Každý chorý si vyžaduje iný, individuálny spôsob, ktorý treba prispôsobiť danej situácii. Oznámenie pravdy takto ťažko chorému nikdy nesmie zmariť jeho nádej. Pravda a nádej sa navzájom nevylučujú.

Akceptácia pacienta takého, aký je – znamená to zrieknuť sa akéhokoľvek poučovania a hodnotenia pacienta, tolerovať jeho prežívanie a reakcie (aj tie negatívne), čo kladie vysoké nároky na sebadisciplínu.

Trpezlivý, úctivý a láskavý prístup – vyžaduje schopnosť trpezlivo počúvať pacienta a pokojne mu odpovedať, pri rozhovore používať oslovenie pán/pani pred menom pacienta/pacientky; zahrnúť sem treba aj pozdrav pri príchode a odchode z izby, pri prvom stretnutí predstavenie sa.

Ošetrovateľ musí zaobchádzať s pacientom ako s partnerom, ktorý má právo na rešpektovanie svojej individuality, osobnej autonómie a intimity. V prvom rade sa pacientovi má umožniť rozhodovanie o niektorých detailoch jeho každodenného života, napríklad čo si oblečie, čo bude mať na stolíku, čo bude jesť; teda nevoliť direktívny postup. V prípade, že nepochopí nejakú inštrukciu, je potrebné to znova vysvetliť, avšak bez akejkoľvek nervozity, podráždenosti, či dokonca kriku. Zlé zaobchádzanie a krik vystavujú najmä starších pacientov psychickému stresu, na ktorý môžu reagovať zmätenosťou a celkovým zhoršením ochorenia.

Nemožno zabudnúť aj na neverbálnu komunikáciu (napríklad úsmev), je to významný psychoterapeutický prostriedok.

Ošetrujúci zdravotný personál musí spolupracovať s lekárom pri liečbe bolesti a ďalších nepríjemných príznakov. Bez vedomia a ordinácie lekára nesmie pacientovi podávať nijaké utišujúce alebo iné lieky. Spolupráca s rodinou pacienta – znamená to umožniť príbuzným, aby sa zapojili do terminálnej starostlivosti.

Dôležitou zásadou, vzhľadom na rýchly rozvoj poznatkov a postupov v medicíne a ošetrovateľstve, je aj sústavné odborné vzdelávanie.
Záver


“Nikto sa nerodí sám a nikto by nemal zomrieť sám“ – táto veta v sebe nesie dôležitý prvok, ktorý robí umieranie dôstojným, a tým je blízkosť druhého človeka. Prítomnosť druhých ľudí činí z procesu zrodu i skonu sociálny akt, ktorý so znalosťami základného rituálu láskavého doprovodu skutočne môže vytvoriť reálny predpoklad pre dôstojný rámec umierania a smrti. Fyziologická tvár smrti nie je ľuďom známa, a možno preto ju pokladajú za “nepatričnú“, či “škaredú“, čím sa vo všeobecnosti preferuje pohľad na smrť len z tej “estetickej“ stránky.