Právo na sebaurčenie je potrebné chápať predovšetkým z hľadiska prístupu k pravdivým informáciám, právo na ochranu života zase z hľadiska odmietnutia aktívnych foriem eutanázie, pričom žiadosti chorého, aby bolo upustené od zaťažujúcich a problematicky úspešných lekárskych zásahov, je možné vyhovieť. Myšlienka dôstojnej smrti nachádza svoj výraz v ukončení marnej liečby. Nikto však nemá byť v procese umierania “odložený“ či opustený.

Paliatívna medicína alebo útešná medicína predstavuje ucelený a nádejný systém pomoci umierajúcim a ich rodinám. Možno ju poskytovať vo zvláštnych zariadeniach, ktoré sa volajú hospice, a je nutné i možné túto formu pomoci zakomponovať do súčasného systému takzvanej “víťaznej“ medicíny. Výraz hospic môžeme preložiť ako “útulok“ či “útočisko“; pod týmto pojmom vlastne rozumieme zariadenie, ktoré vytvára vhodné miesto pre všetkých chorých v terminálnom štádiu, ktorí chcú zvyšok svojho života dožiť prostredí, ktoré im poskytne bio-psycho-sociálny a spirituálny komfort. Do starostlivosti o umierajúceho je potrebné opäť zapojiť aj rodinu; celkom oprávnene sa teda môže hovoriť o hospicovom hnutí. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (ďalej SZO) paliatívna medicína je liečba a starostlivosť o chorých, ktorých choroba nereaguje na kuratívnu liečbu. Najdôležitejšia je liečba bolesti a symptómov, rovnako ako riešenie psychologických, sociálnych a duchovných problémov chorých. Cieľom paliatívnej medicíny je dosiahnutie čo najlepšej kvality života chorých a ich rodín. SZO ďalej konštatuje, že paliatívna starostlivosť:
- podporuje život a považuje umieranie za normálny proces
- ani neurýchľuje, ani neoddiaľuje smrť
- poskytuje úľavu od bolesti a od iných obťažujúcich symptómov
- začleňuje do starostlivosti o pacienta psychické a duchovné aspekty
- vytvára podporný systém, ktorý umožňuje pacientom žiť čo najaktívnejší život až do smrti
- vytvára podporný systém, ktorý pomáha rodine vyrovnať sa s pacientovou chorobou a so zármutkom po jeho smrti
V súčasnosti prevláda všeobecná zhoda v tom, že chorí nemusia podstupovať liečbu, ktorá je zbytočná, a lekári nemusia takúto liečbu začínať, alebo v nej pokračovať. Inými slovami, kauzálna terapia môže byť podľa okolností ukončená, ale súčasne nikdy nesmie končiť starostlivosť. Radikálnu liečbu je potrebné vystriedať paliatívnou, prípadne symptomatickou a nakoniec aj terminálnou liečbou.
Ak má byť náročná úloha v starostlivosti o nevyliečiteľne chorého a zomierajúceho pacienta správna a etická, musí byť úplná, čo znamená, že sa musí realizovať vo všetkých rovinách ľudskej existencie: v biologickej, psychologickej, sociálnej, ale aj spirituálnej.