Filozofia sa stáva vedou

Jednotný princíp sveta: predsokratici

Raná grécka filozofia sa zaujímala o pojem substancie – z čoho sa všetko skladá, z čoho pozostáva – o základnú látku (arché).
Podľa Tálesa z Miléta je to voda, podľa Anaximena vzduch, podľa Anaximandra neurčená látka, neohraničené – apeirón, ktorý je nesmrteľný a bez hraníc, podľa Demokrita všetko, čo je, to znamená bytie, pozostáva z atómov, praprvkov, najmenších a nedeliteľných stavebných čiastočiek, ktoré do seba narážajú v prázdnom priestore a ich rozličné zoskupenia vytvárajú rozmanitosť hmoty. Preto podľa Demokrita existuje okrem bytia aj nebytie, čiže prázdny priestor. Podľa Permenidesa, ktorého predmetom je reálne bytie, bytie je a nebytie nie je, pretože ho nemožno myslieť. Pravdivé bytie je totožné s tým, čo myslíme, je predmetom rozumu.
Aristoteles sa vo svojej ontológii – učení o bytí kriticky vyrovnáva so svojimi predchodcami. Kritizuje predsokratikov, že ich koncepcie nerozlišujú medzi jednotnými spôsobmi bytia, ale hovoria len o jednotnom bytí, navyše niektorí uznávajú len statické bytie, ako Perminedes. Aristoteles však polemizuje predovšetkým s filozofiou Platóna, ktorý bol jeho učiteľom. Vyčíta mu, že metódu určovania pojmov, ktorú prevzal od Sokrata, oddeľuje od jednotlivých vecí a nezávisle od nich konštruuje druhý svet, svet ideí. Veda sa musí zameriavať na všeobecno, musí ho však hľadať v tomto sveta a nie vo fikcii nejakého iného sveta, odlišného od zmyslového sveta. Namiesto pojmu platónskej idey Aristoteles zavádza pojem substancia – podstata.

Poriadok sveta je poriadkom jazyka

Aristoteles vychádza z toho, že o súcne hovoríme vo viacerých významoch. Preto začína analýzou slova „je“. Jestvujú rozličné spôsoby, akými „je“ vypovedá o niečom. Tieto rozličné druhy – kategórie Aristoteles získava abstrakciou z vypozorovaných jazykových vyjadrení. O súcne ako subjekte – podmete vypovedá súcno ako predikát – prísudok. Aristoteles rozlišuje desať foriem výpovedí:
1. substancia, podstata (vec, podmet)
2. kvantita (množstvo)
3. kvalita (akosť)
4. relácia (vzťah)
5. miesto
6. stav
7. poloha
8. čas
9. činnosť
10. trpnosť
Všetky výpovede vypovedajú o podmete, a tým ho určujú. Pritom určenie môže byť totožné s podstatou, t. j. ide od samú podstatu predmetu – kategóriu substancie (napr. Sokrates, určitý človek), alebo určenie nie je totožné s podstatou a nie je vyjadrené kategóriou substancie, ale nejakou inou (napr.

Sokrates je na trhu)
Substancia – podstata exituje samostatne, naproti tomu akcidencie – vlastnosti predpokladajú substanciu, aby sme ich mohli vyjadriť. Preto substancia je prvotná, má výnimočné postavenie medzi kategóriami, všetky ostatné ju predpokladajú. Bytie Aristoteles neprisudzuje len jednotlivým veciam, ale aj ich vlastnostiam – akcidenciám, ako aj druhom a rodom vecí. medzi jednotlivými spôsobmi bytia existuje hierarchia. Forma a látka

Podstatu nejakej veci môžeme pochopiť ako jednotu látky – hmoty, hýle a formy – tvaru, éidos. U človeka je látkou telo a formou jeho duša. Látka nemôže existovať bez formy. Naopak hmota môže existovať nezávisle od látky ako formujúci princíp. Je to pojmová podstata pôvodná substancia veci. Vzhľadom na formu je látka vždy relatívna. Každá látka sa môže stať východiskom novej formy. Forma a látka sú navzájom v relatívnom protiklade - čo v jednom vzťahu je formou, môže byť v inom vzťahu látkou: drevené nosníky sú vzhľadom na strom formou, vzhľadom na hotový dom látkou.

Skutočnosť a možnosť (akt a potencia)

O bytí môžeme uvažovať aj z hľadiska potenciality (dynámis) a aktuality (actus, enérgeia, entelechia), t. j. z hľadiska možnosti a skutočnosti.
Párové pojmy skutočnosť a možnosť sú kľúčovými pojmami aristotelovskej filozofie. Umožňujú vysvetliť zmenu, lebo každé stávanie je prechodom od možného ku skutočnému. Z toho vyplýva, že možné je to, čo sa môže uskutočniť. Pritom však nesmieme zabúdať na pojem „nemožnosť“.

Princípy súcna

Aristoteles rozlišuje štyri príčiny, resp. princípy súcna:
1. látková príčiny – causa materialis – látka, z ktorej niečo vzniká
2. formálna príčina – causa formalis – forma, podľa ktorej niečo vzniká
3. činná príčina – causa efficiens – zdroj zmeny, pohybu
4. účelová príčina – causa finalis – cieľ zmeny, finalita
Až celok, znalosť všetkých štyroch princípov nám umožňuje poznať vec. Pritom najdôležitejšou je otázka „načo“ – otázka účelu.
Princíp účelu (télos) vo filozofii ako prvý použil práve Aristoteles, podľa ktorého všetko dianie je účelovo orientované. Konanie človeka sa riadi účelom, takisto v prírode je všetko zamerané na určitý cieľ. Vznik, čiže prechod z možnosti do skutočnosti a aktualizácia potencie prostredníctvom skutočnosti sú vždy nezavŕšené, lebo každá príčina predpokladá ďalšiu príčinu.
Napokon sa dostaneme k zvláštnej skutočnosti, ktorá je iba príčinou, nie látkou, iba čistou formou, teda je nemateriálna: je ňou prvý nehybný hýbateľ.
Táto substancia je najvyšším, vlastným a ozajstným súcnom, ktoré je čistou aktualitou a čistou formou.

Toto netelesné, nehybné a večné súcno je boh – teos. Všeobecné a zvláštne

Aristoteles rozlišoval bytie podstaty a bytie akcidencií. Platón tieto dve bytia nerozlišoval, všetky veci redukoval na spoločnú jednotu – ideu. Aristoteles vyžaduje uplatňovať vedecký prístup vo všetkých oblastiach, a tak u neho začína dominovať vedeckosť, ktorá sa stala rozhodujúcou pre ďalší vývin európskeho myslenia. Vedieť pre Aristotela znamená „poznať, čo niečo ej“. Pritom sa usiluje o klasifikáciu predmetov do vecným oblastí. Čísla patria do iných vecných oblastí (matematika) ako živočíchy (biológia). Z tohto rozlišovania vyplýva rozdelenie vied na teoretické a praktické. Teoretické vedy sú prvotné, vzťahujú sa na skutočnosť, na substanciálne, praktické vedy sa zaoberajú možným, teda tým, čo sa mení. Rozlišovanie medzi teóriou o praxou má u Aristotela ontologický charakter, lebo sa zakladá na dvoch rozličných spôsoboch bytia – skutočnosti a možnosti. Aristotelovi nejde ani tak o to, pochopiť bytie, ale usporiadať rozličné spôsoby bytia. začína od zvláštneho a postupnou abstrakciou prechádza k všeobecnému. najnižšou úrovňou poznania je pocit, po ňom nasleduje predstava, ktorá môže vyvolávať rozličné obrazy ako základ rozpomínania. Opakované rozpomínanie vedie ku skúsenostiam. Rozum pozdvihuje skúsenosť na úroveň istoty. Všeobecné má napokon svoj základ v bezprostredne istých poznatkoch rozumu, „je však najťažšie poznateľné, pretože je najviac vzdialené od zmyslov“.