Naopak, od neurčitosti smerovali k tvaru, viedli k určitému cieľu, k dosiahnutiu “ stavu dokonalosti ”, usmerňovanému vnútornou entelechiou ( to, čo má cieľ v samom sebe).
Prvopríčinou je samozrejme prvý hýbateľ. Entelechia je teda vnútorná sila, ktorá smeruje k účelovosti a uznáva štyri príčiny: látkovú,formálnu,pôsobiacu,účelovú.


Logika

Poznanie sa uskutočnuje zmyslovým vnímaním a naň nadväzujúcou rozumovou činnosťou – myslením. Kto chce však vedecky myslieť, nevyhnutne musí abstrahovať, pretože len abstrahovanie umožnuje vytváranie logických pojmov a výrokov o súcne. Najvyššie abstrakcie nazval kategórie. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu.Chápal ju ako náuku o formách a metódach myslenia a považoval ju za nástroj rozvíjania ostatných vied. V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky. Systematicky sa ňou zaoberal v diele Organon.


Právo

Aristoteles vo svojom diele Politika pokladá človeka za bytosť, ktorá prirodzene žije v politickom spoločenstve. Človeka charakterizuje ako politického živočícha ( zoon physei politikon ). Aristoteles tvrdí, že človek sa stal spoločenskou bytosťou vďaka reči. Reč nám umožnuje vyjadrovať naše negatívne, alebo pozitívne hodnotenie alebo si prostredníctvom nej môžeme vymienať informácie. Reč nám však predovšetkým poskytuje pojmy, pomocou ktorých poznávame veci, komunikujeme, vedieme spory a zjednocujeme sa. To je predpokladom vzniku spoločenských inštitúcií od rodiny až po štát. Aristoteles predpokladá, že v spoločenskosti človeka je obsiahnutá tendencia k jednotnému štátu. Bez spoločenskosti by človek nebol človekom. Čím cnostnejší sú členovia spoločenstva, tým je spoločenstvo lepšie. Aristoteteles rozlišuje medzi individuálnymi cnosťami – múdrosť, odvaha, rozvážnosť – a spravodlivosťou, ktorá v sebe zahrňuje všetky tri individuálne cnosti a je cnosťou tak pre štát ( polis ), ako aj pre jeho občanov.
Politicko – právne názory Aristoteles zhrnul najmä v prácach Etika Nikomachova, Etika Eudémova, Politika, Rétorika a Politické zriadenie Atén.
Aristoteles neuznával akékoľvek konštruovanie ideálnych štátov, napriek tomu z celku jeho tvorby bol takýto model vytvorený. Niet sa čomu diviť, veď na demoštráciu svojho diela o štáte, rozpracoval 158 ústav gréckych štátov, kým sa mu podarilo vypracovať, podľa svojho názoru najideálnejšiu ústavu. Za najideálnejšiu formu spoločnosti považuje štátne spoločenstvo. Kedže v každom štáte „ jedni musia byť bohatí, druhí chudobní a tretí medzi nimi“, Aristoteles rozlišuje šesť štátnych foriem podľa toho, ktoré prvky prevažujú.