Jednotný princíp sveta: predsokratici

Raná grécka filozofia sa zaujímala o pojem substancie – z čoho sa všetko skladá, z čoho pozostáva – o základnú látku (arché).
Podľa Tálesa z Miléta je to voda, podľa Anaximena vzduch, podľa Anaximandra neurčená látka, neohraničené – apeirón, ktorý je nesmrteľný a bez hraníc, podľa Demokrita všetko, čo je, to znamená bytie, pozostáva z atómov, praprvkov, najmenších a nedeliteľných stavebných čiastočiek, ktoré do seba narážajú v prázdnom priestore a ich rozličné zoskupenia vytvárajú rozmanitosť hmoty. Preto podľa Demokrita existuje okrem bytia aj nebytie, čiže prázdny priestor. Podľa Permenidesa, ktorého predmetom je reálne bytie, bytie je a nebytie nie je, pretože ho nemožno myslieť. Pravdivé bytie je totožné s tým, čo myslíme, je predmetom rozumu.
Aristoteles sa vo svojej ontológii – učení o bytí kriticky vyrovnáva so svojimi predchodcami. Kritizuje predsokratikov, že ich koncepcie nerozlišujú medzi jednotnými spôsobmi bytia, ale hovoria len o jednotnom bytí, navyše niektorí uznávajú len statické bytie, ako Perminedes. Aristoteles však polemizuje predovšetkým s filozofiou Platóna, ktorý bol jeho učiteľom. Vyčíta mu, že metódu určovania pojmov, ktorú prevzal od Sokrata, oddeľuje od jednotlivých vecí a nezávisle od nich konštruuje druhý svet, svet ideí. Veda sa musí zameriavať na všeobecno, musí ho však hľadať v tomto sveta a nie vo fikcii nejakého iného sveta, odlišného od zmyslového sveta. Namiesto pojmu platónskej idey Aristoteles zavádza pojem substancia – podstata.

Poriadok sveta je poriadkom jazyka

Aristoteles vychádza z toho, že o súcne hovoríme vo viacerých významoch. Preto začína analýzou slova „je“. Jestvujú rozličné spôsoby, akými „je“ vypovedá o niečom. Tieto rozličné druhy – kategórie Aristoteles získava abstrakciou z vypozorovaných jazykových vyjadrení. O súcne ako subjekte – podmete vypovedá súcno ako predikát – prísudok. Aristoteles rozlišuje desať foriem výpovedí:
1. substancia, podstata (vec, podmet)
2. kvantita (množstvo)
3. kvalita (akosť)
4. relácia (vzťah)
5. miesto
6. stav
7. poloha
8. čas
9. činnosť
10. trpnosť
Všetky výpovede vypovedajú o podmete, a tým ho určujú. Pritom určenie môže byť totožné s podstatou, t. j. ide od samú podstatu predmetu – kategóriu substancie (napr. Sokrates, určitý človek), alebo určenie nie je totožné s podstatou a nie je vyjadrené kategóriou substancie, ale nejakou inou (napr.