Na ľudovom sneme, ktorý rozhodoval o všetkých veciach tohto mestského štátu, sa zúčastňovalo i 5-6 tisíc občanov - každý slobodný občan mal právo hovoriť a hlasovať. Perikles v prvej známej reči o demokracii koncom 5. storočia pred Kristom o aténskom systéme povedal: "Toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie pár jednotlivcov."
To si samozrejme vyžadovalo disciplínu. Dnešná demokracia sa od gréckej líši, je zástupná. To znamená, že ľudia si volia svojich zástupcov, aby obhajovali ich záujmy. Napriek tomu je veľa vecí, ktoré sa môžeme od gréckych miest naučiť.
Perikles o aktívnej účasti všetkých slobodných občanov na politickom živote v Aténach povedal: "Každý sa zaoberá nielen svojimi vlastnými vecami, ale aj vecami štátu. Ešte aj tí, ktorí sú zaneprázdnení svojim zamestnaním, sú veľmi dobre informovaní o všeobecnej politike. Človek, ktorý sa nezaujíma o politiku, nemá tu čo hľadať." Aristoteles, ktorý žil o niečo neskoršie, považoval človeka za "politické zviera". Cieľom života človeka je podľa neho šťastie. Človek svoje najvyššie šťastie môže nájsť len v dokonalom uplatnení cnostného života v prospech verejného dobra. Politiku považoval za najvyššiu z vied, ktorá v sebe abstrahuje všetky ostatné vedy. Tých, ktorí neboli schopní aktívne sa zúčastňovať politického života, považoval za menejcenných, za barbarov. Schopnosť riadiť si verejné veci prostredníctvom politiky bola podľa neho známkou civilizácie. Pojem demokracia je blízka pojmu samospráva - čím je rozhodovanie ďalej od občana, čím viac za občana rozhodujú o jeho veciach iní, ktorí nepoznajú svojho voliča ani miestne pomery, tým menej možno hovoriť o demokracii. Preto aj dnes je dôležité, aby štát delegoval čo najviac právomocí na obce.
Požiadaviek, ktoré museli občania pri správe svojej obce plniť bolo veľa, občanov bolo málo. Preto sa na každého občana, ktorý sa zúčastňoval riadenia verejného života a najmä na tých, ktorí ašpirovali na vysoký verejný úrad, kládli vysoké požiadavky. Musel ovládať rečnícke umenie, umenie spravovať mesto i vojnové umenie. Zvolenie neschopných alebo nepoctivých ľudí do verejného úradu v čase častých vojen znamenalo ohrozenie bezpečnosti a prosperity mesta. Perikles to vyjadril slovami: "Pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa príslušnosti k istej skupine - ak je niekto chudobný, ale môže byť nejakým spôsobom prospešný obci svojou činnosťou, nebráni mu v tom nízky pôvod."
Vrodené či cvikom a učením nadobudnuté vlastnosti Gréci nazývali cnosťami.