To znamená, že na pacienta vplývame nielen tým, čo mu hovoríme, ale aj tým, ako mu to hovoríme, ako sa na neho pozeráme, ako gestikulujeme, či sa ho dotýkame a podobne. Pri neverbálnej komunikácii pacient vníma:
- paralingvistickú stránku reči – hlasitosť reči, výšku hlasu, rýchlosť a čas trvania reči, členenie a plynulosť reči, štylistickú úroveň reči
- zrakový kontakt – ak sa rozprávame s pacientom, pozeráme sa mu do očí; uhýbanie pohľadom vyvoláva nedôveru a podozrenie z neúprimnosti, ak teda nechceme komunikovať, zrakový kontakt nevytvárame
- vzdialenosť medzi komunikujúcimi (takzvaná proxemika) – vyjadruje v metroch alebo centimetroch vzdialenosť medzi komunikujúcimi, pričom môže byť horizontálna alebo vertikálna; podľa vzdialenosti rozoznávame intímnu sféru (15 – 30 cm), osobnú sféru (45 – 70 cm), sociálnu sféru (1,5 – 3,5 m) a verejnú sféru (nad 5 m). Vstup druhého človeka do niektorej z týchto sfér závisí od sociálnej situácie a povahy jednotlivca. Ošetrujúca osoba sa dostáva pri výkone svojho povolania a poskytovaní pomoci do osobnej a intímnej sféry pacienta. Pri ošetrovaní zomierajúcich veľa ráz pozorujeme zväčšovanie vzdialenosti medzi pacientom a ošetrujúcim personálom i lekármi. Je to neklamný znak, že možnosť záchrany života nie je v dohľade, čo pacient väčšinou pochopí a ešte viac trpí. Zdravotník, ktorý chce ošetrovať zomierajúceho pacienta a zmierniť jeho ťažkosti, nesmie natrvalo opúšťať jeho osobnú a intímnu sféru.
- dotykový kontakt s druhou osobou (takzvaná haptika) – dotyk je významný spôsob komunikácie, a to najmä u starých, nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov; vyjadruje sa ním účasť, porozumenie a podpora (napríklad držaním za ruku, pohladením a podobne). Dotykovú komunikáciu predstavuje aj spôsob, akým ošetrujúca osoba realizuje ošetrovateľskú starostlivosť (napríklad pri toalete, polohovaní, ošetrovaní dekubitov); ak je pri týchto úkonoch bezohľadná a nešetrná, dotykmi vlastne vyjadruje svoj nezáujem, neúčasť alebo dokonca odpor.
- posturológia – znamená zaujímanie polôh a postojov pri reči; patrí sem aj neuvedomelá imitácia polôh druhých ľudí, čo môže byť znakom sympatie
- mimika a pantomimika – ide o celkový výraz tváre a gestikuláciu pri reči; v psychoterapii zomierajúcich, ale aj všeobecne má osobitný význam úsmev, ktorým možno vyjadriť povzbudenie, priateľstvo, náklonnosť, podporu a láskavosť.