bezprostredným produktom delení, diferenciácií, nerovnováh a nerovností, ktoré v týchto oblastiach vznikajú. No z toho súčasne vyplýva, že mimo príslušnej oblasti vzťahov, kde sa práve uskutočňuje moc, resp. mocenské vzťahy, neexistuje nijaká dominanta.

Moc je jednoducho všade.
Táto Foucaultova charakteristika sa stretla s odmietavou odozvou. Ak je moc skutočne všade, potom tu niet miesta ani pre odpor, ani pre slobodu. Všadeprítomnosť moci môže mať vo Foucaultovom ponímaní tieto významy:
1. Z predpokladu, že moc je nelokalizovateľná logicky vyplýva, že sa potenciálne môže objaviť všade, na ktoromkoľvek mieste.
2. Moc je všadeprítomná i aktuálne, a to tam, kde sa nastoľuje špecifický mocenský vzťah, t.j. vzťah, v ktorom niektorí ľudia môžu takmer úplne určovať správanie druhých ľudí. V týchto prípadoch moc nikdy nestojí bokom, na periférii sociálnych vzťahov, ale nachádza sa priamo v centre diania spoločenských pohybov.
3. Niet takej oblasti spoločenského života, kam by moc nemohla preniknúť, resp. kam už neprenikla. Spoločnosť bez mocenských vzťahov je čistá abstrakcia. S mocenskými udalosťami, situáciami sa podľa Foucaulta možno stretnúť doslova všade: v úradoch, na ulici, v knižných nakladateľstvách, v rodine, v škole, v milostných a sexuálnych vzťahoch…..

Moc je pozitívna, i keď nelegálna. V akom zmysle je moc vo Foucaultových úvahách pozitívna. Tradičné teórie moci vychádzali z utkvelej predstavy, že moc je iba akousi negatívnou silou, ktorá jednotlivcov ustavične v čomsi obmedzuje, stále im niečo predpisuje alebo zakazuje. V skutočnosti moc produkuje, produkuje realitu, produkuje objekty a rituály pravdy. Idivíduum a poznanie, ktoré o ňom možno získať, patrí do tejto produkcie. Téza moc je nelegálna je predovšetkým namierená proti všetkým odrodám klasickej právnej teórie, v ktorej sa moc stotožňuje so zákonom a právom. Z toho potom pramenili opakované pokusy vytvoriť pokiaľ možno čo najdokonalejšie zákonodarstvo ktoré by bránilo zneužívaniu moci.