Tak ako v prípade sochy sa sformovaný bronz može pretaviť do inej formy, može sa každá látka sať východiskom novej formy. Forma a látka sú navzájom v relatívnom protiklade – čo v jednom vzťahu je formou, može byť v inom vzťahu látkou: dosky a drevené nosníky sú formou vzhľadom na kmeň stromu, z ktorého boli narezané; vzhľadom na hotový dom, ktorý je z nich postavený, sú látkou.
O bytí možme uvažovať nielen z hľadiska sustancie, kvality a kvantity, ale aj z hľadiska potencionality a aktuality, t.j. z hľadiska možnosti a skutočnosti.
Aristoteles vytvoril realistickú ontológiu, zavádzajúc nasledovné príčiny vzniku vecí: causa materialis ( materiálna príčina ), causa formalis ( formálna príčina ), causa efficiens ( pôsobiaca príčina ), causa finalis ( účelová príčina ).
Na príklade domu – tehly sú látky, formou je pojem ( plán ) domu, ktorý existuje ešte pred stavbou domu, činnou príčinou je staviteľ a konečným cieľom je reálny dom – dá sa povedať, že nejde o štyri rozličné príčiny, ktoré by sme mohli vykresliť čierno – bielo. Ide najmä o vedeckú zrozumiteľnosť, alebo inak o vedeckú diferenciáciu pojmov. Až pochopenie všetkých štyroch pojmov nám umožní poznať vec. Tu sa dostáva do popredia otázka “načo”. Princíp účelu vo filozofii použil ako prvý práve Aristoteles, podľa ktorého všetko dianie je účelovo orientované. Konanie človeka sa riadi účelom, takisto v prírode je všetko zamerané na určitý cieľ : napr. listy slúžia na ochranu rastlín. Vznik, čiže prechod od možnosti ku skutočnosti, a aktualizácia potencie prostredníctvom skutočnosti sú vždy nezavŕšené, lebo každá príčina predpokladá ďaľšiu príčinu, tak ako staviteľ predpokladá objednávateľa. Napokon sa dostaneme k zvláštnej skutočnosti, ktorá nie je účinkom, ale iba príčinou, ktorá nie je látkou, ale čistou formou foriem, teda je nemateriálna : je ňou prvý nehybný hýbateľ. Ten je prvopríčinou pohybov vo svete. Je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. On sám je však večný, oddelený od jednotlivých vecí. Stvoriteľ, demiurg je večná božská inteligencia, absolútne vedomie seba, princíp, ktorý všetkým preniká, všetko prebúdza k životu a pohybu. Existenciu boha dokazoval Aristoteles na základe pohybu.
Takisto teda i pohyb je večný oddelený od jednotlivých vecí, pričom jeho zmena predstavuje následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybov: zánik, vznik, zväčšenie, zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore. Aj keď rozlišoval viacero druhov pohybov, nechápal ich ako niečo chaotické a bezúčelové.