Z tohto hľadiska sa preto niekedy stretneme aj s pojmami avízovaná a neavízovaná smrť. Zvláštnu kapitolu predstavuje smrť, ktorú si človek spôsobí sám, a to neúmyselne – sebazabitím, alebo úmyselne – sebevraždou.
V minulosti, koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, neboli zriedkavosťou pokusy opísať priebeh procesu umierania, čiže nájsť jednotlivé spôsoby správania, ktorými prechádzajú viac-menej všetci umierajúci. Pritom sa často konštatovalo, že charakteristickou črtou správania sa umierajúcich je jeho nestálosť, menlivosť, takže schematizácia priebehu umierania sa nemôže podariť. Napriek tomu v roku 1972 americká psychiatrička rakúskeho pôvodu E. Kuebler-Rossová publikovala teóriu o štádiách zomierania, ktorá pomáha lepšie porozumieť umierajúcim a nakoniec konať v súlade s ich individualitou a vyhnúť sa vyvodeniu nesprávnych záverov. Je potrebné však zdôrazniť, že
fázy, ktoré možno načrtnúť, dovoľujú len veľmi hrubú orientáciu. V priebehu umierania môžu niektoré stupne úplne chýbať alebo ich poradie môže byť zmenené. Už ukončené fázy sa môžu zjaviť znovu. Pravdaže, samotný priebeh býva určený najmä druhom ochorenia, somatické poškodenia podmieňujú iné spôsoby správania a vedú napríklad k depresívnym stavom. Naopak, isté psychické postoje umierajúcich môžu aspoň v určitom rozsahu ovplyvňovať ich telesné chradnutie.

Podľa Kuebler-Rossovej rozlišujeme päť fáz umierania.

Prvá fáza – neochota prijať pravdu a izolácia, šok, popretie reality: “Ja nie!“

Prvú fázu tvorí primárna reakcia umierajúceho na osud. Veľmi často ju prežíva ako šok, a to tým viac, ak poznanie reality odhalí náhoda, alebo ak sa niekoľkotýždňové dohady zrazu, neočakávane potvrdia. Správanie postihnutých v tejto fáze je často impulzívne a nekontrolované, dochádza k spochybňovaniu klinických nálezov, podozrievanie lekárov z omylu, niekedy k obráteniu sa na iných odborníkov v snahe vyvrátiť pôvodný nález či diagnózu. Obrana pred vlastným osudom zachádza tak ďaleko, že sa obavy z vlastnej smrti prenášajú na iných pacientov, popretím a potlačením faktu sa uvádza do chodu mechanizmus, ktorý možno pozorovať aj pri iných konfliktných situáciách, pričom pacient odmietne nevyhnutné diagnostické úkony a liečebné opatrenia s tým, že ich nepotrebuje.