláš Kuzánsky
(1401 - 1464)

Jeho otec bol zámožný rybár. Ako 12 ročný opustil rodičovský dom, aby naplnil svoju túžbu po vzdelaní. Podarilo sa mu to, študoval teológiu, matematiku, prírodné vedy, právo a filozofiu. Vypracoval sa na významného cirkevného diplomata ;najväčšmi sa cenili jeho zásluhy na zmierení napätia medzi pápežom a nemeckým cisárom. V roku 1448 sa stal kardinálom.
Odmieta stvorenie sveta bohom, pokladá svet za rozvinutie boha (pričom obe veličiny chápe ako nekonečné), zdôrazňuje úlohu rozumu v ľudskom poznaní.
Hlavné dielo: „O učenej nevedomosti“ sa vyznačuje paradoxným spôsobom uvažovania, odlišný od scholastiky; (čo je nekonečno a aký je vzťah medzi konečným a nekonečným)
V diele „O učenej nevedomosti“ ukazuje, že naše pozitívne poznanie Boha pred nás stavia kopec nových záhad - čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme.


Bernardino Telesio
(1508-1588)


Telesio sa pokúsil vysvetliť prírodu pomocou fyzických síl, ktoré v nej pôsobia. Týmito silami sú teplo a chlad. Teplo spôsobuje pohyb a dáva život, chlad pohyb zastavuje a spôsobuje umieranie.

Obidve sily pôsobia na základe boja protikladov. Preto nebo (Slnko) je centrom tepla a Zem zasa sústredením chladu, ale súhrne tvoria jednu totožnú hmotu, podliehajúcu dvom protikladným silám. Každá z týchto síl v snahe zachovať samu seba má súčasne možnosť pociťovať svoj protiklad. Teplo pôsobením na chladnú Zem vyvoláva v nej vznikanie vecí ako spojenie dvoch protikladných prvkov. Zdrojom života zvierat je spiritus animalis , ktorý udržuje zviera pri živote a umožňuje mu pohyb. Od tohto ducha pochádzajú všetky zmyslové zážitky a pocity. Morálne správanie sa človeka vyplýva z jeho prirodzenej snahy o sebazáchovu. Koncepcia sveta a človeka má u Telesia výrazný materialistický charakter, pretože aj pojem spiritus, chápaný ako ľudská duša, je čímsi, čo sa odvodzuje z hmoty a je s ňou bezprostredne spojené.

Na prírodovedné názory Telesia nadväzuje Campanella.



Thomas Campanella
(1568-1639)

Hlavným predmetom jeho záujmu je otázka ľudského poznania, ktoré je podľa neho zmyslovým vnímaním. Predmetom poznania sú jednotlivé veci, dostupné človeku prostredníctvom zmyslov. Hoci zmysli nie sú ani zďaleka spoľahlivé, predsa zaručujú človeku poznanie, ktoré možno ďalej zdokonaľovať. Východiskom a súčasne oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, a teda sebavnímanie. Pojmy ochudobňujú obsahy zmyslových pocitov a sú len umelými schémami skutočnosti. Všetko vo svete je akýmsi spôsobom zduchovnené a všetko podlieha zákonu sympatie a antipatie. Tento zákon je zdrojom pohybu všetkých vecí. Celá skutočnosť je spojením bytia a nebytia, primalitates čiže podstaty vecí, princípov jestvovania a pôsobenia, poznania a lásky a ich popretia v podobe negácie, pasívnosti, obmedzenia a nenávisti.
Konečným cieľom každého bytia je všeobecné úsilie o sebazáchovu. Toto úsilie vedie človeka k láske k sebe samému, ktorá sa môže naplniť len v spoločenskom živote a realizovať v štáte, ktorý má byť akýmsi predĺžením jeho osobnej existencie. Vo svojej utópii Slnečný štát stavia na čelo spoločenstva, sídliaceho na ostrove , hlavného správcu, ktorému podliehajú traja predstavitelia spoločenských primalít- moci, múdrosti a lásky; títo vládnu nad celou hierarchicky usporiadanou spoločnosťou na základe povinnej práce. Správca teda vládne štátu prostredníctvom akýchsi troch ministerstiev: vojny, osvety a zásobovania, ktoré zaručujú bezpečnosť štátu aj jednotlivca.

V tomto štáte niet súkromného vlastníctva, pretože všetci majú spoločný cieľ zachovať seba samých a všetci ho dosahujú spoločnými prostriedkami, ako sú spoločné byty, spoločné stravovanie a spoločné rodiny. Vzdelanie sa nezískava zo starých kníh, ale zakladá sa na matematike a prírodných vedách. Viera vládnuca v štáte má byť náboženstvom rozumu a má slúžiť na ten istý cieľ- sebazáchovu človeka. U Campanellu sa obzvlášť výrazne prejavuje úsilie vtedajšieho človeka po novom upraviť svoj vzťah k prírode a vytvoriť nezávislú humanistickú koncepciu vlastného života tak, aby nespočívala na dogme, ale na historickej skúsenosti a z nej vychádzajúceho poznania.
Leonardo da Vinci
( 15.5.1452 – 2.5.1519)

Citát:
Mravec a zrno: Keď mravec našiel prosné zrno a to ucítilo, že ho uchopil, zvolalo: „ Ak ma necháš láskavo sa tešiť z mojej túžby po klíčení, vrátim ti sto takých ako som ja.“ A to sa stalo. Narodil sa v Toskánsku, v dedine Anchiani neďaleko mesta Vinci v blízkosti Florencie. Bol nemanželským dieťaťom dedinského dievčaťa a notára. Otec mu poskytol len bežné základné vzdelanie. Leonardovo poznanie sveta sa opieralo o praktickú činnosť. “Veda je dcérou skúsenosti“, napísal a dosvedčil to tým, že sa úplne zriekol scholastického spôsobu myslenia. Jeho cieľom nebolo vytvoriť ucelený filozofický systém. Svoju koncepciu človeka a sveta sformuloval v množstve poznámok, tzv. zrkadlových záznamov (všetky svoje poznámky písal z prava doľava), listov a spisov, v početných náčrtov a nákresoch technických diel a vyjadril ju aj v umeleckých dielach, najmä v nesmrteľných maľbách a kresbách, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo renesančné umenie dalo svetu. Ak by sme mali odpovedať na otázku či bol Leonardo da Vinci väčší vedec ako umelec, zakrátko by sme zistili, že jeho génia nemožno bez zvyšku vtesnať ani do jednej z týchto oblastí ľudskej činnosti. Jeho zvedavosť vyplývala zo skúsenosti a zvedavosť umelca ho viedla k vedeckému štúdiu prírody. Záujem o prírodu, človeka, o ľudskú prácu ho priviedol k dokonalým pokusom o objavenie podstatných kvalít človeka a sveta v umeleckom diele.

Odmietol školskú múdrosť ukrytú v starých spisoch a sám seba nazýval „človekom bez literatúry“: „ Viem dobre, že preto, lebo nie som literát, nejaký namyslenec si právom môže dovoliť vyčítať mi, že som muž bez literatúry. Hlúpy človek! Či podobní ľudia nevedia, že by som mohol odpovedať tak, ako Marius odpovedal rímskym patricijom hovoriac:“ Tí, čo sa ozdobujú potom druhých, nechcú mi nechať môj pot. Hovoria, že nemôžem dobre vyjadriť to, o čom chcem vykladať, lebo nepoznám literatúru“.

A ďalej: „Nevedia, že moje vývody pochádzajú zo skúsenosti, a nie zo slov druhých, ktoré sú majstrom tých, čo píšu; ja si ich vezmem za učiteľku a vo všetkých prípadoch ich použijem.“

Da Vinci bol typickým človekom renesancie aj tým, že zbavil tradičnú scholastickú vieru v autority jej miesta v procese poznávania sveta. Ako umelec uznával prioritu zmyslov. Zmyslovú skúsenosť si cenil väčšmi ako samoúčelné a do seba uzavreté rozumovanie, nech by bolo podopreté akýmikoľvek uznávanými autoritami.

Každú pravdu treba podľa Leonarda podrobiť kontrole pozorovania a rozumu. A čo je osobitne dôležité, treba ju overiť prostredníctvom experimentu. Práve experiment bol pre neho mostom medzi teóriou a praxou, vždy však požadoval jeho kontrolu rozumom. Podľa da Vinciho sa pokus nikdy nemýli, mýlia sa len naše úsudky. Vo svojej vedeckej metóde uznáva za prvotnú skúsenosť, ktorej výsledok overuje pokusom, a rozumom dokazuje, prečo zvolil práve tento konkrétny postup. Skúsenosť a pokus sú preňho základom pravej vedy, ktorá výsledky pozorovaní pretavuje vo vyhni experimentu: „Skôr, ako by som šiel ďalej, urobím nejaký pokus, lebo môj zámer je najskôr urobiť pokus a potom rozumom dokázať, prečo sa to musí takýmto spôsobom diať. Toto je jediné správne pravidlo, podľa ktorého musia postupovať skúmatelia prírodných úkazov, lebo ak príroda postupuje od rozumu ku skúsenosti, my musíme postupovať opačne, totiž, ako som už povedal, začať od skúsenosti a z nej vyvodiť dôkazy“.
„Príroda je nútená konať pod vplyvom svojho zákona, ktorý je do nej samej vliaty“, tvrdil, ale nikdy nepripisoval prírode nadprirodzené ciele, nehľadal nijaké transcendentné či božské vplyvy, ktoré by sa nachádzali mimo prírodný celok a ktoré by riadili prírodu zvonka. Podľa Leonarda „ príroda neporušuje svoje zákony“ a nijaká nadprirodzená moc či sila ich do nej ani nikdy nevložila.
Príroda je večná a aktívna. Nič v nej neexistuje bez príčiny, nijaký jav či prírodný proces sa nevyskytuje samoúčelne. „ Pochop tú príčinu“, vyzval Leonardo s trúfalosťou renesančného mysliteľa, ktorý v poznaní sveta nepoznal prekážky ani zábrany, „ a potom ti netreba skúsenosť“. Pritom uznáva, že zatiaľ ešte v prírode jestvuje „veľa zdôvodnených faktov, ktoré nikdy nepotvrdila skúsenosť“.
V súvislosti s poznávaním prírody vyslovil veľa myšlienok, ktorými o stáročia predstihol svoju dobu.

Zárodok myšlienky, že príroda sa vyvíja , obsahuje napríklad Leonardovo tvrdenie, že človek je jej najdokonalejším výtvorom; že tvorí síce jej súčasť, ale nestojí mimo nej ani nad ňou, hoci zároveň predstavuje jej vrchol.
Človeka nepokladal za stvoreného na obraz boží – teologickým otázkam sa vo svojom diele nikde nevenoval - , ale pristupoval k nemu ako ku každej inej časti prírodného celku: podroboval ho empirickému výskumu.
Napísal pozoruhodné úvahy o stavbe ľudského tela, o funkciách jeho jednotlivých častí. S rovnakým zaujatím ako o matematike, maliarstve či poézií písal o skladbe oka, ucha, jazyka, srdca, o tvorbe reči pomocou pier, jazyka a zubov, o tom, ako fungujú vnútorné orgány ľudského tela. Avšak niekto ho udal pápežovi, a tak muse v tejto činnosti na pápežov rozkaz prestať.
Človeka nikdy nevytrhával z prírody: „ Starí prirovnávali človeka k svetu, tvrdiac, že je to svet v malom, a toto prirovnanie je iste dobre použité, pretože ako sa človek skladá zo zeme, vody, vzduchu a ohňa, tak sa aj Zem skladá z podobných látok“. Zároveň však vidí aj to, že čo človeka odlišuje od sveta a stavia ho na výnimočné miesto: „ Zemskému telesu chýbajú nervy; Zem ich nemá, lebo sú potrebné na pohyb, a keď nepotrebuje pohyb, nemusí mať nervy. Ale vo všetkých ostatných veciach je svet podobný človeku“.
Nielen zloženie ľudského tela a funkcia jeho orgánov zaujala Leonarda. Nemenšiu pozornosť venoval aj zmyslu ľudského života, otázkam morálky a ľudského spolunažívania: „ Medzi veľkým počtom hlúpych ľudí je istá sekta zvaná pokritci – farizeji, ktorí ustavične klamú seba a ostatných, ale väčšmi ostatných ako seba: to je len naoko, lebo v skutočnosti viac klamú seba ako ostatných“.
Takýchto aforistických výrokov nájdeme v Leonardovom diele veľa. Pýta sa napríklad: „ Prečo ma považujete za veľmi chudobného? Chudobný je ten, kto veľa žiada a po mnohom túži“. Alebo: „ Veľmi zriedka padne, kto isto kráča. Tam kde vojde šťastie, závisť začne obliehať a dobývať pevnosť. Odkiaľ šťastie odíde, necháva po sebe bolesť a ľútosť. A len čo sa zrodí cnosť, hneď sa nájde zoči – voči závisti, lebo skôr je telo bez tieňa ako cnosť bez závisti“.

Pojmy duše a ducha Leonardo da Vinci neodmietal, ale vysvetľoval ich opäť len ako súčasť prírodného celku, ktorú možno pochopiť a vysvetliť pomocou fyziky a anatómie.

Mikuláš Kopernik
(19. Február 1473 -24.Máj 1543)

Pochádzal zo sedliackeho a remeselníckeho rodu. Jeho otec, krakovský mešťan a kupec, získal veľké zásluhy počas trinásťročnej vojny. Matka pochádzala z meštianskej rodiny, ktorá nešetrila ani majetkom ani krvou, aby sa Pomorie vrátilo k vlasti. Kopernik nadobudol na ten čas pomerne dôkladné vzdelanie a ešte v mladých rokoch sa oboznámil s niektorými antickými jazykmi. Keď mal 10 rokov stratil otca.

Strýko, varminský biskup, umožnil Mikulášovi a jeho bratovi Andrejovi vyštudovať všetky štyri fakulty univerzity a zaistil im nezávislosť. V tomto období sa dotvorila celková duševná potencia Kopernikovho záujmu o astronómiu. Študoval v Krakove a vo Viedni, kde prednášali Peuerbach a Regiomontanus. V Bologni získal doktorát práv, ale bol ovplyvnený slávnym astronómom Navarrom, že sa rozhodol venovať astronómii. V Taliansku však na príkaz strýka vyštudoval ešte medicínu. Ako právnik neskôr zastupoval varminské panstvo na snemoch i v zložitých jednaniach s rádom Teutonských rytierov; svojím lekárskym umením si vyslúžil chválu korunovaných hláv a k jeho sympatickým vlastnostiam patrí taktiež to, že sa staral o päť sirôt svojej sestry. Preslávil sa trigonometriou, počas pobytu v Taliansku prednášal matematiku aj v Ríme. Celý tvorivý vedecký život prežil vo vlasti, dá sa povedať v osamelosti. Patril ku najvzdelanejším ľuďom svojej doby. Myšlienkou o obehoch planét sa zaoberal 36 rokov a za tú dobu ju prepracoval do matematických podrobností tak, že predčila i 1 500 rokov starú a stále "zdokonaľovanú" a komplikovanejšiu Ptolemaiovu sústavu. Kopernik si bol vedomý revolučného obsahu heliocentrizmu a nerobil si ilúzie, ako bude prijatý. Základné dielo preto takticky venoval pápežovi. Táto okolnosť však spôsobila, že dielo nemohlo byť vytlačené v protestantskom Vitenbergu, ale v liberálnejšom Norimbergu. Luteráni sa k nemu stavali od začiatku veľmi príkro, zatiaľ čo pápežský dvor ho najprv prijal nevšímavo. Tomu pomohla skutočnosť, že Kopernikovi žiaci Rhaeticus a obzvlášť Osiander mu poslali podhodený predslov vykladajúci celé dielo ako hypotézu. Osiander pozmenil aj názov na De Revolutionibus Orbium Coelestium Libri VI (Šesť kníh o obehoch nebeských svetov). Kopernik, ktorý dostal dielo do tuky až na smrteľnej posteli, nemohol už nič zmeniť ani na názve, ani protestovať proti predslovu, ktorý sa v autentickej podobe objavil až v roku 1854. Na dielo, ktoré urobilo zo Zeme jednu z planét, mal svet pripraviť roku 1540 zjednodušený Rhaeticov traktát De Libris Revolutionum Copernici Narratio Prima (Prvá správa o Kopernikových knihách o obehoch).

Rukopis diela De Revolutionibus dostal Rhaeticus, po ňom postupne niekoľko dedičov, kúpil si ho Komenský, Nosticovia, po nich československý štát, ktorý rukopis daroval po druhej svetovej vojne Poľsku.
Spisy Mikuláša Kopernika:
v Komentárik - 1510 - formuluje v ňom základné tézy heliocentrickej sústavy;
v De revolutionibus orbium coelestium libri VI (Šesť kníh o otáčaní sa nebeských kruhov) - 1515 - 1545 - učenie o otáčaní Zeme vyvrátilo základné cirkevné dogmy a podrývalo autoritu cirkevných kruhov. Zem sa z nehybného stredu vesmíru zmenila na nebeské teleso, ktoré sa otáča s ostatnými planétami okolo Slnka. Túto knihu dala cirkev na index. Index bol zrušený až roku 1835.
Prvá kniha je venovaná všeobecnému výkladu novej teórie s odvolaním sa na dôkazy viac filozofické ako matematické. Je rozdelená na 14 kapitol.
Druhá kniha je venovaná výkladu sférickej astronómie.
Tretia kniha je venovaná ročnému pohybu Zeme okolo Slnka.
V štvrtej knihe Kopernik rozoberá teóriu pohybu Mesiaca.
V piatej knihe sa rozoberajú zmeny v polohe planét v ekliptickej dĺžke.
V šiestej knihe sa rozoberajú zmeny v polohe planét v ekliptickej šírke.

Axiómy Mikuláša Kopernika:
v Pre všetky nebeské telesá a dráhy existuje len jedno centrum;
v Centrum zemegule nie je centrom sveta, ale len centrom mesačnej dráhy a všetkých vecí na Zemi;
v Všetky planéty sa pohybujú okolo Slnka, ktoré stojí v strede všetkých kruhových dráh: preto za stred možno pokladať Slnko;
v Pomer vzdialenosti medzi Slnkom a Zemou k polomeru sféry stálic je menší ako polomer zemského polomeru k vzdialenosti Zeme od Slnka;
v Tie pohyby, ktoré vidíme na oblohe, nie sú výsledkom toho, že sa pohybuje sama obloha, ale sú výsledkom pohybu Zeme;
v V dôsledku pohybu Zeme sa nám zdá, že sa pohybuje ja Slnko. Blúdenie planét - ich skutočný pohyb na jednu alebo druhú stranu - je zapríčinené pohybom Zeme.


Giordano Bruno
(1548 – 17. február 1600)


Narodil sa v Nole pri Neapole, ako pätnásťročný vstúpil do rádu dominikánov. Tu si zmenil meno Filip na Giordano. Počas štúdií sa zoznámil so starovekou i scholastickou filozofiou. Silne na neho pôsobili súčasné filozofické a vedecké prúdy, pod ich vplyvom začal pochybovať o správnosti cirkevnej doktríny. Po obvinení z herézy opustil roku 1576 rád a zdržiaval sa postupne v rozličných mestách Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka, až napokon prišiel do Benátok na pozvanie miestneho boháča Giovanniho Moceniga, ktorého mal vyučovať umeniu pamäti.
Brunova tvorivá spisovateľsko – filozofická činnosť vrcholí v období parížskeho pobytu. Po denunciácii ho roku 1592 uväznila inkvizícia a o rok vykázala do Ríma, kde ho sedem rokov väznili. Napokon ho cirkev odsúdila a odovzdala do rúk svetskej moci (známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam")
Dňa 17.

februára 1600 bol upálený na Campo di Fiore v Ríme.

Myslenie Giordana Bruna
Stredovekú predstavu uzavretého a konečného sveta nahradil Giordano Bruno modernou koncepciou nekonečného vesmíru, ktorá nadviazala na vedecké poznatky a zistenia Mikuláša Kopernika. V Brunových názoroch sa prejavujú panteistické prvky; teda názory stotožňujúce boha so svetom, s prírodou. Jeho panteistický boh už nie je nadradený vesmíru, ale je v ňom obsiahnutý. Vesmír nemá hranice a tvoria ho nespočetné slnká, planéty a svety.. To bola jedna z predstáv, ktorá azda najväčšmi dráždila vyšetrovateľov svätej inkvizície.
Hmota podľa Giordana nie je interná, nečinná. Bruno odmietol scholastický výklad hmoty ako mŕtvej látky či substancie, ktorý vychádzal z Aristotela. Nahradil ho tvrdením, že hmota obsahuje vnútornú aktivitu, produktívnu silu. Táto sila, ktorá je charakteristickou vlastnosťou hmoty, sa nachádza všade okolo nás, je obsiahnutá vo všetkých veciach, ktoré tvoria náš svet. Pravda, nie v každej veci sa nachádza v rovnakej miere, na rovnakom stupni. Spôsob, akým je táto vnútorná aktivita obsiahnutá v hmote organizovaná, podmieňuje charakter a kvalitu vecí či javov sveta, ktorý je nekonečný. A nielen nekonečný, ale aj večný, hoci sa ustavične mení a modifikuje. Ak však povieme, že svet je večný, blížime sa k popieraniu náboženskej teórie stvorenia. To prirodzene, tiež patrilo k tvrdeniam, ktoré cirkev nevedela Brunovi odpustiť...
Špióni inkvizície sledovali po dlhé roky každý krok a každé slovo Giordana Bruna. Azda medzi nich patril aj Giovanni Mocenigo, lebo to bol práve on, kto poslal na Bruna prvé udanie inkvizítorovi: „ Ja, Giovanni Mocenigo, syn najjasnejšieho Marka Antonia, oznamujem na svoje svedomie a na príkaz spovedníka, že som mnohokrát počul od Giordana Bruna z Noly, keď som s ním hovoril vo svojom dome, že keď katolíci hovoria, ž chlieb sa mení v telo, je to veľký nezmysel; že nevidí rozdiel osôb v Bohu, čo by znamenalo nedokonalosť božiu; že svet je večný a existujú nekonečné svety..., že Kristus vykonával domnelé zázraky a bol čarodejník, rovnako ako apoštolovia...“
Na základe tohto udania Giordana Bruna zatkli a uväznili.
Mocná Benátska republika sa sprvoti zdráhala vydať Bruna Rímu, no neskôr, z obavy pred narušením obchodných stykov, vyslovili jej predstavitelia súhlas s pápežovou požiadavkou. Giordana dopravili do Ríma a uväznili v žalári svätej inkvizície.
Takmer štyri roky živoril Bruno v tmavej väzenskej cele. Až potom ho začali inkvizítori vypočúvať – a súdiť. Pokúšali sa dosiahnuť, aby odvolal svoje názory a zmieril sa s cirkvou. Lenže nepomohlo am ani mučenie, ktorému ho podrobili.
Koho strhla veľkosť svojho zámeru, necíti strach zo smrti“, napísal Bruno.

„ Kto sa dokáže najviac nadchnúť pre lásku k božej vôli, toho nemožno zmiasť ani vyhrážkami, ani zastrašovaním. Múdry a cnostný človek dosiahne iba vtedy dokonalosť, keď nepociťuje utrpenie...“.
Giordano odmietol uznať svoju vinu. V jednom z posledných protokolov rímskeho inkvizičného tribunálu sa píše: „ Brat Giordano Bruno, syn zosnulého Giovanniho, vysvätený mních, majster svätého bohoslovia, vyhlásil, že sa nesmie a nechce zriecť , že sa ani nemá čoho zriecť, nevidí na to nijaký dôvod a ani nevie, čoho by sa zriekol.“
Po vypočutí rozsudku, ktorý ho odsudzoval na smrť, Giordano Bruno pokojne a vyrovnaný s osudom odpovedal svojim sudcom: „ Zdá sa, že vznášate nado mnou rozsudok a väčším strachom, než s akým ho ja počúvam“.
17.februára roku 1600 ho vyviedli na námestie Kvetov v Ríme, vyzliekli ho, priviazali k stĺpu a na hranici upálili. Jeho posledné slová údajne boli: „ Umieram ako mučeník, dobrovoľne“.
Celý život Giordana Bruna sa niesol v znamení boja proti predsudkom v mene poznatkov vedy. Bol veľkým hľadačom pravdy, ktorý nenachádzal uspokojenie v zavŕšených vedomostiach, ale hľadal nové odpovede na staré otázky týkajúce sa najmä prírodnej filozofie. Patril medzi vytrvalých a nekompromisných bádateľov, tak ako to odporúčal v jednom z dialógov nazvaných O nekonečne, vesmíre a svetoch: „ Neklesaj na duchu a neustúp, keď ti veľký a ťažký súd hlúpej nevedomosti hrozí rozličnými výmyslami a ohováračkami a pokúša sa zničiť tvoje božské podujatie a vznešenú prácu. Buď ubezpečený, že na konci všetci pochopia to, čo som ja teraz pochopil, a uvidia, že ťa ktokoľvek ľahko pochváli, ale ťažko poučí.. Pokračuj v hlásaní toho, čo skutočne je nebo, planéty a všetky hviezdy; ako sa od seba líšia nekonečné svety; ako nie je možné, ale nevyhnutné, aby bol nekonečný priestor; ako je primeraný nekonečný účinok nekonečnej príčine; aká je pravá podstata, hmota, účinok a aktívna príčina všetkého, ako na tých istých princípoch a z tých istých prvkov je vytvorená každá vnímateľná a zložená vec. Presviedčaj o správnosti učenia o nekonečnom vesmíre...Rozbi predsudok, že jediným a vlastným stredom sveta je naša Zem“.

Galileo Galilei
(15.2.1564-8.1.1642)


Jeho otec bol schudobnelým hudobným teoretikom a skladateľom. Narodil sa v ten deň, keď Michelangelo zomrel. Golileo sa od detstva vyznačoval experimentálnou zručnosťou. Zhotovoval mechanické hračky, konštruoval modely strojov, lodí a pod. Zaoberal sa aj maliarstvom a hudbou.

Študoval v kláštore Vallombros, kde si osvojil latinčinu a gréčtinu, ktoré mu umožnili štúdium významných latinských a gréckych diel z originálov. Na otcovo želanie odišiel študovať medicínu na univerzitu v Pize. Ale väčšiu náklonnosť cítil k matematike a fyzike. Obrátil sa so žiadosťou na priateľa Ricciho, učiteľa, aby mu vysvetlil niektoré Euklidove poučky. Potom sa zahĺbil do štúdia geometrie tak, že úplne zanechal medicínu. Samostatne sa oboznamoval s Aristotelovou fyzikou a s veľkým obdivom študoval Euklidove a Archimedove práce. Jedného dňa, keď bol na bohoslužbách v katedrále v Pize, jeho myseľ bola vyrušená obrovskou bronzovou lampou visiacou z vysokého stropu. Lampa bola potiahnutá nabok, aby ju mohli ľahšie zapáliť, a keď bola uvoľnená kmitala tam a späť s pravidelne zmenšujúcou sa amplitúdou. Použitím svojho pulzu na meranie času, bol prekvapený zistením, že perióda kmitania lampy bola nezávislá od veľkosti rozkyvu. Neskôr experimentmi ukázal, že perióda kyvadla taktiež nezávisí od hmotnosti telesa zaveseného na kyvadle a teda závisí výlučne na dĺžke závesu.
Ako 25 ročný získal profesúru matematiky na univerzite v Pize. Robil verejné pokusy s padajúcimi telesami. Pred zástupom študentov, profesorov a kňazov pustil dva kusy kovu, jeden desaťkrát ťažší ako druhý, z vrcholu šikmej veže v Pize. Dva kusy kovu dopadli na zem prakticky v rovnakom momente, teda protirečiac Aristotelovi, ktorý povedal, že ťažšie teleso padá rýchlejšie ako ľahšie. Galileo prišiel na zákon, že dĺžka pádu telesa je priamoúmerná štvorcu času pádu. Podľa známej rovnice s = g t2/2 Ani zjavný dôkaz Galileiho experimentov neotriasol vierou ostatných profesorov na univerzite v Aristotela. Po týchto pokusoch mu autority univerzity znepríjemňovali život, až roku 1591 odstúpil. Nasledujúci rok prijal profesúru na univerzite v Padove, kde bola priateľskejšia atmosféra na vedecké bádanie. Tu pôsobil skoro osemnásť rokov a pokračoval v pokusoch, učení a získal svetovú slávu.
V roku 1607 učeň výrobcu šošoviek Hans Lippershey v Holandsku sa hral so šošovkami jeho majstra a objavil, že ak drží dve šošovky vo vhodnej vzdialenosti od seba, objekty videné cez túto dvojicu sa zväčšia. Učeň ukázal svoj objav majstrovi, ktorý umiestnil dve šošovky do tubusu a vystavil prístroj ako hračku do výkladu svojho obchodu.

Hračku uvidel vládny dôstojník, ktorý ju kúpil a ukázal princovi Mauriceovi, ktorý zbadal možnosti hračky ako ďalekohľadu pre vojenské účely.
Roku 1609 Galileo predviedol svoj ďalekohľad v Benátkach, kde, z vrchu najvyššieho kostola v meste, benátski senátori mohli vidieť približujúcu sa loď dve hodiny predtým ako bola viditeľná voľným okom. Galileo pokračoval a urobil štyri ďalšie ďalekohľady a pomenoval ich teleskopmi (z gréckeho tele - ďaleko, skopos - pozerať) každý silnejší ako predchádzajúci. Podľa jeho učenia nie je stredom vesmíru Zem, ale Slnko. Nebezpečnosť tohto učenia pre cirkevné dogmy si začali katolícky teológovia osobitne všímať vtedy, keď Galileo vedecky dokazoval správnosť Kopernikových myšlienok.
„ Pravdu“, písal Galilei, „ treba hľadať pomocou skúsenosti, nie v starých knihách. Ľudské poznanie je neobmedzené, nejestvujú preň nijaké hranice. Svet je však neobyčajne mnohotvárny.Preto sa nikto neodváži tvrdiť, že poznáme všetko, čo sa v prírode dá poznať.“
Pozorovanie, experiment, matematická analýza dosiahnutých výsledkov – to bola jeho základná metóda, podľa ktorej každý človek môže čítať „ v otvorenej knihe prírody“.
„Poznať prírodu“, tvrdil Galiei, „ znamená poznať veľkosť, formu a množstvo hmotných telies a ich pohyb, ktorý prebieha podľa zákonov mechaniky. Skutočným cieľom vedy nie je však iba opisovať veci a javy, ale nájsť príčinné súvislosti, ktoré medzi nimi pôsobia. Nikdy nebudem od vonkajších vecí žiadať nič iné ako veľkosť, tvar, kvantitu a rýchlejší alebo pomalší pohyb“.
Význam Galilea galileiho pre ďalší rozvoj európskych prírodných vied a filozofie spočíval predovšetkým v rozpracovaní a pokusu a v jej matematickom zdôvodnení. Jeho metóda poznania a jeho obraz sveta umožnili búrlivý rozmach prírodných vied.
Podobne ako viacerí iní renesanční učenci a myslitelia ani Galileo Galilei sa nevyhol sporu s cirkvou. Napriek opatrnosti, s akou formuloval základné myšlienky svojho učenia, i napriek niekoľkým mocným ochrancom, medzi ktorých patril napríklad toskánsky veľkovojvoda Cosimo Medici II., roku 1633, rok po vydaní knihy Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách, ktorá podporovala Kopernikovu teóriu, musel napokon aj on hájiť svoje objavy pred inkvizičným tribunálom. Väznili ho a vypočúvali ho až ako sedemdesiatročného starca. Pred „ svätým súdom“ ho obžalovali, že považoval za pravdivé a šíril medzi ľuďmi nesprávne učenie, podľa ktorého Slnko stojí v strede sveta nepohnute a Zem sa krúti okolo svojej osi za 24 hodín, ďalej, že mal žiakov, ktorým toto učenie hlásal.. Tým porušil cirkevné ustanovenia.
Inkvizičný súd ho napokon donútil predniesť formálne odvolanie svojich názorov, vyjadriť poslušnosť cirkvi a vyhlásil ho za väzňa inkvizície.

Legenda hovorí, že Galileo po odprisahaní si sám pre seba povedal: A predsa sa točí.
Takmer až do svojej smrti roku 1642 sa Galileo nesmel s nikým stýkať bez dohľadu inkvizítorov. V ich neprítomnosti nesmel nič čítať ani písať.
V starobe oslepol na ľavé oko a o niekoľko mesiacov aj na pravé. Tiež sluch mu vypovedal službu. Napriek týmto ťažkostiam ďalej premýšľal o fyzikálnych problémoch.

Jeho objavy v krátkosti:
v doba kyvu kyvadla pri malých rozkyvoch nezávisí od veľkosti rozkyvu kyvadla;
v všetky telesá, ľahké alebo ťažké, padajú k zemi s rovnakým zrýchlením;
v vynašiel hydrostatické vážky, pomocou ktorých bolo možné rýchlo určiť zloženie kovových zliatín;
v ďalekohľadom s tridsaťnásobným zväčšením spozoroval v noci 7. Januára 1610 dve malé hviezdy na východ od planéty Jupiter a jednu na západ. Nasledujúcu noc, na jeho prekvapenie, všetky tri hviezdy boli na západ od planéty, a tri noci neskôr zistil, že tam bola ešte jedna ďalšia malá hviezda obiehajúca okolo Jupitera. Objavil štyri jasné Jupiterove mesiace a pozoroval potvrdenie Kopernikovej teórie menších telies obiehajúcich okolo väčších;
v pozoroval tiež škvrny na Slnku, vrchy na Mesiaci, fázy Venuše a Saturnove prstence;
v stredom Slnečnej sústavy nie je Zem, ale Slnko.


Galileiho spisy:
v Vážky - 1586 - opísal hydrostatické vážky, ktoré vynašiel. Pomocou nich bolo možné rýchlo určiť zloženie kovových zliatín. Vysvetlil aj určenie ťažiska niektorých pevných telies.
v Hviezdny posol - 1610 - tu uverejnil svoje prvé astronomické objavy
v Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách - 1632 - vo forme rozhovoru tu vystupujú tri osoby: Salviati, kopernikovec, ktorý s ohľaduplným pokojom zdoláva silou myšlienkových pochodov protivníka. Simplicius, učenec školy Aristotelovej v rozhovore podlieha toľkokrát, koľkokrát vyvoláva diskusiu. Sagredo je veselý účastník a svedok rozhovoru, ktorý má radosť z osvojenia si niektorých nových názorov. Dielo má význam v histórii astronómie, zohralo dôležitú úlohu aj v mechanike. Galileo tu rozvinul myšlienky kinematiky, definoval pojmy rýchlosť a zrýchlenie. Pri hľadaní zákonov voľného pádu sa opieral o zákon zotrvačnosti, ktorý neskôr formuloval Newton. Rozoberá problémy skladania pohybov a prvý formuluje myšlienku relatívnosti pohybov. Ďalej zdôrazňuje, že Zem nie je nič viac ako ostatné planéty, že Zem spolu s ostatnými planétami obieha okolo Slnka. Zaoberá sa tiež štúdiom o prílivoch a odlivoch mora, či sa nedajú vysvetliť otáčaním Zeme. Dialóg bol zakázaný a dali ho na Index zakázaných kníh, autora dali do domáceho väzenia.

Posledným z predstaviteľov je František Patritius.

František Patritius
(1529-1597)

Bol autorom diela Nova de universis philosophia, ktoré malo štyri časti: Panaugia, Panarchia, Panpsychia aPancosmia). V ňom rozviedol teóriu prasvetla, ktorého odrazom má byť vesmír, hľadal prazáklad všetkých vecí, pokúšal sa dokázať, že všetkému je daný život a že na týchto zásadách spočíva poriadok všetkého súcna. Jeho filozofia mala nahradiť scholastický aristotelizmus. Bol to prvý pokus o materialistickú aplikáciu špekulatívno – metafyzickej dialektiky s cieľom dokázať samovývoj vesmíru. Fyzické i psychické javy Patritius vysvetľuje pomocou teórie svetla a duše sveta. Svetlo a teplo, ktoré ho sprevádza, sú tvorivou silou vesmíru a podmieňujú jeho jestvovanie. Zdrojom pohybu vo svete je duša ako čosi sprostredkujúce medzi hmotným a nehmotným. Pohyb patrí k povahe duše, a preto aj v nej pramení každá činnosť. Pohyb vo vesmíre je prejavom duše sveta, ktorej časťou je každá ľudská duša. Patritiovým zámerom bolo nepochybne zracionálniť kresťanskú doktrínu v novom filozofickom systéme, v skutočnosti však vytvoril kozmológiu, ktorá si z tradičnej metafyziky bytia zachovala len názvy a výrazne oscilovala smerom k materialistickej koncepcii sveta.