Hrozí aj nebezpečenstvo samovraždy.


Druhá fáza – Hnev, vzbura, rezonantná afektívna reakcia: “Prečo práve ja? Prečo práve ja musím byť chorý, a vy nie?!“

Túto fázu charakterizuje začínajúce sa vyrovnávanie, zmierovanie sa pacienta s osudom, čo sa navonok prejavuje hnevom, výbušnosťou až agresivitou. Umierajúci poznáva nezvratnosť situácie a zúfalo sa jej bráni, sám sa pritom javí ako nespravodlivý a najmä nevďačný, pričom sa jeho výbuchy hnevu obracajú aj proti ľuďom, ktorí mu chcú to najlepšie alebo ku ktorým ho viažu osobitne hlboké citové putá. Dostáva sa do konfliktu s ošetrujúcim personálom. Reakcia okolia, ktoré umierajúceho nechápe, vedie k zvýšenej izolácii a tak niekedy bývajú prejavy pacienta menej výrazné, akoby mal len zlú náladu. Často sa jeho hnev môže obracať i dovnútra, pričom niekedy sa dá pozorovať výrazný sklon k sebatrýzneniu a sebatrestaniu. Tieto výbuchy hnevu v podstate zodpovedajú volaniu o pomoc a vyvierajú z bezmocnosti človeka odsúdeného na smrť, čo si vyžaduje hlboké pochopenie zo strany okolia.


Tretia fáza – Vyjednávanie: “Možno predsa len nie ja, ešte nie.“

Správanie pacienta sa v tejto fáze mení, zdá sa, akoby sa trochu vyrovnal so skutočnosťou a začína akoby “vyjednávať“ s osudom (respektíve s Bohom, s vyššou mocou) o čas. Prejavuje sa to stanovením si cieľov, ktorých sa chce ešte dožiť (napríklad okrúhle jubileum, svadba detí, vnúčatá a pod.). Objavuje sa aj iracionálna nádej, že sa nič zlé nestane. Môže zreteľne vystúpiť aj blúdenie medzi nádejou a istotou, prípadne sa pacient začne snažiť získať informácie nových liečebných postupov, terapeutických pokusov v iných zariadeniach, pedantne kontrolovať svoju liečbu; to všetko v snahe dosiahnuť odklad neodvratného. Štvrtá fáza – Depresia, zúfalstvo: “Aký to má pre mňa zmysel, čo to pre mňa znamená?“

Začiatok tejto fázy veľmi závisí od telesného stavu umierajúceho. Toto štádium nastupuje zvyčajne vtedy, keď choroba výrazne pokročila a pacient viditeľne stráca fyzické sily, takže on i jeho okolie si uvedomujú, že je nevyliečiteľne chorý; táto fáza môže prebiehať veľmi nenápadne, pacient akoby potichu hľadal zmysel svojho utrpenia, života a smrti. Vzdá sa nereálnych nádejí a výhovoriek, od ošetrujúceho personálu nič nežiada, len ticho sedí či leží. Depresiu vyvoláva ľútosť, že musí všetko opustiť, rozlúčiť sa so všetkými osobami, s ktorými má vzťah; uvedomuje si, že končí jeho úloha v rodine, zamestnaní a spoločnosti. Základná depresívna nálada núti niekedy umierajúceho k tomu, aby žiadal o “vyslobodzujúcu injekciu“, ktorou by si skrátil proces čakania na smrť, alebo sa objaví náhly pokus o samovraždu.