Navyše občania sa dostávajú do vzájomného kontaktu i nedobrovoľne, preto možno o tejto Aristotelovej spravodlivosti, hovoriť, ako o korektívnej, opravnej. To znamená, že veci treba uviesť do pôvodného stavu, alebo nahradiť spôsobenú škodu. Ak boli spôsobené škody, primeraný trest je vyjadrením satisfakcie pre poškodeného.
Vyrovnávajúca spravodlivosť je založená na prechode hodnôt od jednotlivých vlastníkov k druhým na základe aritmetickej úmery: tomu, kto má v rozpore s právom viac, ako mu patrí, sa odníme, aby mali obe strany, to čo im patrí. K vyrovnávaniu niekedy dochádza i spontánne, pokiaľ sa strany nedohodnú, spravodlivosť sa stáva záležitosťou pre sudcu. Aristoteles sa zaoberá i pojmom slušnosť ( epikea ) a stavia ho do takých súvislostí s právom a spravodlivosťou, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti. „Kedykoľvek zákon hovorí všeobecne, ale prihodí sa čosi, čo nie je všeobecné, je vhodné opraviť a doplniť medzeru, ktorú zákonodarca zanechal, pretože hovoril všeobecne a dopustil sa chyby, ako by povedal aj sám zákonodárca, keby bol tu a ako by bol ustanovil, keby bol o tom vedel“ ( Etika Nikomachova 1137 B ). Teda podstatou slušnosti je oprava zákona vtedy, ak má zákon pre svoje všeobecné znenie medzery.
Čo sa týka etiky ako celku, za prvý vedecký systém etiky pokladáme spomínanú Etiku Nikomachovu. Najvyšším cieľom každého ľudského snaženia je podľa Aristotela blaženosť ( edaimonia ). Striktne poukazuje na rozdiel medzi úsilím o blaženosť a jednoduchým užívaním rozkoše, aké hlásala kyrénska škola. Rozlišuje dve formy života, v ktorých môžeme rozlíšiť eudaimoniu. Prvou je teoretická činnosť, ktorá skúma princípy skutočnosti. Najvyšším modelom teoretickej činnosti je rozumová činnosť, uvažovanie – kontemplácia. Druhou formou života je cnostný život, ktorým možno dosiahnuť blaženosť. Je to život v súlade s ostatnými cnosťami.
Mravné cnosti definuje ako rozumný stred ( mesotes ) medzi nedostatkom a nadbytkom.


Na záver

Medzi filozofmi všetkých čias má mimoriadne postavenie pre vzácnu otvorenosť voči každej skúsenosti. Aristoteles bol predovšetkým vedec. A to v širokom slova zmysle: jeho bádateľské úsilie zahrňuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromažďovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní, ktoré všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov. Jeho dielo predstavuje duchovné dobytie sveta, ktoré nie je o nič menej veľkolepé a pre dejiny ľudstva závažné než víťazstvá jeho žiaka, dobyvateľa Alexandra. Na Aristotela nadviazali jeho žiaci, zvlášť Theofrastos z Efezu a Eudémos z Ródu (4. st. p.n. l.). V 3. st.