Toto netelesné, nehybné a večné súcno je boh – teos. Všeobecné a zvláštne

Aristoteles rozlišoval bytie podstaty a bytie akcidencií. Platón tieto dve bytia nerozlišoval, všetky veci redukoval na spoločnú jednotu – ideu. Aristoteles vyžaduje uplatňovať vedecký prístup vo všetkých oblastiach, a tak u neho začína dominovať vedeckosť, ktorá sa stala rozhodujúcou pre ďalší vývin európskeho myslenia. Vedieť pre Aristotela znamená „poznať, čo niečo ej“. Pritom sa usiluje o klasifikáciu predmetov do vecným oblastí. Čísla patria do iných vecných oblastí (matematika) ako živočíchy (biológia). Z tohto rozlišovania vyplýva rozdelenie vied na teoretické a praktické. Teoretické vedy sú prvotné, vzťahujú sa na skutočnosť, na substanciálne, praktické vedy sa zaoberajú možným, teda tým, čo sa mení. Rozlišovanie medzi teóriou o praxou má u Aristotela ontologický charakter, lebo sa zakladá na dvoch rozličných spôsoboch bytia – skutočnosti a možnosti. Aristotelovi nejde ani tak o to, pochopiť bytie, ale usporiadať rozličné spôsoby bytia. začína od zvláštneho a postupnou abstrakciou prechádza k všeobecnému. najnižšou úrovňou poznania je pocit, po ňom nasleduje predstava, ktorá môže vyvolávať rozličné obrazy ako základ rozpomínania. Opakované rozpomínanie vedie ku skúsenostiam. Rozum pozdvihuje skúsenosť na úroveň istoty. Všeobecné má napokon svoj základ v bezprostredne istých poznatkoch rozumu, „je však najťažšie poznateľné, pretože je najviac vzdialené od zmyslov“.